ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

tabory

 

divat

 

Kurzy madarciny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Náčrty strát

autor: Máté Csanda
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-11

 

Náčrty strát

 

Výstava autorov Gábor Gyenes, Éva Mayer, Andrea Pézman, Erika Szőke.

 

 

Prvý pohľad padne na grafiky Gábora Gyenesa. Tlač vzniknutá kombinovanou technikou navodzuje, že ak ide o súdobého človeka, musíme sa k nemu priblížiť z hľadiska davu. Gábora Gyenesa zaujíma zobraziteľnosť dnešného človeka a erodačný vplyv davu na subjekt, diktát vytvárania pridaných hodnôt a logika globalizácie, ktorá ničivo vplýva na charakter. Vidieť davy ľudí bez tváre a bez pohlavia, mohli by úplne rozplynúť alebo splynúť sa navzájom. Divák môže mať dojem, že sa pozerá cez bezpečnostnú kameru. Nevidíme súkromné osoby, ani skupinový portrét, nevieme, či máme do činenia s euforickými poslucháčmi koncertu alebo so zakotvenými momentmi masovej bitky.

 

Gábor Gyenes napína hranice zobraziteľnosti, pričom stvárňuje  erodačný vplyv masového bytia. Je to prúd ulíc a hromadnej dopravy, ktorý vedie k tomu, že výkrik umierajúceho zostáva vo víre davu nepovšimnutý. Postavy Gyenesa sú v neustálom pohybe ako výhybky väčších štruktúr, sietí a prúdov a snažia sa udržať krok s novými komunikačnými prostriedkami. Je zaujímavý aj spôsob, akým sa prejavuje u Gyenesa singularita, jedinec: v inštalácii veľmi blízko k obrazom cyklu Mass

vidíme strašidelné telo (tvár) hmyzu: objavuje sa ako tvor nedostatku, navodzujúci nebezpečenstvo.

 

Práce Andrey Pézman v mnohom rezonujú na Gáborove diela, ale u nej zohráva hlavnú úlohu neúspech komunikácie a subjektivita v hraničnej situácii. Dielo s názvom Ticho – list bez odpovede je metaforou veľmi reálnej osobnej straty (úmrtia rodinného príslušníka). Problém sa začína v tom, že sa nedokážeme opýtať na straty, ktoré nemožno zaradiť ani do iracionálneho, ani do symbolického poriadku, ba ani do logického rámca. Túžba po pochopení sa stáva v takých prípadoch obscenitou, naše zaručené otázky zlyhajú a minú svoj cieľ. Papierové telo, vydané napospas pohľadom, ktoré uzatvára svoj odkaz do seba, nám dáva pocítiť, že sa so stratou stretávame na každom kroku.

 

Najdôležitejším momentom je azda to, že papier je u Andrey Pézman nie iba tablom, dvojdimenzionálnym nosičom odkazov, ale sa môže formovať ako teleso, vyžaduje si priestor a ukáže sa vo svojej zraniteľnosti priamo ako socha v zvädnutí, ako vypudený, nedokončený fragment. Na oboch stranách nosí znaky a dve strany sú neoddeliteľné, interpretácia je možná iba v zlúčení oboch.  

 

Práca s názvom Spojenie je špirálovitý papierový tvar, ktorý sa náhle preruší. Spojenie je komunikačný kanál, ktorý sa nevzdáva interpretácii, na ňom totiž prebieha kód html, ktorý je jazykom programovania. V rámci toho jazyka sú hranice úplne inde, darmo pozostáva zo znakov veľmi podobných nášmu písmu. Pre čitateľa zostáva preto iba prekážkou, neinterpretovateľným ornamentom.

 

Erika Szőke sa vo svojom diele podujala na symbolickú korekciu alebo rehabilitáciu. Iskrou k tomu bol nájdený predmet – fotografia post mortem z viktoriánskeho obdobia o dievčati, zomrelom v mladom veku. Je to kultický objekt, vybratý náhodne, ktorý zachytáva už zomretú osobu. Vieme, že v tom období boli fotografie veľmi cenné, v prípade zomretých detí a mladistvých snáď boli aj jediné pamiatky po nich. Centrálnou tematikou Eriky je však čas, v roli gréckych bohýň osudu znovunavíja náhle prerušenú niť života. Vytvára novú časovú rovinu, dáva tejto tváre zo starých čias nové šaty aj úlohy, stiera hranice a vytvára prechody tam, kde existujú iba iracionálne nedostatky.

 

George Bataille píše v niektorom čísle periodika Documents, že v každej zanechanej fotke je nejaké bosoráctvo, nejaká nevysloviteľná mágia – prakticky fotky nosíme so sebou ako naše odumreté, zvleknuté kože, kúsky našej bývalej viditeľnosti. Obrazy Eriky Szőke, krásne vo svojej bizarnej inšpirácii dovoľujú osirelej tvári vstúpiť do symbolického poriadku. 

 

Grafiky Évy Mayer, tlačené na kovové platne a obtiahnuté reflexnou fóliou sú akoby ikony súčastnosti , ktoré schválne hľadajú pološero a ktoré sú určené na navodenie určitého stavu a udržiavanie kontaktu. Tablá, ktoré sa môžu interpretovať aj ako dopravné tabule, sa skladajú z viackrát prepracovaných, odosobnených fotiek. Centralizujú sa k produktívnemu nedostatku. Sú to montáže tupej čierňavy a tajomného striebrista – spomienky a privolávania stratenej osoby, registre stále sa znovavytvárajúceho procesu anamnézy. Obrazy Évy Mayer bádajú logiku symbolických navodení kontaktov, veď priestor, poskytnutý obrazom bol vždy plochou pre najväčšie stretnutia a vrúcne znovuspájania. Pritom sa snaží aj obísť straty v ponímaní, poskytnuté tabuľami, aby „produkt”, nájdený a spracovaný okamih, odosobnený obraz sa nakoniec nerozpadol. Diela Évy Mayer sú etapami procesu neustálych ponorení a presvietení, tvorivé Ja splynie s objektovými fragmentmi v priestore,ohraničenom ním samým.