ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nahé slovo!

redaktor: Richard Kitta 2008-07-21

 

motto:
Ja viem, že slová sú
udicou a vlasom…
(fragment z doby dynastie Sung)


Principiálna otázka: Nahé slovo!

Keď si človek v dávnovekom šere civilizačného svitania uvedomil vlastnú existenciu, chcel si túto všeobecne platnú historickú pravdu o sebe samom, nejakým spôsobom odkódovať. Začal si klásť otázky a hľadať na ne odpovede. K výskumnému procesu a k napísaniu vôbec prvej knihy o sebe samom (Genesis), potreboval však veľmi silnú imanentnú dorozumievajúcu jednotku, akúsi vecnú infraštruktúru sebaurčenia – a tou sa mu stala reč, veta a jej východiskový fundamentálny základ: slovo!

Preto sa už od „prvopočiatku“ stalo práve Slovo, ako dorozumievajúci nástroj, vo svojej vnútornej podstate, hmatateľným senzitívnym pocitovým démonom našej vlastnej pravdivosti: stavom slova. Dalo by sa povedať, že každé slovo sa zákonite muselo najprv stať slobodné svojim vlastným zdesením – aby sa potom vo všeobecnosti mohlo stáť nosným okamihom a pilierom, pre komunikujúceho a dorozumievajúceho sa človeka, toho, ktorý si toto slovo stvoriteľsky vytvoril. Preto každá akčná schopnosť a imaginácia ľudského slova je vždy iba akýmsi novým vybudením neoverenej zvláštnosti v hĺbke duše každého ľudského jedinca, ktorá sa stáva pre slovo hmatateľnou a súčasne i mizivou vibráciou – vygenerovaným imanentným pocitom.

A práve tento slovný okamih a jeho hovoriaca súčasnosť sa sekundárne stáva jeho vlastnou subjektívnou kolaborujúcou fikciou – jeho večným stavom vlastného zatratenia a zároveň i zmyslovo rotujúcou chvíľou, ale tou ktorá na rozdiel od okrídleného determinovaného pocitu J. W. Goetheho už nikdy nepostojí na mieste, keďže už nie je polohou „bez sna a prebudenia“… nakoľko pre človeka už dávno sama v sebe vytvorila prvostupňový zmysel jeho komunikácie: vetu a význam...

Keď v podvedomí zmyslovo roztvárame slovu svoju dorozumievajúcu dlaň, tzv. iluzórnou náhodou pravdy – vždy si spravidla chystáme, v jej geneticky osvojenej skutočnosti, iba rýchlu smrť pravosti pravdy, pretože omyl z rozpoznania medzi pravdou a lžou, sa vtedy stáva pre nás osobným embryonálnym hnevom, akýmsi nekonečným seriálom náhod a sprostredkovaného protirečenia v samotnom prostredí slova: vlastnou emóciou zdeformovanej pravdy.

Preto sú v živote človeka určité okamihy, ktoré by sa mali stať, už v momente svojho znehybneného zastavenia sviatočnými. (Principiálny étos vzniku všetkých náboženstiev.) Avšak časomiera tohto fiktívneho okamihu je až pričasto problematická, nakoľko niekedy (a možno často) nechápeme výsostný okamih nášho vlastného fiktívneho zmŕtvychvstania slovom – toho zásadného a podstatného zmyslu komunikácie medzi ľuďmi tejto planéty.

Súčasné dianie napr. v našom štáte sa nám zatiaľ javí, akoby naše dejinné okamihy zneli iba tým svojim nevyhnutne minulým „zamatovým hlasom nepozvaných“. Ako keby sa celá naša minulosť a prítomnosť vznášala za odpoveďami vlastnej neexistencie, alebo lepšie povedané: existenčnej náhody. Za akýmsi nekonkrétnym komunikačným skratom nášho spojenia slovom – v tej prvotnej a osobitej špirále svetla a tmy tejto doby, ktorá si v súčasnosti s tou svojou večne hádavou bodkočiarkou pomyselnej smrti slova, vystála už iba tú nevyhnutne dlhú radu, na poradie svojho vlastného zatratenia.

