ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

MajelFeszt2019

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

A. Strachan - Pomer

autor: Marta Součková 2012-06-30

 

A. Strachan - Pomer

Anna Strachan - Pomer


Pred niekoľkými rokmi sa mi dostala do rúk poviedka Anny Strachan, vtedy ešte Anny Vlčkovej. Bol suchý november, okrem iného čas Akademického Prešova, celoslovenskej súťaže vysokoškolákov, príspevkov prišlo asi štyridsať. Texty boli zväčša priemerné, sem-tam sa objavili zručne napísané básne či prózy, nič prekvapujúce, až kým som nenatrafila na vety: „O pol dvanástej vyberie jeho žena z rúry jablkový koláč, saponátovú vodu vyleje do odtoku, zmení sa počasie a hmla, áno, hmla, ktorá obkolesí mesto, blízky les a všetky zvieratá, hmla robí z ulice obrázok, no ľudia zatvoria okná, zohrejú si obed a zapnú si nejaký film.“ Zrazu som vedela, áno, vedela, že Anna má talent. Je jedno, či som v tej chvíli čítala Okamihy, Penzión alebo inú poviedku, počiatočný „obrázok“ sa rýchlo menil na tušené drámy. A tak sa kdesi – popri umývaní riadu, krájaní jabĺk, polievaní kvetov, čistení toalety, oberaní ovocia, jedení palaciniek, varení čaju, pití vody, piva i vína, obžúvaní ukazováka, fajčení Eva Slims, drhnutí rúk, zbieraní byliniek či tankovaní benzínu – narodila Trojana, v nemocnici zomrel starý muž, na dovolenke v Tatrách otehotnela Agnieszka, v hustom lese narazilo do stromu auto s milencami, dievča priletelo na pohreb svojej babičky a v inom lietadle si osamelá žena predstavovala svojich (možno) budúcich mužov. Anna Strachan tuší alebo vie, keďže je poučenou autorkou, tematizujúcou aj knihy, ktoré jej hrdinka číta, ako písať dobrú literatúru; vie, že láska a smrť patria do nášho života takisto ako jedenie, pitie, obliekanie či spánok; vie, že o „vysokom“ nemožno hovoriť cez „vysoké“, preto o umieraní a milovaní píše lakonicky alebo substitučne (napríklad odložený hrebeň so sivými vlasmi naznačuje ženin smútok za milovaným mužom), kým o čiapke, topánkach, kabáte, laku na nechtoch alebo nohavičkách postáv sa dozvieme všetky podrobnosti. Hoci je teda v poviedkach Anny Strachan veľa zdanlivej triviality, zároveň v nich objavujeme tie najzásadnejšie skutočnosti.


Anna Strachan predstavuje autorku, aká v slovenskej ponovembrovej próze chýbala a chýba. Na jednej strane je výbornou, sugestívnou rozprávačkou, tvoriacou dlhé priraďovacie súvetia, v ktorých sa prostredníctvom frekventovaných slovies dynamicky spájajú rôzne činnosti a paralelne sa prezentujú rozličné dejové línie, na strane druhej má schopnosť minuciózne, so zmyslom pre detail a atmosféru, opísať skutočnosť, enumerovať veci, ktoré ju upútajú, cez substantíva a adjektíva. Anna Strachan lyrizuje epiku, ale neornamentalizuje ju, je emotívna, nie však sentimentálna, slová dávkuje presne ako dve lyžičky medu do čaju, práve dosť na osladenie. Presne takto stvárňuje Anna skutočnosť, je empatická voči druhým ľuďom, avšak zároveň akoby na nich nazerala s (najmä pre prózu potrebným) odstupom, ako keď jedna z postáv, Agnieszka, túži odfotiť neznámu ženu v čipkovanej podprsenke, ktorú vidí odtiahnuť záclonu. A tak si môžeme iba predstavovať cudzie príbehy, odohrávajúce sa za zastretým oknom.


Realita v próze Anny Strachan je nesmierne farebná, čo súvisí so spomínaným okom kamery či fotoaparátu: do modrej plastovej misky ukladá otec ovocie, matka si fialovým lakom lakuje nechty, Agnieszka má oblečenú pestrú sukňu, žena má zelené oči, hrdinka sa opiera o striebornú chladničku, zoberie si fialovú čiapku, pozoruje biele labute, obúva si hnedé čižmy bez opätkov a vidí muža v károvanej baretke. Okrem vizualizácie však Anna zaznamenáva aj iné vnemy, jej texty voňajú ako škorica z vareného vína, ale tiež páchnu ako vyzlečené silonky; cítime mäkkosť perín a pyžama na nahom tele i dotyk muža na obnaženom krku.


Hoci je Anna Strachan mladou debutantkou, v jej textoch je skúsenosť z poznania cudzích (i fiktívnych) svetov. Podobne ako viacerí ponovembroví autori tematizuje nefunkčnosť vzťahov, avšak nie je anestetická, naopak, v jej textoch sa znovuobjavuje elementárna radosť z okamihov a každodennosti. A napokon, Anna Strachan má talent, preto nielen z fotografie muža s tetovaním na chrbte vie: „Only God can judge me.“ Ani Anna nesúdi, „len“ zaznamenáva cudzie príbehy. 

 


text bol uverejnený v publikácii Flexibook, DALi, 2011
ilustrácie: Katarína Ilkovičová