ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

tabory

 

divat

 

Kurzy madarciny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Ohľaduplnosť ako klamstvo – Myšlienky k prvému dlhometrážnemu filmu Mátyása Priklera

autor: Gábor Szabó
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-22

 

Ohľaduplnosť ako klamstvo – Myšlienky k prvému dlhometrážnemu filmu Mátyása Priklera

 

 
"Lebo je niečo, čo je väčšie a cennejšie ako vedomosti, ako rozum, áno, vzácnejšie ako dobrota. 
Je istá ohľaduplnosť, ktorá je najvyšším stupňom ľudského činu." (Sándor Márai)

 
- Ďakujem, dobre…
 
Čo je vlastne prameňom ohľaduplnosti, ktorá mi zviaže jazyk, pochová vo mne slová pravdy, napodobní ľahostajný úsmev a na otázku o tom, ako sa mám, odpovedá týmto spôsobom?   
 
Ako sa vôbec mám? Ako by som sa vôbec mohol mať? Ozaj: ako sa máme – vo všeobecnosti? Možno je lepšie mlčať o tom všetkom – záverečným výrokom logicko-filozofického traktátu Witgensteina – odvolávajúc sa na logické hranice reči? Ale nie je to iba alibi? Istá neschopnosť napojenia sa na seba samého? Priznanie sa k tomu, že sa v zhode s citovým konformizmom svojho prostredia zastavím slepý a hluchý, ďaleko od svojich skutočných nárokov? V akej mieresa to prežíva, v akej miere je to vedomé? Môj zdravý rozum (moje ego) vedome lavíruje medzi vlnami vyrozprávateľného a nevyrozprávateľného? „Ale svet je všetkým tým, čo sa stať môže. Čo sa stať môže – to nie je nič iné, ako existencia okolností“ – pokračujúc vo výrokoch Wittgensteina. Ale aké okolnosti? Akoby každý tak bezhlavo hľadal svoje šťastie, že pritom spraví nešťastným všetkých vo svojom okolí a takto sa sám znemožňuje a znemožní aj iných v dosiahnutí cieľa. Potom zabúdajúc na to, čo hľadal sa motká ďalej, vyplienený, prázdny, so stratégiou kamikadze.
 
- Ďakujem, dobre…
 
Podľa Graciána si nič nevyžaduje viac ohľaduplnosti ako pravda. Prezradiť ju, či zamlčať ju – k obom treba vedieť svoje. Vnútorný svet sa stane peklom v závislosti na týchto taktných klamstvách, potom nakazí bezprostredné okolie, premení sa na spoločenské formy a stane sa „moderným“. Jedno, či je to ohľaduplné klamstvo medzi vnútorným a vonkajším ja, alebo medzi jedným a druhým jedincom, či medzi dvoma národmi. Z kresťanského hľadiska môže byť totožnou formou tejto ohľaduplnosti obraz nahoty Adama a Evy po prvotnom hriechu. Zakrývajú svoju nahotu listami figovníka pred sebou navzájom aj pred Bohom. V osamotenom človeku vzniká hanba, obviňovanie seba – potom opustí to miesto a svoju vinu sa snaží riešiť sám listmi figovníka – ohľaduplne. 
 
Adam, kde si? Eva, kde si? Kde je vo mne večný človek?
 
- Ďakujem, dobre…
 
Záver prvého dlhometrážneho filmu Mátyása Priklera (ktorý absolvoval režisérske štúdium na VŠMU v Bratislave v roku 2009) síce môže potvrdiť hore uvedenú otázku, ale v odpovedi naň je neisý – hoci je pravda, že to ani nepovažuje za svoju úlohu. Osamelý, osirotený Človek sa uprostred ničoty – v cudzej železnej posteli v domove dôchodcov – modlí existenciálne ubúdajúc. (Béla Várady túto rolu hrá diskrétne a čisto.)
 
Prikler zobrazuje ľudí našej doby bez sentimentu v scénach svojho prvého dlhometrážneho filmu s názvom Ďakujem, dobre. Na ceste od kolísky k domovu dôchodcov nás nečaká nič radostné. Hrdinovia filmu sú v osídlach pocitu hanby a urazenosti. Spása je vylúčená. 
 
Je v tom niečo strašidelné, ako starší brat cieli pukom do vonkajšej steny detského labyrintu ihriska akoby to bola brána. Je sám. Hokejka treskne na betóne, vydáva ostrý zvuk v sivom tichu zimného sídliska, do puku trafí len občas, možno ho ani nezaujíma táto hra. Akoby si vyčítal útrapy kľukatej cesty do raja…
 
- Ďakujem, dobre…
 
Scenár (Marek Leščák a Mátyás Prikler) nedáva odpoveď na tajomstvo človeka. Iba ho opíše malorealistickými prostriedkami, občaj pripomínajúc britské tradície alebo škandinávsku atmosféru (post)dogmy. Zatiaľ Prikler nevysvetľuje, iba opisuje. Ale zámer za týmto opisom je uvedený tučným písmom. Kamera (Peter Balcar a Milan Balog) smeruje mnohokrát na zrkadlené plochy, kde je druhá podoba nasnímanej postavy niekedy hlmistá, niekedy prítomná dvojnásobne. Je to prostriedok, za ktorým sa skrývajú aspoň dva významy. Môže byť jazykom ambivalentného (filmového) sveta s rozštiepeným vedomím – v ktorom je skutočnosť nereálna, vyplývajúc z jej charakteru. Ale na druhej strane je to prítomnosť neustále sa navracajúceho povrchu, ako symptóm, pod ktorým je hlbina príčin tichá a nehybná – ale reálna. Ale k tejto hĺbke vedie cesta cez spomínané wittgensteinské fakty a okolnosti. A film je možno aj o tomto.  
Čo sa týka kompozície, tento príbeh je trojdielny. Sú to zdanlivo tri svety, ale usporiadanie vzťahov sa vo finálnej svadbe zmení na kolektívny zážitok. Rozdelenie nie je z hľadiska postáv rovnomerné, veď v prvej hodine filmu dostanú rovnaký priestor účinkujúci jednotlivých príbehov, ale v druhej hodine je čas venovaný iba nakresleniu života manžela (Attila Mokos) a jeho rodiny. Táto jednostrannosť sa potom zmení scénou svadby.   
 
- Ďakujem, dobre…
 
Je to skvelý slovenský film, tablo občanov štátu, trápiacich sa v hospodárskej a duchovnej kríze. V centre s osamelým človekom, ktorý túto krízu prežíva v sebe a so sebou – v družnej samote. Dokonca Maďar, žijúci na Slovensku môže nájsť aj istý trpký post-trianonský kontext medzi riadkami, ak obrazy číta pozorne. Takto film Ďakujem, dobre nebude obrovským finančným úspechom, ale ani nebol vytvorený s týmto úmyslom. Je to práca odvážneho a zvedavého tvorivého tímu – na čele s Mátyásom Priklerom. Je to preňho nesporne sľubným začiatkom. 
 
Chcel by som upriamiť pozornosť aj na netradičný marketing. MPhilms zabezpečila pre film maďarské aj slovenské titulky,  zároveň sa vytlačili osobitne aj maďarské aj slovenské plagáty, a na webstránke firmy možno nájsť informácie o filme v oboch jazykoch. A na dôvažok aj v angličtine. V slovenskej distribúcii filmov je to zriedkavé.  
 
P. S. „Ohľaduplnosť je diplomaciou spolužitia.” (Albert Wass)