ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Andriin účes – O čitateľskej radosti z autorského archívu

autor: Judit Görözdi
preklad: Zsuzsanna Kozsár 2013-04-23

 

Andriin účes – O čitateľskej radosti z autorského archívu

 

Románový svet.

 
Takto nazývame takmer nelapiteľnú mnohorakosť, ktorá ožije pri čítaní románu. Ostrý vietor v daždivom súmraku, rozosvietia sa reflektory auta, neskôr si nejaká žena češe starostlivo vlasy do uzla, dusná horúčava domácej zábavy, v pozadí tlmená hudba... Vidíme pred sebou scénku z románu Pétera Nádasa Párhuzamos történetek (Paralelné príbehy), cítime na koži vlhkosť a chlad, neskôr aj ľudské teplo, počujeme škripot bŕzd, sledujeme pohyby ruky, naprávajúcej účes. 
 
Aj literáti to takto nazývajú, keď skúmajú, ako sa skladá celistvosť z textotvorných faktorov, z viet, vybraných prozaicko-poetických postupov a rozprávačských kategórií a či je to celistvosť okrúhla, či fragmentárna. Či sa to neustále odvíja, alebo nás občas zastaví, aby sme sa zamysleli.  
 
Románové univerzum je medzisvet. Je nesporné, že svoje bytie dostáva v čitateľskom prijímaní, veď – ako sa hovorí – román je iba dlhým radom písmen, kým ho čitateľ neprečíta. V tomto zmysle kontúry jedného či druhého budú zostrené najosobnejším svetom, našimi osobnými skúsenosťami a vnútornými otázkami. Ale predtým, než by sme robili prehnané závery z tejto tézy recepčnej estetiky, môžeme ľahko uznať, že náš románový svet, vznikajúci čítaním je predsa len výsledkom spisovateľovho cieleného stvorenia sveta, naše čitateľské pozorovanie, empatia, postoj atď. sú aj v najosobnejšej verzii závislé na tom, kam a ako nás autor vedie. O koncepcionálnych aspektoch autorského „vedenia“ si môžeme vytvoriť obraz z autorských pracovných denníkov, či z esejí o problematike tvorivej činnosti. O konkrétnych riešeniach, výzvach, fázach vytvorenia a zariadenia románového sveta poslúžia materiálom autorské archívy. 
 
Ak máme možnosť do nich nahliadnuť.
 
Dlho som si myslela a v podstate verím v to aj dnes, že text má hovoriť za seba, že autorská snaha sa má interpretovať podľa textu, v tomto sa nemôžeme spoliehať na biografie spisovateľov ani na vyhlásenia autorov. Predsa musím uznať, že materiál autorských archívov občas pridáva novú dimenziu k našej interpretácii toho-ktorého konkrétneho diela. 
 
Čitateľ sa bežne k autorským archívom nedostáva. Dedičstvo zosnulých tvorcov je zachované inštitucionálne, je dostupné iba bádateľom, zriedkavejšie sa publikuje z nich istá časť (napr. korešpodencia, pracovné denníky). Archív aktívnych autorov je v podstate zamknutý v skrini pracovne, dostane sa z neho niečo von iba v osobitých prípadoch. Takou príležitosťou bola výstava, ktorá uviedla v Múzeu súčasného umenia vo švajčiarskom Zugu fotografickú tvorbu Pétera Nádasa v jesenných mesiacoch minulého roku. 
 
Stredobodom výstavy s názvom V tmavej komore písania (In der Dunkelkammer des Schreibens) boli fotografie spisovateľa. Péter Nádas je podľa svojej profesie fotograf, na začiatku 60-tych rokov pracoval ako profesionálny fotoreportér, vo fotografovaní pokračoval aj pri svojej spisovateľskej činnosti. Výber z jeho fotiek bol uvedený v zbierke s názvom Valamennyi fény (Trocha svetla, 1999), ktorá mala v zahraničí aj viac zväzkov, ale aj v knihe Saját halál (Vlastná smrť, 2004) je fotografický materiál so série Hrušky dôležitou súčasťou diela. Výstavu z jeho fotografií sme mohli vidieť naposledy v období od októbra 2012 do februára 2013 v budapeštianskom Literárnom múzeu Petőfiho s názvom ...čo vytvára svetlo (...mit tesz a fény). Výstava v Zugu, ktorého kurátorom bol popri Matthiasovi Haldemannovi aj samotný Nádas, mala širší záber, poskytla priestor pre moderné maďarské maliarstvo a históriu fotografie. Literárna tvorba Pétera Nádasa bola predstavená v osobitnej výstavnej sieni: boli to jednak knihy maďarské a ich rôzne cudzojazyčné preklady, jednak doplňujúce dokumenty v spojitosti s jeho dvoma románmi, vybraté z autorského archívu. 
 
