ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

tabory

 

divat

 

Kurzy madarciny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Pohľad povýšený na tému

autor: Máté Csanda
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-20

 

Pohľad povýšený na tému

 

Autor príspevku, Máté Csanda v prejave na vernisáži výstavy Istvána Orosza spomína najprv Čínu a svoj čerstvý čitateľský zážitok: nedávno listoval v knihe Françoisa Julliena (názov nemeckého prekladu: Das große Bild hat keine Form). Jullien v nej skúma maliarske príručky dynastie Sung, také diela, ktoré dávali konkrétne rady, návody maliarom. Podľa Julliena sa čínsky maliar nesnaží zachytiť distinktné stavy, kvality, stupne, rôzne formy medzi bytím a nebytím, variácie bytia, roztrhaného na štádiá. Skôr sa snaží o to, aby obchádzajúc formálne bytie prichytil zmeny stavov, vnútorné pohyby, neustále prechody. Nemaľuje jar a leto, deň a noc, svetlo a tmu, ale splynutia, priblíženia, prúdy, difúzne medzistavy, snaží sa zachytiť premenu v niečo. Ideálnou krajinkou pre čínske oko je teda taký obraz, v ktorom je súčasne prítomné neustále splynutie noci a úsvitu, pominutia a zrodenia. 

 
Podobná esencia sa nachádza v obrazoch Istvána Orosza, ktorý je samozrejme dedičom európskej tradície. Úplne inými prostriedkami, ale zachytáva do obrazov podobnú dynamiku. 
 
Myšlienkový pochod sa teraz posúva k majstrom Západu, k takým velikánom, ako Pieter Aertsen alebo Diego Velázquez. Obraz, ktorý prišiel k vedomiu (ako by to nazval Vitor Stoichita), teda maliarstvo, považujúce tvorbu obrazu reflexívnym spôsobom za tému sa pravdepodobne zrodí v hľadaní efektu „obraz v obraze“, zdvojnásobením ikonického obsahu. Sú to také prominentné prípady, keď sa silne kanonizovaná téma objavuje v zdanlivo marginalizovanej forme, v zajatí menej cenného žánru, napríklad ako inklúzia kuchynského výjavu. 
 
Podobná dynamika živí aj obrazové modely Istvána Orosza. Je tu prítomné víťazstvo a zároveň kríza formy. Jedna forma v štádiu semena už nosí v sebe tú druhú, dve formy sa navzájom určujú a privádzajú sa do hry. Jedna posúva tú druhú ďalej a latentne sa v nej skrýva. Istvána Orosza zaujíma v každom poňatí gramatika, syntax, logicita obrazu a zobraziteľnosti.
 
Samozrejme centrálna perspektíva nie je iba formou aranžovania, symbolickou logikou kompozície, ale aj konštruktérsko-psychologickým vynálezom, ktorý sa snaží optimalizovať vnímateľný svet k nehybnému bodu. Tento vynález v priblížení Istvána Orosza sa zdá pevne a bravúrne fungovať a pritom stále zlyháva. István Orosz sa neriadi iba radosťou spoznávania, ale posúva aj hranice zobraziteľnosti. Preňho je podozrivé všetko, čo stuhne ako cement a ponúka sa ako pevný obsah.   
 
Pritom sa tu viditeľne hmýri narážkami na historickosť obrazov, vizuálnymi poznámkami a parafrázami. Umelec sa skutočne zašíva do väčšieho kontextu, do tradície európskej obrazovej tvorby. Tu nie sú konečné, absolútne hodnoty, archimedové body, iba semantické vrstvy, ktoré sa spájajú navzájom a vo svojej oblasti pôsobia neúprosnou istotou a majú koherentnú logicitu, ale postupujúc k vlastným hraniciam je stále viac bodov rozstrapkania, za nimi už stuhnú do rozchádzajúcich sa foriem. Jedna podstata sa môže vysvetliť iba skrze tej druhej. Wittgenstein spomína: odkiaľ viem určiť, že tento predmet je červený (rot)? Odpoveď, daná pre seba by bola: odtiaľ, že som sa učil po nemecky. 
 
István Orosz akoby vášnivo hľadal paradoxy. Ochutnáva paradoxy logiky, geometrie, zobraziteľnosti, usporiada ich do nových foriem, posúvajúc osi, porušujúc hranice. Aj európska filozofia sa začína niekde pri preskúmaní logických ruptúr na dne paradoxov. István Orosz rozpitváva skôr cez optiku filozofa, čo sa deje, čo sa vytvára (a aké skraty sa vynárajú) skrze tej-ktorej paradoxnej situácie. Nechce odstrániť a vyhladiť vrásky ako sofisti, ktorí vidia v paradoxe rétorickú figuráciu, využívateľný komunikačný prostriedok, bravúr formy a povrchu, ktorý sa môže vtkať ako ozdoba do konzistentného textu. Sv. Augustín hovorí: „si enim fallor, sum“ – Veď ak sa mýlim, [znamená to, že] som. V tejto interpretácii je priznanie sa k omylu najistejším dôkazom bytia. Omyl, respektíve omylnosť samotná je nultou úrovňou každého poznania.   
 
Lebo na tejto neistej pôde je hlavným účinkujúcim pohľad. V prácach Istvána Orosza sa núka mnoho referenciálnych bodov, sujetových variácií a ikonických odkazov, obrazových parafráz, väčšinou ako architektonické, inžinierske štafáže. Ale to vôbec nie sú témy – sú iba meniacimi sa kulisami. Skutočnou témou Istvána Orosza je v podstate pohľad samotný – jeho cesta, výkyvy, verzie, oscilovanie. Pohľad, ktorý často zredukujeme na akt prijímania, stotožňujeme s prijímaním, vyhodnotením inputov. Pritom často zabúdame, že pohľad môže vzniknúť iba na pôde intersubjektivity. Dívajúc sa na modely Istvána Orosza sa objaví v mysli výrok Maxa Schelera, podľa ktorého má pojem realita svoje korene v prežitom odpore. Teda byť reálnym neznamená byť predmetom (byť vnímateľným ako substancia), ale vynaložiť odpor – a naraziť na odpor.  
 
Obrazy Istvána Orosza sú obrazmi teórie. Theorein, teda uvidieť, mať náhľad na niečo. Dráhy a synapsy črtajúce sa pomocou teórie dokážu zájsť hlbšie ako je úroveň naívneho hľadania analógií a pominuteľných pôžitkov krásy.  
 
 
Autor pôvodného textu: Máté Csanda 
Anotácia: Zsuzsanna Kozsár