ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

tabory

 

divat

 

Kurzy madarciny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

ŠÚV

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Sedem miliónov návštevníkov v galérii

autor: Miro Procházka 2014-01-30

 

Sedem miliónov návštevníkov v galérii

 

     Marc Sands začínal v reklamnej agentúre DMB&B, neskôr pracoval v londýnskej a newyorskej pobočke HHCL and Partners. V júli roku 2000 nastúpil ako šéf marketingu do vydavateľstva Guardian News & Media. Za jeho pôsobenia získal denník Guardian Cenu Marketing Week Effectiveness a nedeľník Observer zase ocenenie Mediálna značka roka, ktoré udeľuje Media Week. 

 

V Tate vás zamestnali, aby ju otvorili ešte širšiemu publiku. Sedem miliónov divákov ročne nestačí? 

Keď ma šéf galérie Tate Nick Serota oslovil, mal na mysli pritiahnuť do galérie nové konkrétne cieľové skupiny. Napríklad Tate Modern – galéria umení XX. a XXI. storočia, pôsobiaca v budove bývalej elektrárne, prispôsobenej na múzeum dvojicou Herzog & de Meuron  – se nachádza v nepríliš bohatej štvrti. Išlo o to, aby sem prišli ľudia zo susedstva a pocítili, že to nie je miesto pre elitu, ale pre každého. Druhou skupinou sú rodiny s deťmi. Moja veľká ľútost ako dospelého voči rodičom je, že ma nebrávali často do galérií. Treťou sú menšiny. Profil galérií vo veľkých mestách najčastejšie neodrážajú sociologický profil týchto miest. Tate má štyri pobočky: okrem Tate Modern a Tate Britain v Londýne, taktiež Tate Liverpool a Tate St. Ives. Keď sme pred štyrmi rokmi v Tate Britain usporiadali výstavu Chrisa Ofiliho, pozvali sme aj, okrem iného, afro-karibských hudobníkov, ktorí pritiahli na výstavu čiernu mestskú komunitu, ľudí, ktorí za iných okolností by tam isto neprišli. 

 

Predtým ste pracovali v marketingu denníka „Guardian“, rozvíjajúc internetovú stránku a komunikáciu s čitateľmi. Príde vhod taká skúsenosť? 

V Tate ma takisto zamestnali na to, aby som rozvinul sektor online. Išlo o to symbolicky znížiť múry galérie. Keď, napríklad, koncom roku 2010 v Tate Modern mali otvoriť veľkú Gauguinovu výstavu, prehovorili sme komisárku Christine Ridingovú, aby viedla blog a hovorovým jazykom rozprávala, prečo zvolila tie, a nie iné obrazy. Vyľakala sa, veď komisár nie je novinár, hoci niektorí z nich píšu skvelo. Napokon za tri a pol mesiaca trvania výstavy napísala 36 príspevkov. Blogoval tiež šéf Tate Nick Serota. Výstava bola obrovským úspechom. Rátali sme s 350 tisíc divákmi, bolo 426 tisíc. 

 

Prispeli k tomu sociálne médiá? 

Nie, myslím si, že to bola výborná výstava, hoci azda nie je bez významu, že ju toľko ľudí sledovalo na sieti. Tate má teraz 300 tisíc „priateľov“ na Facebooku a pol milióna na Twitteri. Sociálne médiá však pôsobia iba vtedy, keď nestále dodávate nový obsah. Takže my, napríklad, v piatky zverejňujeme predpoveď počasia, ilustrujúc ju dielom z našich zbierok. 

 

Ale blogujú a chodia do galérie tí istí ľudia? Ak som na Facebooku, tak skôr sedím doma. 

Tate navštívi ročne vyše 7 miliónov ľudí, samotnú Tate Modern - viac ako 5 miliónov. Ani na sekundu si nemyslím, že prezretie si výtvarného diela na internete môže nahradiť kontakt naživo. Práve tí, ktorí videli obraz na sieti, prídu, aby si ho pozreli, a potom sa rozhliadnu okolo a všimnú si ďalšie. 

 

Máte nejaký vplyv aj na program? Na budúce výstavy pre ďalšiu cieľovú skupinu návštevníkov? 

Kurátori by mali brať zreteľ na obecenstvo. Musia mu vedieť vysvetliť, prečo robia také, a nie iné výstavy. Jednou z vecí, o ktorej sa rozprávame, sú názvy. Je ľahké použiť slová, ktorým ľudia nerozumejú. V roku londýnskej Olympiády sme mali hlavnú výstavu o umení tvorenom vysťahovalcami do Veľkej Británie od XV. storočia podnes. Jej názov znel „Migrácie“, diskusia s komisármi sa týkala podtitulu: „What makes British Art" či „What makes Art British“ čiže „Čo tvorí britské umenie“ alebo „Čo tvorí umenie britským“. Ja som nehovoril, ktorý je lepší, ale že to má byť názov, ktorý priláka obecenstvo. 

 

Môže to znamenať kompromis: jednoznačný názov, zjednodušený obsah. 

