ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Človek - vybrúsený diamant

redaktor: Richard Kitta 2008-07-21

 

Tak ako sa opakovaním určitých figúr ľudskej činnosti formujú matematické axiómy a získavaná skúsenosť umožňuje ich obnovu, tak podliehajú vývinu aj archetypy v závislosti od sociálnej skúsenosti. Dovolím si oponovať C. G. Jungovi, podľa ktorého archetypy formujúce správanie všetkých jedincov sú nezávislé od takejto skúsenosti. Ako vidíte úlohu ustálených symbolov v umeleckom texte a vôbec možnosti ich reinterpretácie?

V tomto ohľade som možno trochu staromódny, no neviem, či je vôbec možná nejaká revolučná zmena archetypov. Mám skôr pocit, že aj napriek premene spoločnosti sa ľudstvo za celé obdobie svojej existencie vôbec nezmenilo, respektíve zmenila sa iba „polovica“ osobnosti človeka. Ak by sme totiž ľudskú bytosť mohli rozdeliť na dve časti: na časť rozumovú a časť emocionálnu, v takom prípade sa mi zdá, že počas antropogenézy a etnogenézy sa vyvíjal len rozum, no city zostávajú po celý čas rovnaké. Vhodné svedectvo nám o tom prináša práve literatúra. Skúsme sa na ňu pozrieť ako na dokumentačný materiál a odrazu zistíme, že rovnaké emocionálne problémy riešili ľudia v období starovekého Grécka a Ríma, podobné príbehy nájdeme v biblických textoch či u renesančných autorov. Nuž a tie isté emocionálne a psychologické záležitosti trápia aj ľudí 19. a 20. storočia. Nemyslím si teda, že na začiatku 21. storočia by malo dôjsť k nejakej radikálnej reinterpretácii archetypov. Jediné, čo sa môže zmeniť, je pohľad na ne, ich akceptácia, prípadne literárne spracovanie. A hoci by sa mohlo zdať, že ak istý jav – napríklad model ľudského správania – existuje bez výraznejších zmien už niekoľko stoviek rokov, nie je možné o ňom napísať nič nové, opak je pravdou. Ľudská bytosť vo svojej podstate, aby som si pomohol obrazným vysvetlením, prestavuje vybrúsený diamant so zložitou kryštalickou štruktúrou. Umelec je ten, ktorý by mal túto štruktúru opísať. Všetci vieme, že diamant je tvrdý a jeho štruktúra nemenná, no stačí pootočiť hlavou, zmeniť uhol pohľadu, lom svetla, a na niečom, čo tu existuje už veľmi dlho, uvidíme opäť niečo nové. Niečo, čo si doposiaľ nik nevšimol. Práve zložitosť diamantu (či podstaty človeka?), ale aj naša schopnosť pozrieť sa nejako inak zaručuje, že literatúra a umenie bude mať stále o čom hovoriť. Podobne je to aj s využívaním symbolov. Nemenia sa, snáď iba získavajú nové významy, a iné zas strácajú. Viac než straty alebo premeny symbolu sa však obávam ich nepochopenia. Súčasný človek akoby prestával byť vnímavý k jemným, tichým náznakom, potrebuje hlasný výkrik, exaltovanú pózu, aby si niečo všimol. Z toho dôvodu mnohí mladí ľudia nečítajú poéziu s jednoduchým vysvetlením: „Ja jej nerozumiem.“


V podstate neexistujú dve rovnaké interpretácie umeleckého textu. Hľadanie ich spoločných prienikov je nesmierne dôležité, pretože prehnaný relativizmus má v tomto smere katastrofálne dôsledky: vari Kafkov román Proces patrí k svetovým románom iba preto, že kritici za symbolom mohutnej brány vidia moc byrokracie a román tak považujú za alegóriu na bezmocnosť jednotlivca pod tlakom štátnej mašinérie? Zrejme si Kafka cez ďalšie interpretácie bude nachádzať cestu k čitateľom i do budúcnosti, keďže jeho iracionálny strach možno interpretovať mnohými spôsobmi. Aký máte názor na tento zásadný problém relativity interpretácie? Veď aj Hesseho Stepného vlka, predtým nie veľmi populárneho, znovuobjavila beatnická generácia...

Problematika interpretácie je komplikovaná. Vychádzajme z predpokladu, že literatúra je istým spôsobom komunikácie medzi autorom a čitateľom – komunikáciu môžeme veľmi zjednodušene definovať ako prenos istých informácií (pod informáciou chápme aj emocionálne či ideové posolstvo). Z hľadiska úspešnej komunikácie treba, aby čitateľ aspoň čiastočne dekódoval informáciu, ktorú mu „posiela“ autor. Ak je toto dekódovanie príliš jednoduché a priamočiare, čitateľ stráca radosť z objavovania a text sa stáva jasným a neumeleckým. Zároveň však, ak čitateľ nedokáže dekódovať text alebo jeho časti, prípadne si ho interpretuje inak než to bolo v autorskom zámere, dochádza k narušeniu komunikácie a nastáva situácia, ktorá sa ľudovo označuje ako „jeden o voze, druhý o koze“. Nájsť spôsob koncipovania autorskej výpovede tak, aby nebola ani jednoduchá, ani prekomplikovaná a nekomunikatívna, je to najväčšie umenie v umení. Ak by sme však uvažovali o nejakých všeobecných pravidlách interpretácie alebo hodnotenia literárneho diela, obávam sa, že vytvorenie takýchto pravidiel nie je možné, pretože nielen autor, ale aj čitateľ je subjektívnym činiteľom spomínanej komunikácie a tak do nej vnáša svoje osobné a osobité postoje a skúsenosti. Literatúra, žiaľ alebo našťastie, nie je šport, kde sa dajú výkony merať na desatiny milimetra či sekundy a tak v rámci jej hodnotenia zostáva množstvo subjektivity, čo sa prejavuje tiež v spomínanej preferencii niektorých autorov.


Ešte nikto mi neodpovedal na otázku, či autor má právo byť kritikom, alebo kritik autorom. Utešujem sa pocitom, že pre spisovateľa je prirodzené hodnotiť a nejeden písal, píše a bude písať eseje. No ustavične tu pretrváva názor: nech si kritik robí svoju profesiu – sám mám skúsenosť, že tvorba mnohých nestojí za nič – a nech sa literárny tvorca zaoberá len umením slova. Ste svetlá výnimka, pretože vašu tvorbu si cením, najmä jej prirodzenosť. Čím si zdôvodniť, aby som sa spomenutej dilemy zbavil?

Priznám sa, že túto otázku som si kládol a kladiem stále aj ja a doposiaľ som si na ňu nedokázal uspokojivo odpovedať. Urobil som preto kompromis v prospech literárnej tvorby a recenzistiku som spustil v „útlmovom programe“. Občas v prípade, že mám potrebu vyjadriť sa ku knihe, ktorá ma výrazne oslovila, však urobím výnimku a nejakú recenziu napíšem. Aktívnejšie sa venujem už len literárnej kritike tvorby pre deti. Problém autora – kritika na Slovensku však spočíva aj v inom. Sme malá krajina, kde každý každého pozná, a ak náhodou napíšete negatívnu kritiku – ten druhý to bude zákonite brať ako osobný útok a bude sa vám snažiť pomstiť. Nemám chuť na takéto žabomyšie vojny a na objednané pozitívne či negatívne recenzie. Cením si, ak si kritik dokáže udržať nezávislosť a na text sa vie pozrieť istým spôsobom objektívne, ako spisovateľ som si túto nezávislosť nevedel vybojovať a tak som radšej písanie recenzií obmedzil. Zároveň však poznám niekoľkých spisovateľov – recenzentov, ktorí fungujú ako veľmi kvalitní autori a skvelí kritici a zatiaľ odolávajú tomuto tlaku okolia, no ako mi sami potvrdili, je to veľmi ťažké.


Od kritikov očakávam, že objavia, čo netuší ani autor, či už v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Likvidačné až vulgárne recenzie sú, paradoxne, publikované ľuďmi pôsobiacimi na akademickej pôde! Áno, nikomu nemožno uprieť právo na názor, hoci sa ním občas ventiluje zatrpknutosť voči celému svetu. Nechcem pôsobiť ako moralista, ale nezdá sa vám to trochu nedôstojné? Myslíte si, že ešte prídu časy A. Matušku, ktorých posledným nestorom je J. Bžoch? Vraj vtedy keď sa o niekom povedalo, že bude významný spisovateľ, prognóza sa splnila. Azda idealizujem, ale pripomína to predpovedanie objavov v exaktných vedách.

Súhlasím, že na Slovensku panuje veľmi čudná až nezdravá atmosféra delenia sa na dva tábory, ktoré majú vlastné spolky, vlastné vydavateľstvá, vlastné časopisy... Tým, že kdesi publikujete, akoby ste sa automaticky museli zaradiť k istému prúdu. Možno to takto funguje v Bratislave, ale kým tieto trpasličie boje dôjdu na východ Slovenska, vychladnú a zdajú sa úplne malicherné. (Bývanie mimo centra sa tak stáva výhodou, ale aj nevýhodou z hľadiska práce s literatúrou a pre literatúru.) Z môjho pohľadu je mi jedno, či je niekto v spolku alebo v asociácii, či publikuje v Romboide, či v Pohľadoch, dôležité je, ako píše. Či je dobrým autorom, alebo len grafomanom a pozérom. Obávam sa však, že doba bratríčkovania u nás tak skoro nepominie. Stačí si zobrať do rúk rôzne výbery „The Best Of“ slovenská literatúra a podľa toho, kto sa tam nachádza, okamžite zistíte, kto to vydal! Čudné a choré sa mi zdá aj vami spomínané nazeranie na autora práve cez prizmu jeho publikačného pôsobenia. Zažil som totiž reakcie typu: „Ale veď vy ste vydali tam a tam...“ alebo „A prečo nechcete vydať v tom istom vydavateľstve, kde predtým?“ – pre mňa sú takéto otázky nepochopiteľné, pretože vydavateľstvo je pre mňa prostriedkom, nie ideológiou. Nezaujíma ma, ako sa vydavateľstvo volá a kto ho vlastní, dôležité je, aby sa kniha dostala k čitateľom. Ak je literatúra dobrá a prežije, o takých päťdesiat rokov už nik nebude vedieť, v akom vydavateľskom kontexte kniha vyšla, dôležitý bude samotný text. Na margo predpovedania popularity. Čosi podobné som už zažil u mnohých autorov a, žiaľ, ako prišlo, tak aj odišlo. Väčšinou išlo o rôzne módne trendy, ktoré mali „natrvalo zmeniť tvár slovenskej literatúry“, no nestalo sa tak. Dokonca ma irituje, ak si niekto osobuje právo veštenia budúcnosti, ja by som to radšej nechal na históriu, tá možno rozhodne spravodlivejšie.


Všimli ste si nejakých nových nádejných kritikov, ktorých možno zaradiť do mladšej generácie? Čím vás zaujali? Práve v ich perspektíve vidím zdroj smerovania slovenskej literárnej kritiky. Akou cestou sa podľa vás bude uberať?

Občas mám pocit, že nielen staršia, ale už aj mladšia generácia kritikov kopíruje, alebo preberá túto schému dvojpólovosti slovenskej literatúry. Najvýraznejšie sa to nanešťastie prejavuje v najčítanejších literárnych časopisoch, ktoré ako malé deti rozdeľujú autorov na našich a nie našich, na kamarátov a nepriateľov. Nerád by som uvádzal konkrétne mená, no dobrá recenzia ma zaujme, ak je presná, vyargumentovaná, autor neskĺzava len do sféry vlastných pocitov, ktoré však prezentuje ako všeobecné fakty. Kvalitný recenzný text by podľa môjho názoru mal akceptovať podstatu recenzovaného diela a nemal by za každú cenu literatúru znásilňovať pretvárajúc ju k svojmu obrazu, resp. hľadajúc v nej to, čo by tam podľa recenzenta malo byť, no zároveň by nemal byť tendenčne benevolentný a z hľadiska posudzovania literárnej hodnoty (čo je dosť komplikované) by mal poukázať aj na konkrétne nedostatky literárneho textu. Viem, že literárna kritika je bolestná, no ak je spisovateľ presvedčený, že recenzent ju píše s dobrým vedomím a svedomím, dá sa akceptovať a dokonca je možné sa z nej poučiť. Na otázku budúcnosti literárnej kritiky by som možno odpovedal protiotázkou: „A bude nejaká budúcnosť?“ Niežeby som bol skeptický a predpovedal jej zánik, ale literatúra sa v ostatnom čase stáva čím ďalej tým viac exkluzívnou záležitosťou, a ak neurobíme niečo pre jej podržanie (neodvážim sa povedať záchranu), potom už ani literárna kritika nebude mať zmysel.


Veľa sa hovorí o spoločenskom románe, ktorý na Slovensku chýba. Naša minulosť je však ako kocúrkovo taká chaotická, že i ja som zvedavý, komu sa podarí rozlúsknuť ju, odhaliť viac komické než tragické. Doba zrelá nielen na ukrižovanie Krista, ale aj na nového Gogoľa. Čo si myslíte o vzniku takéhoto románu? V tomto roku by vám mala vyjsť kniha poviedok Nanebonevzatie. Čo môžu očakávať vaši čitatelia? Máte pre nich nejaký dôležitý odkaz?

Keď v roku 1996 vznikal zákon na ochranu jazyka, bol som dosť skeptický o jeho úžitku, podľa môjho názoru jazyk je živým organizmom a je dosť silný na to, aby sa obránil sám. Ak je doňho umelo zavlečená infekcia, zalarmuje svoj obranný systém, ktorý ju zničí, a nesystémové slovo sa v jazyku jednoducho neujme. To isté platí aj o literatúre, je rovnako živá a je veľmi ťažké uvažovať nad tým, čo je pre ňu dobré a čo nie. Ona sama vie najlepšie, čo potrebuje, rovnako ako malé dieťa, ktorému chýba vápnik, preto olizuje omietku na stene. Je problematické „zvonku“ premýšľať o tom, či je doba zrelá na román. Ak to tak bude, verím, že dobrý román vznikne. A je možné, že ten čas je už tu. O zbierke Nanebonevzatie by som nerád predbiehal a ponúkal čitateľom nejaké odkazy. Ak text bude dobrý, musia si ich nájsť bez mojej dodatočnej pomoci. Mňa samého však prekvapuje zmena, ktorá sa udiala medzi mojou prvou a druhou knihou. Neviem, či je to zmena kvalitatívna (to musia posúdiť iní), a určite nie kvantitatívna (pretože píšem dosť málo), je to skôr zmena pohľadu na svet. Po vydaní Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov sa ma istý redaktor z televízie opýtal, akou farbou by som hodnotil svoju knihu, a ja som bez váhania povedal: „Bielou.“ Podľa mňa to bola kniha o odpustení. Nanebonevzatie je oveľa pesimistickejšie a je skôr hnedosivé. No, čo už, starneme a mladícky optimizmus sa stráca. Zároveň je to však aj drobné pootočenie hlavou pri pohľade na kryštál ľudského charakteru, niektoré plôšky sa stratili v tieni, na iné zas dopadlo slnečné svetlo a teraz jasne žiaria.

za rozhovor ďakuje Radovan Brenkus