ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

tabory

 

divat

 

Kurzy madarciny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Modernita a hranice neľudskosti

autor: Elena Kenderešová 2016-02-09

 

Modernita a hranice neľudskosti

 

 
"Kto si priveľmi obľúbil slávu, draho na to doplatí.
Kto si priveľa nahromadil, ten veľa stratí. 
                                                        Lao-c´"
 
      Proces životného vývoja smerujúci k „modernizácií“ všetkých oblastí je poznačený striedaním humanistických a nehumanistických procesov, ktorých odchýlenie od skutočného cieľa priviedlo osudy ľudstva do antagonistických stavov. Vzájomný boj dobra a zla, dobrých a zlých vlastností, poznania a konania sa na jednej strane javí ako obohacujúci, no na druhej strane ponúka „tvár ľudstva“, poznačenú vráskami bolesti, jazvami utrpenia, zmočenú slzami strachu z budúcnosti./1/ Ľudská pamäť poznačená udalosťami je schopná spätnej interpretácie, ale nikdy nie úplnej a presnej, lebo nie je schopná pôvodného zachytenia. Pamäť je pre nás požehnaním, nakoľko v sebe ukrýva všetko citové a cenné, no zároveň je aj prekliatím, lebo neselektuje to bolestivé a keď aj dôjde k selekcii, tak len k čiastočnej, lebo sila emócií je natoľko silná, že je priam nezabudnuteľná. Bitka medzi minulosťou a prítomnosťou, z ktorej si máme vziať pre naše následne kroky poučenie je v úzkom vzťahu medzi hranicami banalizácie a sakralizácie, spájané v bode, pri ktorom dochádza k zníženiu hodnoty a ich fungovanie je založené na mechanizme „ruka v ruka“./2/
 
      Súčasná civilizácia bola kolískou spoločenských a sociálnych protirečení posilnených rozvojom prostriedkov ničenia a stelesnením dravosti jedných a samotným bojom o život na strane druhých. Obmedzenosť porozumenia súvislostí v histórii a pocit „neporaziteľnosti“, chrániaceho početnou armádou bola získaním toho, čo sa takým spôsobom dosahovalo v starozákonných časoch a čo súčasná civilizácia už poprela z dôvodu ich vlastnenia minulosťou. Agresori (diktátori) prahnúci po moci a večnej sláve, vďaka svojej nekompetentnosti v dôsledku vlastnej pružnosti, podvádzali v situáciách, ktoré si vyžadovali otvorenosť. Snaha stať sa lepšími v kvalite aj v kvantite, snaha stať sa „jedinými“ spôsobila nepretržitú reprodukciu nových obrazov, na ktorých boli vyobrazení nepriatelia a ich existencia, ktorá podnecovala k netypickej konfrontácií a absolútnej nedôvere, čo v konečnom dôsledku znamenalo pre každé ľudské storočie objavenie „zhubných atribútov pseudopolitiky“./3/
 
