Medzi obrazom a zvukom (1)
Tomáš Šperňák

I_C_MUSIC

Spojenie medzi obrazom a zvukom ľudia chápu ako samozrejmosť, či už ide o film, video art, reklamu, objekty a v dnešnej dobe aj o spojenie koncertu s takzvaným „vídžejingom“ (akási odroda dídžeja vo vizuálnej podobe).

Nároky diváka rastú aj vďaka výdobytkom technológie, fantázia umelcov upadá kvôli nahradzovaniu ľudskej fantázie technológiami. Tento fenomén je prítomný v dejinách umenia, keď v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia umelci okolo hnutia Fluxus, John Cage a Nam June Paik zmenili vnímanie médií vďaka firme Sony a videokamerám. Divák dostal možnosť pozerať sa na niečo iné ako pasívny obraz alebo statickú fotografiu. Nielen v televízií, ale aj v umení. Prvými efektami a interakciami sa stávajú magnety pripevnené na televízii, alebo video poháňané sláčikom.

Posúvanie hraníc a možností videa a efektov ponúka aj filmový priemysel. Universal Studios v Hollywoode je poprednou spoločnosťou vo vývoji animácie a vizuálnych efektov. Vďaka podobným spoločnostiam a továrňam na fantáziu divák vníma posun technologických možností takmer zároveň s tvorcom a umelcom. Dnes divákovi nepostačuje video bez hudby, dlhý príbeh bez akcie, koncert kapely. Diváka je potrebné vtiahnuť do prostredia niečim iným, niečim novým. Preto sú tu nové médiá, nový spôsob prezentácie niečoho tradičného a klasického.

V tomto kontexte bol pre mňa najpríťažlivejší zvuk, zvukové objekty, či inštalácie, alebo plastiky. „Súbor termínov vyskytujúci sa od 1. pol. 60. r. vo sfére výtvarného umenia, hudby a intermediálnej tvorby. Vzťahuje sa na trojrozmerné objekty (predmety, plastiky, konštrukcie, mechanizmy a pod.), ktorých autentickou súčasťou je produkcia organizovaného zvuku (šumu, tónov, hudby). Zvukové objekty, plastika a inštalácie pracujú s nájdenými akustickými predmetmi, doma vyrobenými nástrojmi (home-made instruments) a akustickými konštrukciami, ktoré ozvučujú intrepreti alebo publikum, buď mechanicky, elektronicky, alebo interaktívne cez pripojený počítač. Zvukové objekty nemusia byť zákonite predurčené na koncertné používanie, ale prezentujú sa aj ako výtvarné objekty syntetizujúce akustické a vizuálne aspekty umeleckej práce.“

V minulosti sa známi výtvarníci venovali zvuku a jeho podobám. Skúmali rôzne bicie nástroje vyrobené doma, zhotovovali nádherné hudobné automaty v podobe hracích skríň, či megalomanské orloje a hracie hodiny. Aj vo výtvarnom umení sa umelci venovali zvukom. Leonardo da Vinci sa venoval nekonvenčným dychovým bicím nástrojom. A. Kircher vo svojom diele Musurgia universalis (1650) predložil hudobno-akustické mechanizmy. K pokračovateľom tejto línie patria L. Russolo, N. J. Paik, W. Vostel, J. Jones, J. Beuys a ďalší členovia Fluxusu. V dejinách umenia existuje mnoho podôb a spojitostí aj preto, že tento fenomén priťahuje tak autorov, ako aj divákov.

Fonografické umenie je oproti vizuálnemu zaostalé. Určite je to spôsobené aj tým, že vizuálne umenie sa začalo naplno vyvíjať ako záležitosť devätnásteho storočia, pričom zodpovedajúca panoráma aurálneho sveta (reč, hudba, zvuk, hluk) začala byť sociálne počuteľná až vďaka zvukovému filmu na konci dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. 

