Úplne iný je problém "hodnotnosti" niečoho, má však s "hodnotou" styčné body. Verím, ľe otázka hodnotnosti či bezcennosti povedzme primitívneho polyteizmu sa môľe rieši» iba takto: všetko, čo sme schopní pouľi» ako stavebný prvok pri stavbe vyššieho celku, svoju hodnotu "realizovalo" (aj keby pritom samo zaniklo). Ten vyšší celok musí by» znovu pouľitý pre emergentnú (aby bolo jasné) stavbu ďalšieho - inak sa znehodnotí, prestane by» hodnotný. Ak teda z polyteizmu povstal monoteizmus, polyteizmus bol "zhodnotený" a je týmto hodnotný, hoci uľ neexistujúci - dosiaµ. O záľitku hodnoty nejakej vlastnej ľivotnej aktivity, ak ju preľívam, jednoducho nemôľem pochybova», aj keď ju nemusím formulova», no inak je všetko "mimo mňa" z hµadiska hodnoty prázdne ako aj naše dnešné presvedčenie, môľem to však zhodnocova» pouľitím v sebaprekračovanie, či keď sa samo stane prvkom vyššieho celku. Zmysel či nezmysel existencie sú nedokázateµnými postulátmi, naviac vo svete, ktorému vôbec nerozumiem. Jednoducho sa ľije.
Veµmi dôleľitou otázkou náboľenstva ostáva "problém" osobného Boha, ako v neho veria napríklad kres»ania. Prečo "osobný", prečo mu hovoríme TY? Pretoľe je, nech by sme ho koncipovali akokoµvek, naším priateµom a parmerom. Ak ma bolí zub, je to fakt ontologicky konkrétny, a nie vnútorný či vonkajší, a mne je v skutočnosti úplne jedno, či ma bolí vo vnútri či vonku. Tá boles» jednoducho je. Toto všetko tu, vrátane mňa, mi však môľe by» axiologicky blízke či vzdialené, vlastné či cudzie. Je to otázka postoja. Čím viac sa s "týmto tu" dostávam do priateµského kontaktu, tým viac sa k tomu pribliľujem, aľ sa s tým bytostne stotoľňujem (ako veria mystici) a naopak. Svet sa takto stáva alebo cudzím, teda vonkajším, alebo priateµsky vlastným, vnútorným. A tak je "svet" vo vývoji, takto môľem svojím postojom svet radikálne a skutočne meni» od vonkajšieho k vnútornému. Otázka o ontologicky vnútornom či vonkajšom je čisto technická a je úplne jedno, ktorý z týchto pojmov prijmeme, pretoľe v tomto zmysle neznamenajú nič. Ak sa tento "vonkajší svet" či "vnútorný prelud" procesujú v zákonitostiach slobodnej zodpovednosti či úplne inak, potom práve toto procesovanie a jeho charakter sa stávajú jedinou kvalitou, jedinou definíciou sveta. A len poznaním tohoto (a nie rozdeµovaním na vnútorný a vonkajší) sa dá niečo robi» aj s problémom boµavého zuba. Aj s problémom religiozity.
V spore medzi ateizmom a teizmom sú niekedy ateisti ochotní blahosklonne uznáva», ľe náboľenstvo je moľno prirodzenou potrebou človeka (čo vraj dokazujú rôzne psychologické skúmania), niečím nutným pre duševné zdravie a pod. V tejto veci je však ateistom aj nám zrejmé, ľe ak by aj náboľenstvo bolo potrebným pre zdravý ľivot, tým je uznaná jeho oprávnenos», nie však pravdivos». Ako môľu by» oprávnené milosrdné lľi pacientovi? Vidie» v náboľenstve potrebu je trójskym koňom v našich radoch. Náboľenstvo nie je potrebné pre normálny ľivot! Je to nadpotreba a z hµadiska biosu celkom nadbytočná, pretoľe si vyľaduje mnohú namáhavú prácu, duchovné riziko a neraz aj samotné popretie normálneho a zdravo existujúceho biosu. Náboľenstvo je dobrodruľstvo a duševný luxus, za ktorý sa draho platí.