Žiadanky z knižníc, zoznamy použitej literatúry, čiastkové štúdie a obrazy/reprodukcie, ktoré sa v textoch jednoznačne objavujú, alebo poskytujú inšpiráciu pohľadom. V diele Emlékiratok könyve (Kniha pamätí) je napr. kapitola (Egy antik faliképre – Na antickú nástennú maľbu), ktorá obsahuje popis fresky, ktorej zvláštne pôsobenie pochádza z hry rozdielnych poňatí zmien aspektov. Ako dlho som hľadala pôvodný obraz tohto opisu, aby som mohla porovnať pohľad naň so zmenou aspektu Nádasa! Pôvodinu mojej obľúbenej kapitoly som mohla nájsť iba medzi exponátmi na výstave v Zugu. Presnejšie to boli dve pôvodiny, ktoré inšpirovali túto textovú pasáž: jedným podkladom (tým podstatnejším) bola nástenná maľba z Pompejí Pan s nymfami z neapolského národného múzea, druhým iné zobrazenie Pana. Podľa Pétera Nádasa boli obrazy predstavené obecenstvu už na dávnejšej výstave (tú som zmeškala), ale vďaka príspevku autorky Csilla Markója v časopise Enigma (číslo 2012/67) je už freska z Pompejí dostupná kedykoľvek a komukoľvek.  
 
Je vzrušujúce stretnúť sa s konkrétnou obrazovou pôvodinou románového sveta, ktorý v sebe nosíme už mnohé roky. Nemusím ani podotknúť, že dve pôvodné maľby a moje čitateľské zobrazenie sa nezhodovali. Má v tom prsty samozrejme aj autor: nesnažil sa o presný opis, dokonca pracoval s posunmi, s možnosťami pohnúť interpretáciou a ich konfrontáciami. Porovnanie pôvodín obrazov a ich opisu v texte poukazuje na smer autorského postupu (kde, ako, k čomu sa pohol), ich porovnanie s vnútorným obrazom mojej vlastnej interpretácie zase na charakter môjho osobného sveta. Tu sú teda osobnostné vplyvy dokumentu z archívu!
 
Výstava obsahovala aj rukopis románu Emlékiratok könyve (Kniha pamätí), vydaného prvýkrát v roku 1986, dokonca rukopisné verzie istej vybratej časti (začiatok kapitoly Nincsen tovább – A to je všetko), bola tam textová verzia rukou písaná a ďalšie tri prepisy strojom, ktoré veľmi výstižne znázornili rôzne etapy spisovateľovej práce s textom. Prvá, rukou písaná verzia je akousi kostrou (konečného) textu, ktorá sa postupne dopĺňa ostatnými verziami, so značným rozšírením/premenou/presúvaním jednotlivých prvkov. Druhá (strojopisná) verzia je v porovnaní s prvou nielen iná, ale obsahuje aj ďalšie, rukou vpísané vsuvky, ktoré sú prítomné čiastočne (ale nie úplne) aj v tretej verzii. Tretia verzia akoby začala pracovať s rytmom textu, v tomto pokračuje svojimi doplneniami aj štvrtá verzia. A v každej z nich sa kapitola začína inou vetou ako v texte vydaného románu, ktorý je konečnou, minimálne piatou verziou. Neviem, koľko rôznych verzií mal rukopis pred vydaným textom (štyri ako na výstave v Zugu, alebo aj viac), každopádne vydaný text sa v porovnaní so štvrtou verziou značne spomaľuje v tejto konkrétnej textovej časti, čo je dosiahnuté opismi medzi dianiami a rozprávačskými reflexiami.
 
Ako som už vravela, verím v to, že text má hovoriť za seba a teoreticky – myslím si – tento výrok aj platí. Nikdy by som si nebola pomyslela, že následné prečítanie rôznych verzií rukopisov môže mať na mňa tak veľký vplyv. Dávajú odpovede práve na to, čo som spomínala v prvej časti svojho príspevku v spojitosti s autorovým vedením o východisku a rytme nášho čitateľského pohybu v románovom svete, o smere a intenzite našej pozornosti, o pôvode našej empatie a dojatia. (Rôzne verzie majú rôzne odpovede – práve to je najprekvapivejším aspektom tohto zážitku.)
 
