ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Otto Szabó

 

Čičváková

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Medzi riadkami

redaktor: Richard Kitta 2008-07-23

 

... na Slovensku a v Košiciach obzvlášť, existuje stredný prúd, ktorý tradične neprichádza s ničím novým. Je tu veľa dobre oceňovaných stredoprúdiarov, pritom obecenstvo im ešte ako-tak rozumie. Len čo však niekto prekročí hranice niekoho chápania, je odmietnutý. Je to podobné, ako keď sa začítate do ťažkej literatúry a po chvíli ju odložíte a siahnete po žánri, ktorému rozumiete. Niekedy je možno lepšie publikovať staršie, overené diela. To je prípad diela Jakobyho alebo Jasuscha, ale aj mojej bývalej manželky Márie Bartuszovej, ktorú si ako výtvarníčku, s výnimkou pražských teoretikov, takmer nikto nevšímal. Až v roku 2007 bolo jej dielo vybrané zahraničnými kunsthistorikmi na medzinárodnú výstavu Documenta 12 v nemeckom Kasseli, kde bola, samozrejme, hviezdou.


S vašou bývalou manželkou ste prežili aj obdobie normalizácie. To čo je dnes pre nás normálne, vtedy normálne nebolo. Nie každý mohol vystavovať to čo chcel, niektorí nemohli vystavovať vôbec...

Spomínam si na rok 1976, keď bol vydaný album 66 výtvarníkov. Škandál spôsobila jedna kunsthistorička z parížskeho centra Pompidou, ktorá jeden z týchto katalógov ilegálne vyviezla za hranice. V sedemdesiatom siedmom boli potom tieto diela vystavené na bienále v Benátkach, samozrejme, tajne, v sekcii inak zmýšľajúcich spolu s Rusmi, Rumunmi... Normalizátori si mysleli, že album výtvarníkov súvisí s Chartou 77, ale nebolo to tak. Spoločné s Chartou bolo snáď to, že aj umelci cítili, že čosi nie je v poriadku: nedostatok slobody, perzekúcie...


Dnes je situácia akoby obrátená. Zdanie prílišnej slobody sa prejavuje aj na mnohých výtvarných dielach, ktorými sa umelci neraz minú cieľa. Čo si o tom myslíte?

Treba sa zbaviť všetkých zábran, nemyslím etických... Človek je zošnurovaný a fackovaný z každej strany... Tieto putá treba odhodiť. Človek potom zistí, aké obrovské možnosti sa mu ponúkajú, a nikto mu už v ničom nebráni. Ale potom je tu hlbší rozmer chápania sveta, pociťovania... Každý umelec by sa mal nejakým spôsobom podieľať na rozbaľovaní tejto skutočnosti, analýze. Je to dôležité. A pre umelca dobrodružné, krásne, fantastické! Prečo nevyužiť dar, ktorý máme? Je to ako v literatúre, kde sa všetko odohráva medzi riadkami.
Nedávo k nám prišli úžasní ukrajinskí výtvarníci zo Ľvova a z Kyjeva, ktorých objavil jeden chorvátsky kurátor. Výstava napokon skončila v Prahe a Paríži a oni sa rozpŕchli po svete. Niekedy si neprávom myslíme, že sme pupkom sveta. Treba sa snažiť o vrcholy, to áno. Ale umenie nie je len o tom, či ho predám, alebo nie. Nesmie to byť otázka trendu.


V čom teda spočíva zmysel výtvarného umenia?

Je to úplne jedno, či robíte sochu, architektúru, obraz, môžete prísť s čímkoľvek novým. A to je krásne, že je čo objavovať a odkrývať. Na nových neoraných poliach. Keď dáte niečo na papier - môže, ale nemusí to byť trvácne. Je to o hĺbke myšlienky, aj takej, ktorú predtým nikto nevyslovil. A sfér, v ktorých sme „prvolezcami“ je nespočetné množstvo. Načo vôbec dokazovať to, čo už objavili iní? Zaujímavé to začína byť vždy tam, kde prekračujete nejaké zaužívané normy.


Málokto vie, že pozostatky oceľových skulptúr dodnes chátrajúcich v košickom Mestskom parku sú výtvormi sochárov z celého sveta. Aká bola vôbec genéza myšlienky tohto už zabudnutého sochárskeho sympózia?