A preto sa stáva, že sa pýtame samých seba. Je práve tou alternatívou náš vlastný občiansky chlad a to veľkolepé nasatie tej veľkej samoty slova tým procesom, ktorý sa ale ako sami veľmi dobre vieme, nikdy nedeje naraz, ale je pre nás iba tým postupným odumieraním „seba“ v nás samých; po kúskoch? Keď sa už teda až do dna vyčerpal fatálny obsah nášho osudu, bez bytostnej odozvy a vyšpľachnutia – s odkazom na to predošlé a to vlastné, čo bude nasledovať potom? Čo ak už žiadne potom ani nebude...? Je práve ten nový genetický nosný prach, tých úplne nových a neznámych slov, iba akýmsi novým semenom vymedzeného dňa tejto doby o slobode, už len tým, že prestal mať rozmer nášho zaužívaného pocitu, nakoľko vraj už našiel tú svoju pravú dimenziu a srdce pravdy o sebe samom; pretože sa už konečne stal vlastne tým čím sa zrejme stať nechcel. Hrozivým okamihom a udretou tvárou vety plnej poloprávd a lží – vlastnou ideou komunikatívneho skratového ľudského nedorozumenia.

… A zrazu je tu ten pôvabný pocit v nás – a aj mimo nás, už nie iba tá naša samozrejmosť žijúca v tých uzurpátorských koristníkov tejto planéty, ktorí sa ju vždy iba snažia privlastniť a uchmatnúť; sami pre seba! A koľkí už vlastne tohto sveta sa snažili zodvihnúť práve to slovo z prachu tejto zeme, aby sa ním potom zaštítili a vytvorili si ním samozvanú, pokrvnú ideu diktátorov, procesom poníženia a zmrzačenia svojich spolu – blížnych! A vôbec, nebolo tomu tak už od toho nášho existenčného počiatku sveta, ktorý sme si sami pre seba stvorili?

Takže načo sú nám potom tie naše zopnuté ruky bez energie lásky človeka k človeku? Načo sú nám potom tie dlane obrátené prázdnou plochou ľudského slova nasmerované k ľudskej bytosti – a to všetko svetlo namierené k nebu a všetky tie metafyzické obraty zahalené do plienok recesijnej pravdy?… Vôbec k ničomu, pretože už ani zďaleka nepripomínajú ten použiteľný a oblažujúci fakt z poznania skutočnosti, ktorá je pod týmto nánosom vlastného sebaklamu, o morálke ako takej.

Poeticky povedané, až vtedy sa stanú naše žiariace oči tým osobitne ľudským svetlom v nás, tým ich pravým výronom slabiky nahého slova, keď mikročiastočka našej nehovoriacej slovnej pôvodnosti, tá ňou ešte nedeformovaná prapôvodná inteligencia, ktorá začína premýšľať o svojom vlastnom práve na lásku, pravdu a život. Ale pritom sa tvári tak, ako keby sa zatiaľ ešte nechcela dotknúť podstaty fatálneho rozmeru svojho vlastného protirečenia, ktoré je meditatívne a programovo, ukotvené niekde hlboko v nás.

Potom ale otázka: Čo a Kto je za tým všetkým – a čo všetko je práve tým kameňom uholným? A kde je tá veľká nádej všetkého „dorozumenia“, ktorá sa v našej genetickej prítomnosti odohráva a buduje už po celé veky a tisícročia?

Je ním zákonite a určite – to naše každodenné „nahé“ slovo, v časti i celku, ktoré nami prestupuje v našej obyčajnej, neodmysliteľnej každodennosti a to už od nášho existenčného prvopočiatku. Sme ním my ľudia, ako grandiózny kozmický zápis a slovo tohto sveta.

Ireney Baláž