ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Alice Munro - Nobelova cena za literatúru 2013

autor: Zsuzsa Veress
preklad: Lenke Zeman 2013-12-09

 

Alice Munro - Nobelova cena za literatúru 2013

 

Síce v dejinách ceny sa už v prvých desiatich rokoch objavuje jedna žena, Selma Lagerlöf (1909). V posledných desiatich rokoch Elfriede Jelinek (2004), Doris Lessing (2007), Herta Müller (2009) a štvrtýkrát Alice Munro.

 

Pred niekoľkými rokmi bolo počuť aj také správy, že švédska komisia by mala znechutený prístup k Američanom, alebo priamo by ich diskriminovala. Tieto obavy vznikli v súvislosti s kandidátmi Nobelovej ceny,  spisovateľmi z USA, napr. s - už medzitým zosnulým – Updike a Joyse Carol Oates alebo Philip Roth a Pynchon. Alice Munro však pochádza z Kanady.

 

Podľa mojej mienky u tej autorky nie je nevýhodou to, že je žena a Američanka, ale literárny žáner, čo zastupuje. A možno, že to aj autorka tak myslí:

„...Navyše je to zbierka noviel, a nie román. To je už sklamanie. Akosi znižuje prestíž knihy, autor ako keby len stál na prahu literatúry, nevyzerá tak, ako by už bezpečne došiel.“

Tieto riadky som citovala z novely Alice Munro Fikcia: myšlienky hlavnej postavy novely o fiktívnej knihe fiktívnej spisovateľky. Autorka asi veľakrát počula/čítala o sebe niečo také. Možno, že ona sama mala pocit menejcennosti. Odborníci a čitatelia novelu často pokladajú za „prípravu“ naproti „pravým“ žánrom veľkej epiky. Ale ona nepísala ani jeden román. Len novely.

 

Ja som o nej samozrejme vedela, ale som stále odďaľovala zoznámenie sa s ňou. Jedna moja kolegyňa, ktorá je informovaná a sčítaná, si tiež kvôli Nobelovej cene vybrala z knižnice knihu Munro, a to práve predo mnou, a potom mi podala neprečítanú s tým, že je pre ňu nudná. Tento názor už nebol o žánri, ale o autorke! 

 

Na prvý pohľad som dala za pravdu mojej kolegyne. 

 

Alice Munro je prekvapene konzervatívna spisovateľka. Píše tradičné realistické poviedky aj o spoločenských problémoch, ako sa patrí v týchto dielach. Samozrejme jej príbehy zo všedných dní sú jemné, čisté. Ani v príbehoch, ani v spôsobe písania nie je nič mimoriadne.

Alebo pozor! Maľovanie sivou farbou na sivý podklad bolo chrakteristické pre jedného z najväčších vo svetovej literatúre. Čechova niekedy pokladajú za nudného. Ale jeho veľmi mám rada, a čo sa týka nudy, z jeho diel mám aj pocit úspechu s mojimi žiakmi vtedy, keď prídu na to, že vôbec nie je nudný, práve naopak! Kritici Alice Munro radi nazývajú  „kanadským Čechovom“.

 

Teda ja som sa dostala k Alice Munro po stopách Čechova.  

 

V súvislosti s Čechovom je klišé, že v popredí príbehu sa nič nestane – postavy beznádejne pijú čaj/pri čaji sú beznádejní – z pozadia vyjde najavo, že niekto spáchal samovraždu, niekto chcel zabiť niekoho, že vypukol požiar, že sa stali životné tragédie ... A takisto: kým postavy Alice Munro sa na nudnom party bavia o maličkostiach, alebo vykonajú svoju každodennú a všednú prácu, alebo žijú svoj jednotvárny komfortný život – vyjde najavo, že sú hrdinami ozajstne ozajstnými psychickými drámami. Heroizmus predsa nie je možné, všedný život každú tragédiu bagatelizuje, ale bolí a je hlboká – ako valčík Chopina.

 

Napr. po podrobnom úvode dlho a pomaly sa dozvieme o hlavnej postave, že je diplomovaná sestra pri zomierajúcich. Je to monotónna a takmer bezcitná práca kvôli spoločenským konvenciám. A nakoniec vyjde najavo aj to, že je od detstva zaľúbená do manžela zomierajúcej ženy, ktorý pravdepodobne vraždil. Na konci novely hlavná postava a manžel vyplávajú člnom do stredu hlbokého jazera. Ona mu chce povedať, že ona jediná vie o vražde, a pritom naznačí, že nevie plávať, teda manžel sa môže rýchlo zbaviť jediného svedka. Síce vražda je neistá, lebo sa zakladá  len na spovedi žiarlivej zomierajúcej manželky. Novela sa končí tým, že hlavná postava sa v strede jazera rozmýšľa nad tým, ako má začať osudový rozhovor.

