Radosť z tvorby

Občas sa s nimi stretneme na ich výstavách, ale vieme o nich veľmi málo, nepoznáme ich myšlienky, ani príbehy. Tentokrát nám Noémi Ráczová dovolila, aby sme sa  aj keď len na chvíľu, pozreli bližšie do jednotlivých segmentov jej života a myšlienok. Výtvarná umelkyňa sa narodila v roku 1972 v Košiciach . Vyštudovala odbor anglický jazyk a literatúru v kombinácii s výtvarnou výchovou na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a následne aj odbor grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Absolvovala viacero študijných pobytov, napríklad v Anglicku, Poľsku na Cypre a v Portugalsku. V roku 1993 bola zakladajúcou členkou umeleckej skupiny Rovás. Ilustrovala množstvo kníh. Samostatné aj skupinové výstavy mala tak doma, ako i v zahraničí. V súčasnosti býva v Košiciach s manželom, taktiež výtvarným umelcom Zsoltom Lukácsom a s dcérou Zsófiou. Venuje sa ilustrácii, učeniu a pochopiteľne výtvarnému umeniu.

Prečo si sa rozhodla, že po skončení jednej univerzity sa prihlásiš aj na ďalšiu?

Jednak preto, lebo keď človek ukončí pedagógiu ešte sa nestane automaticky výtvarným umelcom, len učiteľom kreslenia. V tých časoch, keď niekto chcel vystavovať svoje diela tak to bolo dosť dôležité. Dnes je to už inak. Napríklad ilustrácie robia tí, ktorí to urobia lacnejšie, ale na kvalitu sa až tak nehľadí. Druhou mojou túžbou bolo to, aby ma učil Igor Rumanský a Dušan Kállay, ktorí vtedy prednášali na Vysokej škole výtvarných umení.  Na odbor výtvarné umenie som sa dostala na tretí krát. Najprv som sa prihlásila hneď po strednej škole, ale vtedy ešte na odbor textilnej tvorby. Kvôli rôznym komplikáciám ma neprijali. Nevadí, pomyslela som si a začala som študovať anglický jazyk a literatúru v kombinácii s výtvarnou výchovou. Po skončení som sa znovu prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení, ale už na odbor grafiky. Dostala som sa tesne pod čiaru, tak som rok učila anglický jazyk. Skúsila som to aj po tretí krát a vtedy ma už prijali.

Takže prvotným plánom bolo absolvovanie odboru textilnej tvorby?

Po skončení strednej školy som ešte  nevedela presne čo by som chcela robiť. Viacerí mi povedali, že dobre kreslím a mám cit pre farby, a tak som sa dostala k textilu. Textilnú tvorbu si veľa ľudí mýli s módnym návrhárstvom, pritom v tomto odbore sa zaoberáš textíliou ako surovinou, z čoho vznikne niečo.

Raz si napísala o sebe, že sa pokladáš za výtvarnú umelkyňu, ilustrátorku a pedagóga. Platí to stále?

Áno, je to tak. Nerobím rozdiel medzi týmito tromi.

Tak sa pozrime bližšie na všetky tri. Kedy si ilustrovala svoju prvú knihu?

Keď sa pýtaš na takú, ktorá nebola vydaná, tak v detstve. Podľa mňa neexistuje dieťa, ktoré by nenakreslilo to,  čo videlo a počulo. Už aj to je ilustrácia.
 

Máš pravdu. Tak hovorme o tej, ktorá bola aj vydaná. Bola to čítanka pre deti. Ako si sa dostala k tej práci?

Keď som skončila pedagógiu, dostala som ponuku s tým, že pôvodne oslovený výtvarný umelec nestihol odovzdať prácu na čas. To je to, o čom som už aj rozprávala. Nebola som ešte výtvarnou umelkyňou, hlavne nie ilustrátorkou. Ich ale zaujímalo len to, či to dokážem urobiť za dva mesiace. Vtedy som ešte netušila, čo ma čaká, tak som súhlasila. Skončilo sa to tak, že od rána ôsmej hodiny do večera desiatej hodiny som bola zavretá v prenajatom ateliéri, kde som bez prestávky maľovala. Nakoľko išlo o čítanku pre školy, všetko bolo presne stanovené, kde a aký obrázok má byť. Bola to skôr otrocká práca, ale bavilo ma to.

Odvtedy bolo vydaných veľa takých kníh, ktoré si ilustrovala Ty. Boli medzi nimi učebnice, literárne diela aj knihy pre deti. Ako pôsobí na Tvoju prácu táto rozdielnosť žánrov?

Vždy je to rovnako ťažké. Aj keď viem dopredu kde a aký obrázok má byť, musím nájsť kompozíciu a také riešenie, ktoré ma baví, ináč by som to nevedela robiť. Aj na škole sú presne určené témy a ty napriek tomu, musíš nájsť takú formu, aby si aj v rámci obmedzení ostal slobodným. Ak sa to podarí, je to zábava. Samozrejme veľa závisí aj od textu. Keď je dobrý, hneď sa mi vybavia k nemu aj obrázky, pretože vždy rozmýšľam v obrazoch.