Druhým výnimočným dielom výstavnej časti, predstavujúcej literárny archív Pétera Nádasa bola románová trilógia Párhuzamos történetek (Paralelné príbehy), vydaná v roku 2005. Ako je už v Nemecku zaužitým dobrým zvykom pri významných dielach, bol k nemeckému prekladu trilógie vydaný v roku 2012 aj sprievodný titul, zostavený Danielom Grafom a Delfom Schmidtom s názvom Péter Nádas lesen. Podľa neho vyšlo maďarské dielo, zostavené Gáborom Csordásom s názvom Párhuzamos olvasókönyv (Paralelná čítanka, 2012), ktorá publikuje k trilógii aj dokumenty: obrazy, zoznam študovanej literatúry, sprievodné štúdie spisovateľa napríklad o rasovo podmienených hygienických a biologických pokusoch nacistov na dospievajúcich chlapcoch (program Lebensborn) alebo o ľudských transportoch, používaných na experimentálne ciele (Knochentransport – transport kostí). Exponáty výstavy v Zugu boli sčasti totožné s dokumentmi, publikovanými z autorského archívu. 
 
Boli tam však aj podobné prekvapenia, ako pri dokumentoch ohľadom Knihy pamätí. Napríklad samotný rukopis: jednotlivé zväzky trilógie vyšli na tri vysoké papierové veže, čo bolo na pohľad veľmi impozantné. Prvá verzia, písaná rukou bola v tomto prípade v špirálovom linajkovom zošite, textový korpus bol občas doplnený poznámkami a obrazmi. Napríklad pri kapitole s názvom Isolde szerelmi haláldalát (Isoldinu smrť z lásky) v prvom zväzku trilógie je novinový výstrižok o speváčke Ingrid Caven, ktorej vlasy boli vzorom pre jedinečný účes Andrie, učiteľky klavíru v románe. Tento účes mala na dôvažok aj Klára, láska hlavného hrdinu, odchádzajúc na zábavu. Autor o tom rozprával na sprievodnom podujatí Obrazy u Pétera Nádasa. K vystavenému rukopisu sa viaže aj miestna anekdota: Péter Nádas zistil iba v Zugu, keď sa na vlastnej výstave stretol s nemeckou fotografkou Barbarou Klemm, že fotka z časopisu, niekedy dávno náhodne vybratá je dielom dobre poznanej kolegyne.  
 
Rozhovor sa týkal aj otázky obrazov v pozadí textov: v prípade Paralelných príbehov je to napríklad červenkastá žiara súmraku v Berlíne, ako sa odráža na vetvách smrekov, čo dostáva svoje textové kontúry v kapitole, opisujúcej výlet mladého Döhringa do Grunewaldu, následne v predstavení určitej maľby Waltera Leistikowa. A bola reč aj o konkrétnych kresbách, portrétoch, výstrižkoch z časopisov, ktoré sú nápomocné v načrtnutí postáv románového sveta. Tieto objekty boli väčšinou exponátmi výstavy, ale možno ich nájsť aj v publikácii Paralelná čítanka
 
Azda nemusím zdôrazňovať, že odvtedy aj ja vidím červeň berlínskeho súmraku pri čítaní Paralelných príbehov. Odvtedy v mojom čitateľskom románovom svete zvýrazňujú vlasy speváčky Ingrid Caven zvláštnu osobnosť Andrie a markantnú krásu Kláry ako identifikačný prvok.  
 
„Mala špicaté čierne topánky z antilopej kože, s neuveriteľne vysokými opätkami, pod kožuchom tesne priliehajúce, jednoduché čierne šaty s okrúhlym výstrihom (...) Jej ozdobou boli neskutočne plavé vlasy, ktoré si tentoraz upravila do naozaj nevídaného účesu. (...) Ten účes jej určite robila Andria. (...) Skade to mám, nuž stade, že taký účes má aj Andria. Nik iný nemá taký účes. Presne si pamätám aj to, ako sa robí. Lebo úprimne povedané, mne sa Andriine vlasy ohromne páčili. Najprv sa vlasy na temene rozdelia pútcom.“*
 
A ako sa prichytia?
 
  
* Péter Nádas: Paralelné príbehy III.- Dych slobody. Prel. Juliana Szolnokiová. Bratislava: Kalligram, 2009. S. 326-329.