ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Básnik klavíra (1. časť)

redaktor: Richard Kitta 2008-07-29

 

"Konečným cieľom je jednoduchosť. Po tom, ako sa človek naučil zahrať obrovské množstvo nôt a ešte viac nôt, je to práve jednoduchosť, ktorá vystupuje ako najvyššie ocenenie v umení."

Frédéric François Chopin


Hoci ho mnohí považujú za jedného z najlepších skladateľov obdobia romantizmu, on sám sa nepovažoval ani len za člena tejto skupiny. Je známy ako “Básnik klavíra”, pretože jeho hudba znie ako hudobná poézia vyjadrujúca emócie a sentimentálnosť. Hudba tohto poľského skladateľa dlho bola a určite aj ostane inšpiráciou pre mnohých hudobníkov na celom svete.

Narodil sa v dedine Żelazowa Wola, asi 50 km na západ od Varšavy, ako druhé dieťa Mikolaja Chopina, pôvodom Francúza z Lorraine, ktorý sa oženil s Teklou Justynou Krzyżanowskou. Nie je známy žiadny rodný list. Podľa rodinných záznamov, Fryderyk Franciszek Chopin, po francúzsky Frédéric François Chopin, sa narodil 1. marca 1810, hoci jeho krstný list uvádza ako dátum narodenia 22. február 1810.

Všetci členovia rodiny mali umelecké sklony. Fryderykov otec hral na husle a flautu, jeho matka hrala na klavír a takisto dávala hodiny klavíra chlapcom z domova mládeže, ktorý Chopinovci prevádzkovali. Avšak bola to Chopinova staršia sestra Ludwika, ktorá mu dala jeho prvé hodiny klavíra. Niet divu, že Chopin začal prejavovať obdiv ku klavíru už vo veľmi mladom veku. Bol zbehlý v rôznych hudobných formách. Vo veku šesť rokov začal reprodukovať počuté a písať svoje vlastné melódie. Keď mal sedem, zložil dve polonézy (Poľské tance) a v tom istom čase vystupoval na koncertoch, ktoré veľmi zaujali obecenstvo. Keďže bol skromný, prehlásil, že iba obdivovali golier jeho košele. Vďaka týmto verejným koncertom začal byť Chopin prirovnávaný k Mozartovi v detskom veku, a tiež k Beethovenovi, Chopinovmu súčasníkovi.

Prvým Fryderykovým profesionálnym učiteľom klavíra bol Wojciech Zywny (v češtine Vojtěch Živný), poľský klavirista, huslista, učiteľ a skladateľ českého pôvodu. Tomuto učiteľovi Chopin venoval svoju Polonézu As dur ako darček k meninám. V tejto skladbe môžeme vidieť zlepšenie klavírnej techniky a pokrok v používaní melódie a harmónie. Chopin čoskoro nadobudol schopnosti, ktoré prekonali schopnosti jeho učiteľa, ale hovoril o ňom s uznaním. V štúdiu pokračoval na Varšavskom konzervatóriu, najprv u Wilhelma Wurfela, potom u Jozefa Elsnera.

V novembri 1830, vo veku dvadsať rokov, odišiel Chopin do Viedne, nesúc zo sebou striebornú nádobu, ktorá obsahovala pôdu z jeho rodnej zeme. Keď o rok neskôr cestoval z Viedne do Paríža, dozvedel sa, že poľské povstanie bolo potlačené. Bolesť jeho utrápeného srdca je vyjadrená v skladbe Scherzo b mol, Op. 20 a v jeho Revolučnej etude. V decembri nasledujúceho roka napísal Robert Schumann v recenzii na Chopinove Variácie na "La ci darem la mano," Op. 2 z Mozartovej opery Don Giovanni: “Klobúk dolu, páni! Génius.”

Chopin: Revolučná Etuda (hrá Sviatoslav Richter)

Chopin zriedkavo vystupoval v Paríži verejne. Neskôr vystupoval každoročne iba na jedinom koncerte v koncertnej sále Salle Pleyel. Častejšie hrával v salónoch, ale uprednostňoval hru pre malý okruh priateľov v jeho vlastnom dome. Poľský jazyk a kultúra prenikli hlboko do skladateľovej duše. Preto, aj napriek francúzskemu pôvodu jeho otca, nikdy nezvládol francúzštinu dokonale, dokonca ani v Paríži. Na živobytie si tu zarábal ako skladateľ a učiteľ klavíra, dávajúc hodiny zámožným študentom z celej Európy. Vysoký príjem z učenia a komponovania mu umožnil vyhnúť sa verejnému koncertovaniu, k čomu mal vždy vrodenú nechuť. Arthur Hedley uviedol, že “Ako klavirista bol Chopin jedinečný tým, že si získal reputáciu najvyššieho stupňa na základe minimálneho počtu verejných vystúpení – len o niečo viac ako 30 v priebehu jeho života.”

Chopin sa spriatelil s mnohými významnými osobnosťami ako Hector Berlioz, Franz Liszt, Vincenzo Bellini, Ferdinand Hiller, Felix Mendelssohn, Heinrich Heine, Eugène Delacroix, Prince Adam Jerzy Czartoryski a ďalšími.

