ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

M. Andrejčík - 2 miniromány

redaktor: Richard Kitta 2008-07-20

 

Niečo


Ležal som na dlážke v bloku pod poštovými schránkami. Prial som si, aby ma nadránom zobudila zima, že stihnem ešte tmu, a uložím sa na pár hodín na lavičku v parku. Naučil som sa šikovne vytláčať jazýček zámky pomocou starej kreditnej karty. Nechcel som, aby ma v bloku niekto našiel. Chcel som sa tu ešte niekedy prísť vyspať.
,,Vy tu bývate?“
Nado mnou stálo asi sedemročné dievčatko. Jej psík ma oňuchával. Chýbala mu však odvaha, aby sa do mňa zahryzol.
,,Ahoj, ako sa voláš?“
Snažil som sa postaviť, no scvrknutý žalúdok reagoval. Niečo neviditeľné do mňa drglo, vrátil som sa na zem.
,,Neboj sa ma. Nie som opitý.“
,,Vidím, že nie ste opitý. Vy ste bez domova?“
,,A prečo sa ma rovno neopýtaš, či nie som bezdomovec?“
,,Nesluší sa ľudí urážať!“
,,Stále takto skoro ráno venčíš psa?“
,,Včera som sa tu nasťahovala aj s mamkou a...“
Dievča stíchlo.
,,Máš pravdu, s cudzími sa nerozprávaj!“
Konečne sa mi podarilo vstať. Pes vrčal, chránil svoju princeznú.
,,Mám tu dvadsať korún, vezmite si.“
Dievčatko bolo oblečené jednoducho. Drahé oblečenie ešte poznám.
,,Nebudú ti chýbať?“
Pokrútila hlavou, žlté kučeravé vlasy jej pohladili líca. Vyšli sme von z brány naraz obaja. Nad nami, na prvom poschodí ktosi zatváral oblok. Šiel som smerom k parku, pes dievča ťahal opačným smerom.
,,Dávaj na seba pozor,“ kričal som za ňou, ,,ľudia sú falošní!“
Neviem, či ma počula.

Dvadsať korún som poskladal, nadvihol ľavú nohavicu a uložil ich do ponožky. Pravou nohou sa bránim, peniaze by mi mohli vypadnúť. Povedal som si, že sa v tej bráne aspoň dva týždne neukážem. Dievča na mňa musí zabudnúť. Nepotrebujem publikum, nepotrebujem milosti. Dovtedy zarastiem, možno niečo nájdem.
Začínala jeseň. Nerád som sa pohyboval medzi ľuďmi. Počul som rozhovor dvoch bezprizorných, že z basy pustili nebezpečného chlapíka.

Prešlo niekoľko mesiacov. Na noc som už chodil spať do ubytovne. Každé ráno nás presne o šiestej vyháňali do ulíc. Ochorel som a tak som mohol ostať na dennom pobyte. Vyzeral som opäť na chvíľu ako človek. Potom som v kotolni našiel staré noviny. Niečo mnou prebehlo. Nenávisť a ľútosť. To dievčatko! Šaty od krvi, nohy malo škaredo od seba.

,,To je on! Vtedy ráno som ho videla s Klárou, ako idú spolu do parku!“
Nedokázal som sa brániť. Škoda, že psi rozprávať nevedia.

,,Počkajte prosím, potrebujem si zavolať!“ zohol som sa a z ponožky vybral dvadsať korún. Policajti spozorneli. ,,Rozmeníte mi ich?“




Červené eso


Nikola s nami popíjala a mala ťah, ako starý chlap. Dala sa aj ostrihať nakrátko. Len prsia z nej ešte na chvíľu robili ženu. Potom zo dňa na deň chradla. Ani milovať sa s ňou nik nechcel. Bola naozaj ako chlap. Ona nás chcela a niekedy aj všetkých naraz. Mala veľké srdce. Milovala nás a mi sme ju využívali. Milovala slepo, milovala po svojom.
V nedeľu nám nosila slepačiu polievku, občas vyprážané kare a chlieb. Bývala so starou mamou. Najradšej by však bývala s nami na ulici. Starká na ňu prepísala trojizbový byt a tak ju Nikola dochovávala. Sľúbila nám, že nás po babkinej smrti vezme k sebe. My, hlupáci sme sa jej každý deň pýtali, ako sa má babka.

,,Chlapci, polievka!“ zakričala Nikola.
Slušne sme sa usadili v krčme ku stolu. Aspoň v nedeľu sme boli ako jedna rodina.
,,Odchod hovädá!“ krčmár Miro nás nemal rád.
Kazili sme mu biznis ak sa slušní ľudia vracali z rannej omše. Zastavili sa na malé pivo a mi sme im vraj kazili chuť k nedeľnému obedu.

Poobede slnko pražilo, potili sme sa od polievky a zostatkového alkoholu. Mäso sme zápalkou naháňali medzi zubami. Ak niekomu ostal ešte kompletný chrup. Lavičky okolo krčmy boli v nedeľu o jednej naše. Ani mestskej polícii sa nechcelo v tej spare do ulíc. Pred večerom sme sa stiahli opäť na terasu krčmy. Hrali sme karty.
,,Dnes ti ide karta, Nikolka!“
,,No, samé červené esá!“ povedala a mala z toho radosť ako malé dieťa, keď dostalo farebný cumeľ.
Bola bledá, nič nejedla, len aby ostalo nám. Jej stará mama sa dozvedela o jej charitatívnej činnosti. Nesúhlasila s tým. Nikola sa potom zvykla trápiť, nejedla, len pila. A chudla. Rýchlo a poctivo. Každým novým dňom sa nám strácala.

Na niekoľko dní nám lekári zavreli Niku do nemocnice. Vtedy sme jej polievočku nosili my. Jeden doktor nás stále vyháňal z oddelenia. Možno to bol krčmárov nevlastný brat. Nemal rád úprimných ľudí. K Nikole nás púšťal po jednom.

,,Vyber si tie hadičky z ruky a poď na pivo!“
,,Nemôžem. Asi umieram.“ povedala Nikola.
,,Ty nemôžeš umrieť! Najprv umrie tvoja starká, potom sa k tebe nasťahujeme a začneme žiť rozprávku!“
,,Už to asi nestihnem.“
Doktor vošiel do izby, poťukal si na ľavé predlaktie. Čas. Všetci sa plašia.
,,Slúžiš času?! Bohu a ľuďom by si mal! Ale ty to doktor nepochopíš.“

Tri nedele po sebe sme nejedli polievku a karé. Tri týždne nik nenaháňal zápalkou v puse mäsko. Krčmár nás ale zakaždým v nedeľu ráno vyháňal z krčmy.

Na štvrtú nedeľu nezabudnem. V krčme horela svieca, na stole ležalo parte a Kristus Pán s otvorenou hruďou a krvavým Srdcom. A Nikolina fotka. Slávnostne prestretý stôl. Nikolina starká nám doniesla slepačiu polievku a vyprážané karé.
,,Bolo to jej posledné želanie! Zlyhalo jej srdiečko!“ povedala starenka so slzami v očiach.
Starká nám ešte každému objednala po malom pive a odišla.
,,No hovädá, dojesť, dopiť a vypadnúť! O chvíľu prídu na pivo ľudia z kostola!“


Maroš Andrejčík