     Sila našej ľudskej podstaty je tým, čo zdokonaľuje a mení „podobizeň sveta“, na ktorej žijeme a z ktorej žijeme. Ilúzia o jej dokonalosti nie je pravdivá, jej podoba je odvodená od nášho stvorenia, od našich vášní a našich zrážok. My sami svojím konaním, smerovaním, sme tvorcami „duše zeme“ a len to aké bude naše smerovanie a konanie či budeme smerovať k dobru alebo k zlu bude vytvárať jej lepší, alebo horší charakter. Životné skúsenosti, zrejmé z nášho doterajšieho vývoja dejinných súvislostí, nevedú naše vedomie presiaknuté poznaním reality k obohateniu natoľko, aby naše smerovanie neviedlo k manipulácií so základnými ideálmi spoločnosti. Ideál založený na viere vo výnimočné postavenie človeka, v sile jeho rozumu je stierané ľudským zlyhaním v ochrane každej individuality pred vytvorenými spoločenskými a systémovými podmienkami. Človek – pojem nesúci všetku hrdosť a slávu sveta ... Nebola práve táto idea „slávneho humanizmu“, radostného a ničím neohrozeného budúceho života, v niektorých prípadoch zneužívaná práve tými, ktorí sa považujú za stelesnenie novej ľudskej kategórie - Homo sapiens? Prečo sa bytosť rozumná v určitých dejinných obdobiach dokázala dobrovoľne zmeniť na tých, vo vývojovej hierarchii nižšie postavených, na človeka Homo stultus? Prečo sa aj pri tejto „zmene“ považoval za človeka mysliaceho, dokonca rozumného, nadradeného, disponujúceho všemocnou vôľou rozhodovať o osude druhých, tých pre neho menejcenných? Postmoderný človek niekedy dobrovoľne a bez nátlaku zo strany druhých odmietol boží dar rozumu, dar poznania dobra a zla, a tak podľahol potrebám svojich individuálnych potrieb. Odlišná reflexia humanistických aspektov, odlišná forma realizácie humanistických ideálov je len zárodkom zániku a v konečnom dôsledku zárodkom „vlastného zániku“. Hranice ľudských možností, podmienené slobodou myslieť a konať, neexistenciou hraničných prekážok, alebo existenciou len nepostačujúcich prekážok je „veľkou výzvou“ pre celosvetovú humanitu, stelesnenú v racionálnych, intelektuálnych, autonómnych bytostiach. Najvášnivejšia a zároveň zničujúca túžba „nebyť ničím“, prekonanie prázdnej úzkosti zo života, radostné vytrženie z ciest poznávania neznámeho sveta musí byť nutne pozbavené prejavov podlosti a nenásytnosti, lebo len vtedy sa dokáže vyhnúť zlu, spôsobujúcemu iným bolesť a pokračovať po ceste tajomna, dobra, a toho čo sa nikdy nebude dať kúpiť, len naučiť. Ak v temnote ľudského vnútra zvíťazí žiadostivé zatienenie, šialenstvo prahnúce po chuti z moci, vášnivej túžbe žiť zoči-voči svojim pudom, môže byť pre iných len výjavom ľahostajnosti a nehasnúcej trpkosti nad postupnou stratou životného zmyslu, chuti po živote, ktorá je im vlastná od ich zrodu.
 
      Najelementárnejší paradox v živote človeka tvorený odvekou snahou po konečnom blahu, otvorenosti a spravodlivosti je podnecovaný našou rozporuplnou povahou, našim zlým konaním, nenávisťou a uzavretosťou do vlastného vedomia. Slovami D. Dobiaša „žijeme svoje životy v napätí medzi slobodou a nutnosťou, medzi tým, čo smieme a tým, čo musíme robiť a čím musíme byť, realizujeme svoju existenciu v protikladoch, v spájaní konečného s nekonečným, duchovného s materiálnym, pretože sme bytosťami protikladnými a konfliktnými v nás samých“! /4/ Pre človeka je ťažkou úlohou charakterizovať tento stav (v niektorých prípadoch stav absolútnej apatie, stav prázdna a ničoty, stav úplného prepadu a popretia znaku ľudskosti) ... veď to je dielo človeka! Neľudskosť je len stupňom ľudskosti a dvojznačnosť prameniaca z týchto dvoch kategórií je založená na poznaní a uvedomovaní si svojej vlastnej identity, tak špecifickej, že nás svojou originalitou odlišuje od iných jedincov. Poznanie tohoto fenoménu  neprináša ľudstvu nádej, lebo nádej sa spája s ideálmi, ale prináša pomoc pri správnom chápaní podstaty človeka a jeho konania. Podľa slov amerického autora Mardena Orisona Swetta  „ak raz v živote dosiahneš úspech, spoznáš, že tým najdôležitejším bola tvoja individualita, odhodlanie a nezávislosť, ktoré boli natoľko silné, že si sa nestratil v dave“.../5/
 
/1/ FREUD, S.: Za princípom slasti. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 52-53. 
/2/ BAUMAN, Z.: Modernita a holocaust. Praha: Sociologické nakladatelství, 2010, s. 14-15. 
/3/ PROEKTOR, D. M.: Svetové vojny a osudy ľudstva. Bratislava: Pravda, 1989, s. 8-89  
/4/ DOBIAŠ, D.: Kritický racionalizmus a idea otvorenej spoločnosti K. R. Poppera. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2012, s. 22.
 /5/ Povedali o živote. [online], [cit. 11/1/2016]. Dostupné na internete: <http://www.juko56.dobrosoft.sk/povedali/a247.htm>.
 
Mgr. Elena Kenderešová
doktorandka
Katedra politológie
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach