ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167
< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Zeman Zoltán

 

<<< Späť na hlavnú stránku

Architektonická výstava: Sándor Dévényi, Peter Pásztor

autor: rovart 2018-10-04

 

Architektonická výstava: Sándor Dévényi, Peter Pásztor

 

Dňa 28. 9. 2018 bola vernisáž architektonickej výstavy Sándora Dévényiho (HU) a Petra Pásztora (SK). Vidieť ju môžete až do 23. 10. v Galérii FiguratiF v Centre MaJel Rovás na Alžbetinej 42 v Košiciach.

 

Sándor Dévényi (27. 11. 1948, Pécs) 

“Naše konanie má svoje základy v kolektívnom vedomí, to platí aj pre architektúru. Mňa v architektúre zaujíma predovšetkým kontinuita. Ako zapadá do kultúrneho rámca, ktorý sme zdedili po našich predkoch, ako zužitkovávame ich vedomosti, ako ich ďalej rozvíjame, zhodnocujeme? Preložené do jazyka architektúry - ide o príkaz kontextu. Tento príkaz však znie ináč v prípade, že projektujeme do hodnotného architektonického, či prírodného prostredia, kde je merítkom zachovanie hodnôt, ich ďalšie rozvíjanie, a ináč v prípade, že pracujeme v nehodnot- nom, slumovitom prostredí, kde je cieľom vytvorenie hodnoty novej. Ľudské stavanie je pokračovaním stvorenia, je organickou súčasťou prírodného prostredia. Tak sa teda správajme.” 

V prípade nositeľa Kossuthovej ceny architekta Sándora Dévényiho jeho dielo nie je nezávislé od faktu, že pochádza
z Pécsu, ku ktorému sa hrdo hlási, ako k svojmu základné- mu životnému zážitku. Diplom architekta získal v r. 1973 na Technickej univerzite v Budapešti. Následne získal svoje prvé skúsenosti v Iparterve u Antala Csíkváriho, čoskoro sa však so svojou manželkou architektkou Ágnes Lugosi vracia do svoj- ho rodiska Pécsu. Tu pracuje v Baranyaterve, v ateliéri Gyulu Csabu. Rozhodujúci vplyv na jeho ďalší vývoj mali do roku 1976 v meste pôsobiaci György Csete a Tibor Jankovics, resp. duchovná orientácia Skupiny Pécs pod Cseteho vedením. Paralelne so znemožnením a rozpustením skupiny Miklós Kampis iniciuje založenie Juhozadunajského architektonického štúdia, ktoré vytvorilo pre architektov v regióne možnosti slobodnejšej spolupráce, ktorá presahovala rámec štátnych projektových kancelárií. V rámci uvoľnených spoločenských vzťahov organizuje kurzy, tematické prednášky aj s hosťujúcimi prednášateľmi - vo svete, v ktorom už vyhubili ducha z architektonického myslenia. Sándor Dévényi sa tu stretáva prvýkrát s Imre Makovczom v r. 1978, ich vzájomný vzťah bol až do konca veľmi úzky. Bol zakladajúcim členom Spoločnosti Károlya Kósa, ktorá existuje už 29 rokov a teší sa obľube
v odborných i laických kruhoch. Vzorom pre neho je fantastická životná dráha Imre Makovcza, jeho ľudský a tvorivý profil, kým z klasických architektov sú to Wright, Gaudí, ale aj jeho rovesník z Pécsu Andor Pilch. Začiatkom 80-tych rokov pracoval v Pécsiterve v ateliéri pre rehabilitácie, vedenom Istvánom Kistelegdim, v tom čase sa podľa jeho plánov uskutočnila rekonštrukcia námestia pred divadlom, chránenej pamiatky Garbiarskeho domu, ako aj nový odľahčujúci obchvat centra s tunelom. Na základe svojich aktivít v skrášľovacom spolku a v podmienkach zmierňujúcej sa diktatúry dostal svoje prvé poverenia na viacbytové domy, ktoré nesú znaky organického myslenia a sú súčasťou mestskej štruktúry. Väčšina jeho budov
je situovaná v charakteristickom, inšpiratívnom prostredí centra Pécsu, pričom Dom zasiahnutý bleskom požíva dnes už miestnu ochranu. 

Je konateľom firmy Dévényi a spol., s.r.o., ktorú založil v r. 1990 s László Skrobákom.
Jeho diela, ktoré boli predmetom diskusií aj v zahraničí, sú charakteristické svojou hravosťou, expresívnosťou, občas aj ironickou koncepciou. V jeho domoch sa miestom inšpiro- vaná tradícia formy napĺňa novým životom. Pre organickú architektúru je to pracovná metóda, ale zároveň aj spôsob správania sa a filozofia: citlivo sa prispôsobuje prostrediu, priestoru a k živej historickej štruktúre, ktorá má svoj vlastný vývoj i anatómiu. Snaží sa o to, aby nachádzaním kontextu s prostredím, z ktorého čerpá motívy, vytvoril novú hodnotu vo forme suverénneho diela. 