 

Alebo môžeme čítať o dlhej ceste jednoduchej ženy. Len po dlhom čase vyjde najavo, že cestuje k svojim manželom, ktorého liečia v uzavretom psychiatrickom zariadení, lebo – po prvých zlovestných signáloch, z ktorých by mohlo tušiť, že je šialenec – zabil ich tri spoločné deti. Po ceste tam spoznávame celý príbeh ženy, jej manželstvo a tragédiu. Záver poviedky nám ukazuje manželku akoby na jednej ostrej fotografii, keď pri dopravnej nehode zachráni zraneného človeka, a preto už necestuje ďalej k manželovi – ktorý jej naposledy rozprával o tom, že ich deti žijú v inej dimenzii a majú sa dobre. 

 

Opäť: hlavná hrdinka s malým dieťaťom je na roddinnom výlete s jednou veľmi nudnou rodinou  aj so svokrovcami, prebalí bábätko a tlačí kočík, a pritom sa učí text divadelnej hry. Text postavy Eurydiky. Ona nie je herečkou. O tom, že ako sa dostala do amaterského divadelného súboru, sa neskôr niečo dozvieme. Hlavná postava s ľútosťou myslí na madame Bovary –  ktorá nebola schopná nechať svoj život, len by to chcela urobiť – a na Annu Kareninu, ktorá to aj urobila. A potom to urobí aj ona, ujde s režisérom, ktorý hrá rolu Orfea. Rozíde nielen s manželom, ale s celým predchádzajúcim životom, aj so svojimi deťmi. A potom, po desaťročiach, keď už jej deti vyrástli bez nej a jej už dávno aj odpustili, alebo aspoň k nej necítia nenávisť, sa rozpráva s nimi o tomto výlete. „Vtedy sme ešte nevedeli – povie staršie dieťa – že si odišla s Orfeom.“ Hlavná postava odpovie tak, že nebol to Orfeus. „Ne?“ – pýta sa mladšie dieťa. „Otec nám povedal, že to bol on.“ „Bol to niekto iný, ktorý mal tiež niečo spoločné s divadelnou hrou. S ktorým som žila za nejaký čas.“ – povie matka. „Ale nebol to Orfeus.” – povie dieťa. „Nie. Ten veru nie.“- odpovie hlavná hrdinka. A to je posledná veta.

 

Z tých troch „koncentrátov“ môžeme vidieť, že Alice Munro pracuje výhradne len so ženskými postavami. Poviedky, ktoré majú v strede mužské postavy, taktiež zobrazujú ženské osudy. Takže je prirodzené, že jej hlavnou témou je láska, vyberanie partnera, nevera v manželstve, žiarlivosť, abortus a vzťah matky a dieťaťa. A samozrejme žena vo všeobecnosti v tomto „mužskom svete“ – ako sa to povie. Je to pozoruhodné, že nie je výslovne feministka – a rozhodne nie bojovne. Bojovnosť je ďaleko od nej. Opisuje aj zážitky ženského tela, ale jemne, ako je to pre ňu charakteristické. Písať o ženskej sexualite je v súčasnosti módne, prevahu majú nie veľmi „ženské a jemné“ témy a pohľady. Alice Munro je aj v tom konzervatívna. Mohla by som tvrdiť, že v jej mladosti by ju mohli považovať za nejakú revolucionárku. Ale to netvrdím. Lebo ja nepovažujem za dôležité to celé ženské úsilie. A vtedy som ešte štylizovala jemne.

 

Pre štýl Alice Munro, ktorá maľuje „sivou farbou na sivý podklad“ je charakteristické, že udalosť začne zďaleka, a zariadi to tak, že strieda časové pásma. Najmä pre jej neskoré diela je charakteristické, že neopisuje len dôležitý osudový zvrat hlavnej postavy – ako by to aj stačilo podľa definície novely –, ale celé ľudské osudy. Alice Munro je vlastne konzervatívna spisovateľka – až natoľko, že už takúto konzervatívnosť v súčasnej literatúre môžeme pokladať za radikálnu smelosť.

 

To všetko mi pripomínalo hviezdu spisovateľov v USA, Bret Easton Ellis, kto po udelení Nobelovej ceny písal na internete, že Alice Munro je prehnane preceňovaná. V komentároch samozrejme dostal, že preženie to on. Boli aj také pripomienky, že sama Nobelova cena je prehnaná. A je to pravda. V zozname držiteľov Nobelovej ceny je veľa takých spisovateľov, ktorých napriek oceneniu nikto nečíta. Na druhej strane: kažý to ani nedostal. Ani Čechov.

 

Nakoniec je tu jeden citát od Alice Munro: „ …v mojom detstve vznikla taká komplikácia: tak sa zdalo, že musím byť aj spisovateľom, nielen čitateľom. Kúpila som si jeden školský zošit a pokúsila som sa písať: a aj som písala. Strany, ktoré sa na začiatku zdali hodnoverné, ale potom suché, že som ich musela vytrhnúť, a ako ťažký trest, vyhodiť do koša. To som robila dovtedy, kým neostal len obal. Vtedy som si kúpila nový zošit a začala som odznova. Taký istý kolobeh: vzrušenie a zúfalosť, vzrušenie a zúfalosť. Ako keby som každý týždeň prežila jedno tehotenstvo a jeden potrat.”

 

Myslím si, že toto je najdôležitejší zážitok ženského tela – čo sa dá v súvislosti s písaním napísať.