„Po tom, čo som dvadsať rokov pracoval s počítačovými systémami, mal by som predsa len používať komerčne dostupný systém, ktorý by bol fyzicky príjemný pre moje telo. Hoci zážitok z interaktívneho umenia, založenom na obrazovke, môže byť uspokojivý intelektuálne i esteticky, fyzický zážitok zo sedenia v kresle, zízania na malú obrazovku, robenia nepatrných pohybov rukou a stláčania ukazováka je pre moje telo asi taký zážitok, ako keď niekto používa softvér daňového priznania alebo umelecký CD-ROM. Ak sa má interaktívne umenie stať vplyvným a kultúrnym médiom, do interaktívneho zážitku treba zrejme zapojiť celé telo, a nie iba ukazovák.“
Táto úvaha Don Rittera, jedného z najvýznamnejších umelcov interaktívneho umenia Kanadského pôvodu no žijúceho v Berlíne je viac ako výstižná. Ja osobne to pociťujem na sebe...

Ako som spomínal v úvode, dnešný divák, tak ako aj umelec zvyšuje nároky na umenie ale aj bežný život. Jednou z mojich prvých interaktívnych inštalácií bola tzv. LEJBAŇA, čo bola svojím veľmi záhadným spôsobom imaginárna studnička s neobmedzeným množstvom živej pramenitej, sviežej, horskej vody, ktorá ale ako irónia bola nepredajná. Divák vedel vodovodnou batériou nainštalovanou do steny spustiť video premietané na zemi, kde ležal monitor. To celé bolo sprevádzané reklamnou kampaňou. Bola to jednoduchá interakcia, spúšťaná jednou rukou, kde po spustení divák mohol sledovať a počúvať domnelý potok v interiéri. Neskôr som sa začal viac venovať spojitosti medzi divákom a umelcom, no po čase som sa dostal k niečomu, čo vo mne vyvolávalo viac emócii a vzrušenia, ako samotná interakcia alebo vizuál. Bol to hluk, alebo ovládanie hluku pomocou niečoho, niekoho, a taktiež svojvoľné ovládanie zvuku, či skôr hluku ako takého. Našiel som v tom aj takzvanú samovoľnú interakciu, ktorú všetci poznáme pod slovom feedback, či spätná väzba, keď sa zvuk odráža sám od seba. V kybernetike sa definuje ako návrat malej časti energie z výstupu nejakého systému s cieľom poskytnúť systému informácie, pomocou ktorých možno výstup ovládať alebo riadiť. Tak som sa dostal aj k arduinu (fyzická počítacová platforma so vstupmi a výstupmi), kde po napojeni siete batériou alebo elektrinou a vypálením potrebného programu dostávame malý, kompaktný hudobný nastroj, maliarské plátno, kus kameňa na spracovanie, ovládač na televiziu alebo hocičo iné, čo v danom momente potrebujeme.

A tu začala moja cesta k spájaniu vizuálu alebo ovládača zo zvukom vzájomne spätými medzi sebou. Tak ako v 3D kine musíme použiť na daný efekt okuliare, tak je to aj s interakciou. Na to slúži hlavne spomínané arduino. Taktiež som premýšľal nad každodenne používanými vstupnými zariadeniami k počítačom. Ako prvé mi napadli tlačiareň, skener a myš. Uvedomil som si, že používanie myši nie je podľa mna až taký príjemny zážitok, no je to dennodenná rutina. Netrvalo mi dlho a moja myš rýchlym, prudkým a priamym pohybom vydávala zvuk ako formula. Bolo to príjemné ozvláštnenie dennodennej rutiny. Neskôr z toho bolo celé komplexné dielo, kde som klasickú usb bluetooth myš premenil na malé autíčko a popohnaním v priestore do 20 metrov bolo na monitore počítača počuť a vidieť preteky formuly, až kým sa pohyb myško – auta neskončil.
 
Ďalším dá sa povedať fenoménom je aj hra na konzolách, alebo počítačoch. Tak isto ako aj film, je hra sprevádzaná  hudbou a efektmi. Málokto si uvedomuje, že vôbec niečo v pozadí hrá, keď je dokonale vtiahnutý do deja. Za to môže aj samotná hudba. Jedným z popredných česko-slovenských tvorcov hudby, známy už aj v Európe, je Tomáš Dvořák známy aj ako Floex. Tento autor povýšil hudbu k videohrám na umenie. Venuje sa zvukom a noise-artu a od roku 2001 sa začal venovať aj interakcii ako takej.

(pokračovanie)