Nakoniec, pre rozptýlenie, ešte také krátke vyznanie viery: Verím, ľe TOTO TU VŠETKO sa môľe stáva» Slovom. Logos, ktorý k nám hovorí, oslovuje nás, ak chceme počúva», a my svojím ľivotom odpovedáme, vstupujeme do dialógu. Realita nie je inertná, nie je to predmet, je to ľivé slovo. Svojím konaním odpovedáme slobodne. Všetko je nekonečný zázrak, ľivé slovo, ktoré povstalo z ničoho, nesubstančná prázdnota v úchvatnej podobe tejto skutočnosti. Ani hmota, ani duch, z ničoho všetko toto tu. Verím, ľe na počiatku toho zázraku bolo niečo nevýslovne pozitívne, čo nazývame láskou. A toto môľe ako princíp procesovania sprevádza» tento svet, čím dáva moľnos» pozitívneho eschatu. Na konci nebude dokonalos» ako stav. Dokonalos» je dokonalé zrušenie prekáľok, ktoré brzdia našu rýchlos» k niečomu, čo moľno nazva» svetlo. A táto sprevádzajúca nekonečná rados» nie je strnulý kŕč, je to, ako keď sa začneme radova» a rados» sa stupňuje vľdy, bez konca. Dokonalos» nie je - nie je to vec dokonaná. Ako povedal veµký básnik: "Dokonalý koniec je absolútna rýchlos», ktorou sa duša rozpínavo rúti do nekonečnej priepasti boľieho objatia a ten pád nikdy nenarazí na koniec". Z konca sme povstali. Toto, v čom sme, je ešte vľdy čiastočne ukončené, vymedzené, konečné. Smerujeme k počiatku, tam sme ešte nikdy neboli... Práve vznikáme!
V spore náboľenstva a ateizmu existuje iba skúsenostný dôkaz. Dobrodruľstvo náboľenstva je ako skok do neznámej nádeje. A ak bude márny a dopadneme na neúprosnú ateistickú Smr», aspoň sme si vyskúšali všetko pekné. A bez Lľi.
Marcel Strýko
Medzi smr»ou a lľou, ed. E. Groch, 1996., úryvok
Marcel Strýko (1955-1994)
filozof, maliar, hudobník a spisovateµ
Ako mladý človek veµmi intenzívne preľíval revoltu proti sociálnej a politickej lľi. Na kabáte odznak s písmenom Z – ako neúplný akronym jeho motta: „Za vlastný ľivot“. V r. 1978 zaloľil hudobnú skupinu Nace, pre ktorú písal texty piesní; spočiatku pouľívali aj meno Lesní speváci. V 80. rokoch sa zoznámil v Prahe s okruhom filozofov a teológov, ktorí organizovali bytové prednášky a semináre. Navštevoval prednášky M. Machovca, M. Balabána, stretol sa i s kardinálom Tomáškom; spriatelil sa s Egonom Bondym. Participoval na vydávaní literárnych samizdatov. Jeho obdivuhodné filozofické dielo vyšlo aľ po jeho smrti. Po angaľovaní sa v spoločnosti µudí okolo Charty 77, pracoval od roku 1987 ako tra»ový robotník na ľeleznici.
|
"V spore medzi ateizmom a teizmom sú niekedy ateisti ochotní blahosklonne uznáva», ľe náboľenstvo je moľno prirodzenou potrebou človeka (čo vraj dokazujú rôzne psychologické skúmania), niečím nutným pre duševné zdravie a pod. V tejto veci je však ateistom aj nám zrejmé, ľe ak by aj náboľenstvo bolo potrebným pre zdravý ľivot, tým je uznaná jeho oprávnenos», nie však pravdivos». Ako môľu by» oprávnené milosrdné lľi pacientovi?"