V diele Sándora Dévényiho zaujímajú rovnocennú pozíciu úlohy, ktoré sa dotýkajú mestských priestorov: v Pécsi je
to Divadelné námestie, Jókaiho námestie a promenáda Aradských mučeníkov, v Budapešti časť ulice Nagymező, pešie napojenie Rákócziho mosta, námestie sv. Gellérta a námes- tie Hlavného mýta. Architekt, ktorý už aj svojimi dielami o veľkosti rodinného domu vytvára školu, dostáva možnosť uplatniť sa aj pri mimoriadnych zadaniach: s dr. Tiborom Sig- raim spolupracoval na architektonickom riešení Rákócziho mosta v Budapešti a na zastavovacom pláne a návrhu objek- tov pre EXPO ́96 v Budapešti (v spoločnosti Ferenca Bána, Csabu Bodonyiho, Dezső Eklera, Istvána Ferencza, Józsefa Fintu, Imre Makovcza a Petra Reimholza). Jeho významným dielom je aj kostol sv. Michala v Kékesde. 

Život Sándora Dévényiho prebieha v niekoľkých rovinách: popri architektúre v prvých slobodných voľbách bol zvo- lený ako nezávislý za poslanca mestského zastupiteľstva
v Pécsi, bol poradcom komisie výstavby. Je iniciátorom viacerých významných podnetov, je spoluzakladateľom Zadunajskej diaľničnej spoločnosti. Verí v silu civilných iniciatív, príkladom je ním vedená nadácia Sochy aradských mučeníkov. Od r. 2009 je riaditeľom Spoločnosti Károlya Kósa. Je profesorom Pécsskej univerzity na Fakulte techniky a informatiky, je majstrom Tovarišskej školy, ktorá šíri poznatky a vzdeláva v oblasti maďarskej organickej architektúry. Je laureátom cien Kossutha, Ybla, Pro architec- tura, Prima a Národným umelcom, bývalým viceprezidentom Maďarskej akadémie umení a šéfredaktorom časopisu Országépítő. (Eszter Dénes) 

 

Peter Pásztor (25. 9. 1948, Levoča) 

„Myslím si, že je najvyšší čas zamyslieť sa nad tým, či my architekti robíme dobre, že sme sa dali zlákať na takú cestu, na ktorej chceme preformovať prírodu na svoj obraz, zabudnúc pritom na to, že prírodu a svoje prostredie nedokážeme poraziť či pretvoriť, dokážeme s nimi nanajvýš koexistovať – s pokorou a so cťou! Akoby sme sa báli (architektov z toho vôbec nevynímajúc) veci ďalej dotvárať, resp. myšlienky ďalej rozvíjať. Jedna myšlienka plodí druhú, a je pravda, že kto nemá vytvorenú jasnú hierarchiu hodnôt, môže byť ľahko dezorientovaný. Samozrejme, že to môže viesť k zanechaniu snáh o ďalšie domýšľanie vecí. Práve takýto prístup môže byť pre krajinu cestou do pekla! A práve naopak, aj jeho protipól – nezmyselný import najrôznejších novo- dobých kozmopolitných vplyvov bez konfrontácie s tým, čo tu už je, resp. bolo.“ 

Narodil sa v Levoči, vyrastal v Gelnici na dolnom Spiši. Svoje štúdiá ukončil v roku 1973 na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Jeho architektonická kariéra sa viaže ku Košiciam, kde do r. 1990 bol zamestnacom štátnych projektových ústavov. V r. 1989 pracoval osem mesiacov v ateliéri Imre Makovcza v Budapešti. Tu sa stretol aj prvýkrát so Sándorom Dévényim. Od r. 1990 je spolumajiteľom architektonickej kancelárie Drahovský, Pásztor a spol. v Košiciach. 

Od r. 1978 pôsobí aj na Technickej univeruzite vKošiciach, od
r. 1995 je docentom, v období 1996 - 2016 je vedúcim katedry architektúry, v r. 1998 spoluzakladá Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach. V r. 2004 je menovaný profesorom, v r. 2010 – 2018 pôsobil zároveň aj na Polytechnike Rzeszowskej v Poľsku.
V r. 1990 – 93 bol podpredsedom Spolku architektov Sloven- ska. V r. 1992 – 2011 je členom vedenia Slovenskej komory architektov, v r. 1997 – 99 jej predsedom. Od r. 2005 je členom Maďarskej akadémie umení. Vo svojej tvorivej, organizátorskej a spoločenskej pôsobnosti je zástancom a šíriteľom myšlienok tzv. živej architektúry. Jeho životná filozofia sú vo veľkej miere ovplyvnené osobnosťou Imre Makovcza.
Jeho architektonická tvorba sa sústreďuje predovšetkým na projektovanie budov a zhromažďovacích priestorov pre malé spoločenstvá a samosprávy. Pracuje a tvorí na akejsi zvláštnej stredoeurópskej periférii, kde jednotlivé budovy výrazne dotvárajú obraz sídla, pričom predurčujú jeho ďalšie smerovanie - pri absencii systému hlavných architektov. 