Raz si sa vyjadrila, že kniha bez ilustrácie vlastne nie je plnohodnotnou knihou.

Samozrejme, že to nie je celkom tak. Toto tvrdenie sa vzťahuje hlavne na detské knižky, pretože dospelí až tak nepotrebujú, aby bola kniha ilustrovaná. Tu sa znova dostaneme k otázke, čo je  vlastne ilustrácia? Myslíme tým obrázok, ktorý nám ešte viac vysvetlí obsah textu? Podľa mňa to funguje u malých detí, keď ešte nerozumejú všetkému a musíme im niektoré veci vysvetliť pomocou obrázkov. Ilustrované detské knihy majú aj obchodný aspekt. Kniha s peknými obrázkami sa lepšie predáva. Čím je čitateľ na vyššej úrovni, tým môže aj ilustrátor voľnejšie tvoriť, pretože obrázok zvyšuje a skvalitňuje zážitok. Podľa mňa aj pri čítaní poézie by nezaškodilo niekoľko obrázkov a myšlienok, ale bohužiaľ dnes to väčšinou nejde, pretože sa tým vydavateľovi zvyšujú náklady.

Po čase si začala navrhovať aj knižné obaly.

To sa začalo tiež zaujímavo. Keď som pripravila vnútro knihy, vždy ma prekvapilo, keď som uvidela obal, ktorý nemal nič spoločné s tým čo bolo v knihe. Keď človek navrhne vnútro, má svoju predstavu aj o obale. Preto radšej niekedy aj bez nároku na odmenu, navrhujem aj knižné obaly. Postupne vzrástol záujem aj o túto moju činnosť.

Viem, že keď si učila žiakov na ilustráciu, skôr ich zaujala tá časť, keď pracovali na počítači. V čase, keď si Ty začínala to bolo určite iné. Myslíš si, že tento trend je nevyhnutný?

Ja to vidím tak, že keď nevedia kresliť, nepoznajú farby, kompozíciu tak aj na počítači robia ťažko, lebo nevedia čo presne chcú. Počítač je len pomôcka. Ak nevieš čo s ním chceš dosiahnuť, nevieš ho ani používať. Na druhej strane vidím aj na svojej dcére ako ľahko sa hrá s tablettom. Pre mňa to bolo ťažšie z toho hľadiska, že som si musela zvyknúť, že nerobím všetko len rukami, ale aj pomocou počítača. Má to inú logiku, ľahko sa to dá osvojiť, len je potrebný určitý základ.

Ostaňme pri práci pedagóga. Čo presne učíš a čo Ťa motivuje v tom občas nevďačnom povolaní?

Učím odbornú angličtinu, grafiku a technológiu. Čo sa týka motivácie, začnem tým, čo ma nebaví. Nerada skúšam a hodnotím. To nie je učenie. Pre mňa je učením to, keď odovzdám svoje vedomosti takému človeku, ktorý je otvorený a získané informácie dokáže aplikovať aj v praxi veľakrát takým spôsobom, že to človeka samého prekvapí. Som rada ak objavím v študentoch čo majú radi a popri tom aj napredujú.

So svojím manželom, taktiež výtvarným umelcom Zsoltom Lukácsom pravidelne vediete netradičné kurzy kreslenia, pri čom používate metódu pomocou ktorej absolvent za štyri dni môže dosiahnuť viditeľné zmeny vo svojich výtvarných schopnostiach. V čom spočíva táto metóda?

V roku 1997 nás s manželom pozvali na kurz kreslenia do Budapešti, kde používali túto metódu. Dohodli sme sa, že pôjdeme, ale neodhalíme, že vieme kresliť. Bolo to kvôli tomu, lebo sme neverili, že tá metóda môže fungovať. Kurz viedla jedna pani z Ameriky. Bolo nás asi 30. Všetko sme robili presne tak, ako kázali a s úžasom sme zistili, že to funguje. Dostali sme od nich knihu a povolenie na to, aby sme to mohli vyučovať. Samotnú metódu vypracoval jeden profesor z Ameriky, ktorý konfrontoval jednotlivé metódy a výrazne zjednodušil celý proces. Nie je isté, že po skončení kurzu sa staneš výtvarným umelcom, ale naučíš sa kresliť. Bohužiaľ už veľa ľudí to vyučuje, niektorí dokonca vynechajú množstvo elementov a namiesto štvordňových kurzov spravia dvojdňové. Tejto metóde neprospela ani medializácia na televíznych obrazovkách, pretože ani tam nedodržali a nepostupovali podľa pôvodných pravidiel.
 
Je naozaj možné naučiť sa natrvalo kresliť za štyri dni?

Každý si môže osvojiť základy a ostatné je už o cviku. Túto metódu používame od roku 1998 a máme už množstvo absolventov. Medzičasom sme vypracovali aj farebný kurz, ktorý som vyskúšala na svojich študentoch, pretože sme museli zistiť či to funguje aj v praxi.

Podľa toho čo hovoríš, je o daný kurz veľký záujem.