V 1967 sme s prešovským sochárom, znamenitým kolegom a človekom Ferom Patočkom prišli na myšlienku zorganizovať sochárske sympózium. V spolupráci s Východoslovenskými železiarňami sme založili Sochárske sympózium v kove, v okolitých krajinách ich vtedy vznikalo neúrekom. Vedenie železiarní nám vyšlo maximálne v ústrety, dali nám okamžite všetko, čo sme potrebovali: materiál, náradie, ľudí... O dvadsať rokov dala väčšinu sôch zlikvidovať mestská kultúrna komisia so zdôvodnením, že nevyhovujú celkovej kultúrnej politike. Moje súhvezdie Veľkého voza rozpílili autogénom a odviezli do šrotu. Dodnes tam stojí kinetická skulptúra od Natalina, ale aj ďalšie od Kornbrusta alebo Nishikawu.
Keď som sa pred rokom a pol rozprával s riaditeľom US Steel o možnostiach obnoviť túto myšlienku a zorganizovať ďalšie sympózium, spýtal sa ma: a čo budeme z toho mať my? Tou otázkou ma prekvapil. Povedal som mu, že oni nám dajú odpadový materiál, a my im ho zhodnotíme 50-násobne, už len čo do počtu vzniknutých umeleckých diel.


Nedávno vás pozvali spolu s ďalšími slovenskými výtvarníkmi na Nový zlínsky salón. Čím ste sa tam prezentovali?

Áno, Zlín je krásne mesto. Na salóne som vystavil popri takých osobnostiach ako Adriena Šimotová svoje Stíšené gestá a Časovo limitované maľby a gestá, a konceptuálnu tvorbu so sadrou. V týchto dielach sa v podstate zaujímam o čas ako taký. V hudbe je čas prirodzený a evidentný, jeho podoba vo výtvarnom umení nie je až taká jednoznačná...
V Zlíne som ukázal aj svoj autorský film s Egonom Bondym. Mal sú to možnosť byť jeho priateľom. Zoznámil ma s ním Marcel Strýko, ktorý v tom čase prednášal mladým indickú, čínsku a grécku filozofiu. Bondy chodieval dosť často do Košíc – vždy, keď ho vyhodili z Prahy... Neskôr napísal o mojej práci rozsiahlu štúdiu. Bondyho vlastne objavili Plastici – Jirous a Hlavsa, ktorí neskôr pravidelne zhudobňovali jeho buričské básne a texty. Takto sa stal guru. Mnohí mladí šli za ním, bol pre nich niečo ako mesiáš.


Ste spoluzakladateľ dynamicky sa rozvíjajúcej výtvarnej školy - fakulty umení, ktorá už zaznamenala mnohé úspechy v rámci československého priestoru a úrovňou študentských prác sa vyrovná aj mnohým zahraničným školám tohto typu. Ako osobne hodnotíte desať rokov existencie tejto inštitúcie?

Keď som spoluzakladal fakultu umení na tunajšej Technickej univerzite, od začiatku som presadzoval koncepciu a filozofiu slobodných ateliérov, kde by študenti neboli obmedzovaní rozdelením ateliérov, kde by sa napríklad aj sochári mohli zaoberať novými médiami a naopak. Takto už vznikli mnohé zaujímavé výstupy. Podobnú filozofiu mal aj ateliér kreativity, ktorý som svojho času založil na bratislavskej VŠVU, ktorý sa v začiatkoch stretol s nepochopením.
Na fakulte umení sa v tomto roku otvorí ateliér pohybového umenia, ktorý budú viesť známi choreografi Halászová a Šoth, ktorí majú v tejto oblasti bohaté skúsenosti. Veď súčasný košický balet dosahuje najvyššiu úroveň aj vďaka ukrajinským tanečníkom... Ateliér pohybového umenia bude maximálne otvorený, tak ako aj môj súčasný Ateliér slobodnej kreativity.


Váš repertoár je široký, okrem pedagogickej činnosti sa venujete grafike, maľbe, tvorbe skulptúr, objektov a priestorových inštalácií. Na čom momentálne pracujete?

Na soche Egona Bondyho.



za rozhovor ďakuje Richard Kitta