Kostol v Lovinobani je najúspešnejším dielom Petra Pásztora. Základom koncepcie sú zbiehajúce sa línie, ktoré sa stretávajú v bode mimo samotnej budovy. Z tohto miesta vyrastá jednoduchá trojnožka zvonice. 

V rámci inej svojej práce, pri rekonštrukcii Máraiho štúdia divadla Thália (spoluautor Jankovič) v Košiciach, umiestňuje
na priečelí reliéf Imre Schrammela Košickí mešťania (v spolupráci s Imre Makovczom a spoločenskou organizáciou MMA). Rekonštrukcia hotela Bankov (Drahovský, Simko) je súčasnou transpozíciou architektúry monarchie z prelomu storočia. V projekte košického sídla poisľovne Otčina (Friedmann, Rozman) sa dajú postrehnúť mediteránske vplyvy.
V tvorbe detailov Pásztorových budov sa dajú postrehnúť vplyvy z hravých priečelí Sándora Dévényiho. V zastavovacom pláne lokality s pastoračným centrom na okraji centra Košíc (Neufeld) pre VII. Bienále architektúry v Benátkach experimentuje s organickou štruktúrou, ktorej korene nachádzame
v zaznávanom expresionizme 30-tych rokov. Pôdorys reduty v Szigetváre od Imre Makovcza tu pretavuje do futuristickejšej, expresívnejšej formy. Dvojveža je predobrazom košického kostola Božieho milosrdenstva (Simko, Neufeld, Drahovský, Friedmann, Rozman). „Monolitické“ tvarovanie hmoty je výborne dopovedané jednotným kovovým materiálom priečelia. Vnútorný priestor je akýmsi dvojčaťom Lovinobane.
Je to zásluha Petra Pásztora, že sa organická architektúra objavuje v Strednej Európe a v prvom rade na Slovensku. V r. 1990 bol organizátorom prvej prezentácie košických architektov v galérii Tölgyfa v Budapešti, resp. v r. 1994 prvej výstavy pod názvom Živá architektúra v košickom Klube architektov, zostavenej z prác slovenských, českých a moravských archi- tektov. Dôležitou zastávkou v tomto procese bola výstava Živá architektúra 2000 v Bratislave, Budapešti a ďalších mestách, ktorá predstavila trendy organickej architektúry na Slovensku. S jeho architektonickými dielami sme mali možnosť sa stretnúť často na rôznych výstavách. Samostané výstavy mal v Košiciach, Bratislave, Banskej Bystrici, Gelnici, Budapešti, Miškovci, Prahe, Brne, Ostrave a Rzeszowe; spolu s Martinom Drahov- ským, v Košiciach, Amsterdame, Krakove. V r. 1999 mal prvú
a zatiaľ poslednú spoločnú výstavu so Sándorom Dévényim
v Bojniciach. S jeho dielami sme mali možnosť sa stretnúť aj napr. v r. 2000 na Binnále architektúry v Benátkach, resp. v r. 2014 na I. Národnom salóne architektúry v Budapešti
V r. 2013, keď Košice boli európskym hlavným mestom kultúry, spolu s Adrianou Priatkovou spracoval monografiu a výstavu košického architekta Oelschlägera – Őryho. Výstava bola okrem Košíc uvedená aj v ďalších 12 mestách Slovenska, Maďarska, Ukrajiny a Rumunska. V r. 2017 zostavil monografiu a výstavu ďalších dvoch Košických architektov – Ferdinanda Zbuška a jeho syna Ferdinanda Ivana Zbuška.
V r. 1997 dostal (spolu s Pavlom Simkom a Martinom Drahovským) najvyššie slovenské architektonické ocenenie – Cenu Dušana Jurkoviča (za rekonštrukciu hotela Bankov v Košiciach), v r. 2014 (spolu s Adrianou Priatkovou) Cenu Martina Kusého (za monografiu Oelschlägera – Őryho), Cenu primátora Košíc, resp. od Maďarského spolku architektov Cenu za maďarskú architektúru. (Lőrinc Csernyus) 

/Zdroj: Dévényi-Pásztor: Živá archizektúra - Élő építészet 48/

 

Otváracie hodiny

Pondelok - Štvrtok: 10.00-18.00

Piatok: 10.00-14.00