Áno, veď ak človek vie písať, čítať, počítať tak práve kresliť by nevedel? Prečo by nemal vedieť? To je absurdné. Z tých, čo prídu na kurz, nie všetci sa stanú výtvarnými umelcami. Možno chcú len dokázať sami sebe, že to dokážu. Môže sa stať, že mali negatívne spomienky z detstva a tu nakoniec vysvitne, že nie s nimi bol problém, ale s profesorom, ktorý ich nevedel naučiť kresliť, nevedel im povedať, že ako na to. Samozrejme keď sa naučíš abecedu ešte nebudeš básnikom. Všetko záleží od toho, aký máš talent a koľko sa tomu venuješ. Prídu k nám takí, ktorí už vedia kresliť a keď dodržia všetky pokyny môžu sa zdokonaliť a vydať sa úplne novou cestou. Prídu aj takí, ktorí začínajú od nuly a urobia obrovský krok vpred. Jedna staršia pani z Maďarska absolvovala náš kurz ešte vtedy, keď sme začínali. Odvtedy neustále maľuje a už mala viacero samostatných výstav. Robí nádherné veci. V jej prácach ostalo niečo naivného, ale zdá sa, akoby to bolo úmyselné. Jej obrazy majú úžasný náboj a o tomto všetkom to je. Na kurzoch vždy zdôrazňujem, že nie výsledok je dôležitý, ale samotný akt tvorby. Pozri sa na deti! Dieťa nebude rozmýšľať nad tým, či sa mamke bude páčiť obrázok. Užíva si, že čmára s ceruzkou a ceruzka sa zlomí. Ešte to trochu pritlačí, potom to rozotrie a existuje len v danom momente v ktorom sa nachádza, nerozmýšľa nad tým čo bude potom.

Pre Teba je podstatný samotný akt tvorby aj v prípade práce na objednávku?

Samozrejme. Ak nie je dobré čo som vytvorila, spravím namiesto toho niečo iné. Podstatou je samotný akt tvorby, okamih v ktorom existuješ, keď tvoríš a keď vystavuješ svoje obrazy a dostaneš spätnú väzbu, že tvoj obraz sa niekomu páči, prípadne ho chce kúpiť, tak to je radosť naviac.

V poslednej dobe sú pre teba charakteristické skôr abstraktné maľby, ktoré si vyžadujú  od tvorcu ako aj príjemcu vnímavý pohľad.

A musíme tomu  vôbec rozumieť? Tým, že sa človek pozrie na kvet, je to farebné, aj to je abstraktné, len fľaky -  nerozumieš, ale sa ti to páči. Radi vysvetľujeme všetko, chceme mať vo všetkom jasno, ale načo? Je to nevyhnutné? Ja veľmi dobre viem, že hocikedy namaľujem portrét alebo ľudskú postavu. Nie preto maľujem niečo abstraktné, fľakaté, alebo polofiguratívne, že to druhé neviem spraviť. Áno je veľa abstraktných maliarov, ktorí nevedia maľovať iným štýlom. Mám veľmi rada Cézanna. Mal pravdu keď hovoril, že ak sa na niečo pozrieš tak vidíš čiary, ale keď tie čiary použiješ, tak dostaneš kresbu. Ak ale to niečo chceš farebne namaľovať, tam už nie sú čiary. Vidíš fľaky. Ak tie fľaky poskladáš správne, vyjde ti z toho ilúzia danej veci, ale môže to byť aj hra. Fľaky sa hýbu tak isto, ako sa hýbeš aj ty. Pokúsiš sa zachytiť náladu toho čo je pred tebou. Možno, že to bude hyperrealistické, ale možno, že natriem len pár fľakov, lebo sa mi zapáčilo svetlo čo sa odzrkadľuje na tej veci a ja chcem zachytiť práve to svetielko a ostatné ma nezaujíma. Znovu sa dostaneme k aktu tvorby.

Mali ste s manželom Zsoltom Lukácsom na seba vplyv čo sa týka tvorby?

Áno mali, na sto percent, ale časom každý z nás nabral iný smer. On veľmi rád kreslí, u neho sú veľmi charakteristické tie mierne ironické, satirické, voľné kresby. Ja sa venujem viac farbám. Možno, že je to taká ženská záležitosť. Ak sa pozrieš na Pirosku Szántó, napriek tomu, že má množstvo čiernobielych monotypií u nej je tiež zjavná prítomnosť fľakov a farieb. Oproti tomu Ádám Würz, alebo Endre Szász používa skôr čiary.

Nechcela si byť umelkyňou na voľnej nohe, ktorá sa živí z výtvarného umenia a žije len pre výtvarné umenie?

Preto som aj pedagógom, lebo z niečoho sa musí žiť. Keby si sa chcel uživiť len z výtvarného umenia, tak by si sa musel prispôsobiť vkusu spoločenstva a doby. Nie je mi po chuti stále sa snažiť predať svoje obrazy a behať všade kde sa niečo deje a zúčastňovať sa všetkého. Rozmýšľala som nad tým, ale rozhodla som sa inak.