V septembri roku 1835 Chopinovi rodičia odišli do Carlsbadu v Nemecku a 25-ročný Fryderyk prišiel z Paríža, aby s nimi strávil istý čas. Bolo to posledný krát, kedy sa s nimi stretol. Cestou späť do Paríža stretol starých priateľov z Varšavy, Wodzińských. Zaľúbil sa do ich dcéry Márie, pôvabnej, inteligentnej, umelecky nadanej mladej ženy, ktorá mala v tom čase šestnásť rokov. V nasledujúcom roku ju Chopin požiadal o ruku a ona súhlasila. Svadba musela byť presunutá kvôli Máriinmu útlemu veku a Chopinovým zdravotným problémom, avšak ich zasnúbenie nikdy neviedlo k oltáru. Napokon Chopin vložil všetky listy od Márie a jej matky do veľkej obálky a na ňu napísal slová v poľštine „Moja bieda“. Jeho city k Márii sú prítomné v niektorých jeho dielach ako Valčík As dur, 'L'Adieu' (´Zbohom´) a Etuda f mol, druhá v opuse 25, ktorú Chopin nazval „portrétom Máriinej duše“. Napísal tiež sedem piesní a poslal ich Márii, použijúc slová poľských romantických básnikov Stefana Witwického, Józefa Zaleského a Adama Mickiewicza.

Počas svojho života mal Chopin niekoľko romantických vzťahov, ale nikdy sa neoženil. Na večierku usporiadanom grófkou Marie d'Agoult, milenkou skladateľovho priateľa Franza Liszta, sa Chopin zoznámil s francúzskou spisovateľkou a feministkou Amandine Aurore Lucille Dupin, barónkou Dudevant, známou pod pseudonymom George Sand. V liste pre jeho rodinu Chopin napísal: “Niečo ma na nej odrádza.” Sandová priznala silné city k Chopinovi v 32-stranovom liste jej priateľovi grófovi Wojciechovi Grzymałovi. Ich pomer sa čoskoro stal verejným tajomstvom.

V roku 1838 spolu strávili zimu na Malorke, ktorá bola významným obdobím v ich vzťahu. Pricestovali tam spolu so Sandovej dvomi deťmi s nádejou na zlepšenie Chopinovho zhoršujúceho sa zdravia. Keďže mali ťažkosti pri hľadaní ubytovania, museli sa ubytovať v chladnej, nevyhrievanej chatrči a v kláštore vo Valldemosse. Ďalší problém bol s poslaním Chopinovho klavíra Pleyel z Paríža.

V decembri sa Chopin sťažoval na svoje slabé zdravie a neschopnosť lekárov na Malorke: “V posledných dvoch týždňoch som bol chorý ako pes. Navštívili ma traja lekári. Prvý povedal, že zomieram; druhý povedal, že čoskoro vypustím dušu; a tretí povedal, že som už mŕtvy.”

Klavír Pleyel bol konečne doručený v Januári a v ďalších piatich týždňoch ho Chopin mohol naplno využívať, aby dokončil niektoré zo svojich diel. Dá sa povedať, že zima na Malorke bola jedným z najproduktívnejších období v jeho živote. Chopin tu skomponoval jeho 24 prelúdií (Op. 28), ktoré vykresľujú veľkú časť tohto bezútešného obdobia. Nepriaznivé počasie neumožnilo skladateľovi pokračovať v jeho práci, pretože malo vážny vplyv na jeho chronické pľúcne ochorenie, a tak boli všetci nútení odísť z ostrova.

Chopinova choroba postupovala a Sandová mu bola viac ošetrovateľkou ako milenkou. Často ho volala svojím “tretím dieťaťom”, ale rola ošetrovateľky sa jej postupne zunovala. Naďalej ostala jeho priateľkou, ale často prejavovala láskyplnú netrpezlivosť, aspoň v listoch svojim známym.

V roku 1845 sa problémy so Chopinovým zdravím stávali čoraz vážnejšími a objavili sa problémy v jeho vzťahu so Sandovou. Údajne začala upodozrievať Chopina, že sa zaľúbil do jej dcéry Solange. Vydanie Sandovej románu Lucrezia Floriani, ktorý bol pre Chopina dosť nelichotivý, bolo ďalšou príčinou, ktorá viedla k ukončeniu ich vzťahu. Hlavnými postavami románu bola bohatá herečka a princ so slabým zdravím. Keďže Chopin pomáhal Sandovej s korektúrou jej diela, nemohol si nevšimnúť podobnosť so Sandovou a s ním samým, ako aj narážky obsiahnuté v románe. Ich spoloční priatelia sa pokúšali zmieriť ich, ale Chopin bol neústupný. Vzťah medzi Sandovou a Chopinom, ktorý trval desať rokov, skončil v roku 1847, dva roky pred Chopinovou smrťou.

Podľa jedného zo Chopinových najlepších priateľov Franza Liszta Chopin prehlásil, že ukončenie tohto dlho trvajúceho citového vzplanutia zruinovalo jeho život. V jeho neskorších listoch sa našli tieto slová: “Čo sa stalo z môjho umenia? A moje srdce, kde som ho premárnil?”

George Sandová zanechala pozoruhodný opis skladateľa pri práci: “Jeho tvorivá práca bola spontánna, nadprirodzená. Prišlo to k nemu bez námahy či varovania.. Ale potom začala najsrdcervúcejšia práca, akej som kedy bola svedkom. Bola to séria pokusov, záchvatov nerozhodnosti a netrpezlivosti odhaliť určité detaily. Zatvoril sa do svojej izby na celé dni a chodiac hore-dolu, lámajúc perá, opakoval a obmieňal jeden takt aj stokrát.”


Slávka Szaniszlová