Najväčšou chybou je splošťovanie a galéria by to nemala robiť. Ak poviem novinárovi: som z oddelenia marketingu a chcem predať tvoj text, zrejme nebude mať chuť sa so mnou rozprávať, avšak ak poviem, že urobím všetko, aby si viac ľudí prečítalo jeho text, novinára zaujmem. Nechcem splošťovať umenie, ale chcem, aby ho viacej ľudí pochopilo. 

V poslednom čase sme spustili istý experiment. Vytvorili sme skupinu 12 tisíc osôb, s ktorými sa kontaktujeme online a ktorých sa budeme pýtať na názor. Robili sme, napríklad, výstavu japonskej výtvarníčky Yayoi Kusamaovej, mali sme viaceré návrhy plagátu. Predstavili sme im ich a opýtali sa, ktorý pokladajú za lepší. 

 

A nevybrali horší? 

Nazdávam sa, že by bolo sprostosťou šíriť plagát, o ktorom 80 percent ľudí povie, že sa im nepáči.

 

Kurátori sa vás však musia báť. 

Taký nástroj môže byť nebezpečný, ak sa zneužíva. Avšak medzi nami je dôvera. Naozaj sa nenazdávam, žeby výstavu mali pripravovať podľa hlasovania online. To by bolo groteskné.

 

Ako teda vyzerá výstavná stratégia?

Veľké výstavy známych a úspešných mien striedať s malými výstavami výtvarníkov, o ktorých ste vari nikdy nepočuli, lež oplatí sa ich uzrieť. Veľké mená privábia návštevníkov aj na výstavy menej známych tvorcov. 

 

Sprístupnili ste novú časť Tate Modern v bývalých palivových nádržiach, o pár rokov nad nimi postavia ďalšiu, 11-poschodovú štruktúru, taktiež podľa projektu architektonickej kancelárie Herzog & de Meuron. Dokedy sa galéria môže rozrastať? 

Limit nejestvuje. Tate Modern je už primalá pre ľudí, ktorí tam prichádzajú. Cez víkendy bývajú davy. Podzemné galérie, ktoré sme otvorili rámci olympíjskeho kultúrneho festivalu, sú zasvätené umeniu performancie a filmu, pre ktoré dosiaľ chýbalo miesto. Nové priestory vždy umožňujú nové výrazové formy, tak ako Turbínová hala umožnila inštalovať monumentálne práce výtvarníkov ako Ai Weiwei, Anish Kapoor alebo Louise Bourgeoisová. Nech je to hociaká banálna metafora, ale – nezáleží, ako širokú diaľnicu postavíte, vždy sa zaplní autami, a momentálne Tate Modern je jednou z piatich hlavných atrakcií, ktoré si turista v Londýne prezerá. 

 

Čo o tom rozhoduje? Umiestenie v budove bývalej elektrárne prerobenej na múzeum? 

Sčasti rozhoduje samotná stavba, ale tiež spôsob, akým Nicholas Serota v nej pojednal súčasné umenie – to, že ho premenil na verejne prístupný zážitok. V Tate Modern je wi-fi zdarma, možno tu stráviť celý deň, hrať sa na počítači, pracovať, vypiť si kávu. Vo väčšine múzeí a galérií býva sťa v chrámoch – všetci musia byť ticho, a do Tate Modern vchádzate po veľkej rampe, decká tam jazdia na doskách, panuje slobodná atmosféra. Za vstup treba platiť iba na dočasné výstavy, stála zbierka a projekty v Turbínovej hale sú zadarmo. Ba aj teraz, v období rozpočtových škrtov, kedy nám znížili dotácie o 15 percent, vláda nesúhlasila so zavedením vstupeniek. Dve tretiny tohto publika sú ľudia menej ako 35 roční. My sme správcami toho priestoru, ale patrí im.

 

Na čo príde taký špás?

Tate dostáva štátnu dotáciu, činiacu štyridsať percent súhrnného budžetu, ktorá však postupne klesá. Zvyšok sú súkromné zdroje.

 

Koľko ide na marketing?

Okolo osemstotisíc libier ročne. Je to malé percento z celkového rozpočtu galérie.

 

O Tate sa hovorí ako o „brand“ – značke. Čo to znamená? 

Na svete sú štyri muzeálne megaznačky: Louvre, Guggenheim, MoMA a Tate. Bolo vedomou politikou Tate vytvoriť značku, počínajúc logom, ktoré vzniklo koncom 90. rokov, ešte kým budovu otvorili. Logo je mäkké, pozývajúce, akosi uvádza stavbu, kde tiež nie je jasná hranica medzi vnútrajškom a vonkajškom. Nejestvuje dôvod, prečo by sa podmienky,  vytvorené v Tate Modern, nemohli naskytnúť kdesi inde. Nedávno som bol v KUMU – Múzeu umenia Estónska v Talline. Keď som tam vošiel, mal som rovnaký pocit otvoreného, moderného múzea. A pri kultúrnej explózii, aká nastala v krajinách východnej Európy po páde ZSSR, nevidím príčinu, aby som pochyboval o obecenstve. Je azda dokonca ctižiadostivejšie než v ostrovnej, mimo seba neochotne hľadiacej Veľkej Británii.