ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Básnik klavíra (2. časť)

redaktor: Richard Kitta 2008-07-30

 

Koncom októbra roku 1848 napísal Chopin svoju poslednú vôľu a testament. V tom čase veľmi často myslel na matku a sestry a hraním svojich adaptácií poľskej ľudovej hudby si pripomínal scény zo svojho rodného kraja. Chopinova choroba neustupovala a už viac nemal silu dávať hodiny klavíra. Avšak komponovať neprestal. Keďže potreboval peniaze na splatenie najzákladnejších výdavkov a pre svojich lekárov, musel niektoré cenné predmety zo svojho majetku. Pretože sa cítil ešte slabší, prial si, aby s ním bol jeden z členov jeho rodiny, a tak prišla do Paríža jeho sestra Ludwika. Bolo to v peknom, slnečnom apartmáne na Place Vendôme 12, kde 17. októbra 1849 Chopin zomrel.

Podľa Chopinovho posledného želania, ktoré vyplývalo z jeho strachu z pochovania zaživa, jeho srdce bolo pred pohrebom vyňaté. Jeho sestra ho potom vzala so sebou do Varšavy a bolo zamurované do stĺpa Kostola Svätého Kríža s nápisom podľa Matúša VI,21: “Lebo kde je poklad tvoj, tam je I tvoje srdce.”

Chopin si želal, aby na jeho pohrebe bolo zaspievané Mozartovo Requiem. Problém bol v tom, že hlavné party Requiem boli napísané pre ženské hlasy a Kostol sv. Magdalény nikdy dovtedy nepovolil ženám spievať v jeho zbore. Pohreb bol presunutý o dva týždne, a potom kostol povolil ženám spievať, avšak museli ostať za čiernym zamatovým závesom. Jedným zo sólistov bol Luigi Lablache, ktorý spieval tú istú skladbu na Beethovenovom pohrebe a spieval tiež na pohrebe Vincenza Belliniho. Takmer 3000 ľudí prišlo na pohreb, ktorý sa konal 30. októbra 1849. Podľa Chopinovho želania bol pochovaný na cintoríne Père Lachaise, jeho hrob stále navštevuje množstvo ľudí a neustále ho zdobia kvety.

Po celom svete je viac ako 60 Chopinových organizácií. Hlavné Chopinovo centrum medzinárodného významu je Varšavská spoločnosť Fryderyka Chopina, ktorá pokračuje v aktivitách Chopinovej sekcie Varšavskej hudobnej spoločnosti založenej v 1899. Nápad založiť inštitút Fryderyka Chopina vznikol v roku 1934 z iniciatívy niekoľkých prominentných predstaviteľov kultúrneho a politického života krajiny. V nasledujúcom roku začal Inštitút zbierať fotografie, autogramy, knihy, hudobné texty a gramofónové záznamy. Inštitút vytvroril základy budúceho Múzea, Knižnice, Knižnice nahrávok a Knižnice fotografií, a tiež vydával časopis Chopin a začal pracovať na vydaní Kompletného diela Fryderyka Chopina. Medzi aktivity Inštitútu patrilo organizovanie rôznych hudobných podujatí, ako Medzinárodné Chopinove klavírne súťaže, Súťaž o najlepšiu nahrávku Grand Prix du Disque Frédéric Chopin (od roku 1985), vedecké sympóziá, výstavy, festivaly a súťaže v Poľsku aj ďalších krajinách. Od roku 1967 Spoločnosť každoročne organizuje Národné poľské súťaže, kde súťažiaci môžu získať Umelecké štipendium Fryderyka Chopina.

Zachovalo sa viac ako 230 Chopinových diel, pričom všetky zahŕňajú klavír. Písal takmer výhradne pre sólový klavír a skomponoval aj niekoľko skladieb pre rôzne hudobné telesá, najmä pre klavírne trio a sonátu pre violončelo. Hoci Chopin žil na začiatku 19. storočia, bol vzdelávaný v tradícii Beethovena, Haydna, Mozarta a Clementiho. Clementiho klavírnu metódu používal aj keď učil svojich študentov.

Podľa muzikológa Zdzisława Jachimeckého, ktorý zároveň napísal Chopinovu biografiu, je veľmi ťažké porovnávať mladého Chopina s ktorýmkoľvek skorším skladateľom, kvôli originalite Chopinových diel skomponovaných už v prvej polovici jeho života. Zatiaľ čo Bach, Mozart a Beethoven sa vo veku porovnateľnom so Chopinovým iba zaúčali, Chopin bol už považovaný za majstra, ktorý určuje cestu budúcej doby.

Chopin je dobre známy tým, že používal techniku rubato, ktorá je protikladom striktne pravidelnej hry. Je to hudobný termín pre mierne zrýchlenie alebo spomalenie tempa skladby, ktoré sa často používalo v hudbe obdobia romantizmu a najmä v klavírnej hudbe, na vytvorenie kontrastu a určitého štýlu a zvuku skladby. Chopinova Heroická polonéza je výborným príkladom používania techniky rubato v skladbe.

Jedna zo Chopinových študentov, Friderika Müllerová z Viedne, napísala do svojho denníka tieto slová o Chopinovom štýle hry: “Jeho hra bola vždy vznešená a krásna; jeho tóny spievali, či už v plnom forte alebo v najjemnejšom piane. Vynaložil nesmiernu námahu, aby svojich žiakov naučil tento legato, cantabile štýl hry. Jeho najtvrdšia kritika bola, že “On – alebo ona – nevie, ako spojiť dve noty dokopy.” Vyžadoval tiež najprísnejšie dodržiavanie rytmu. Neznášal naťahovanie a zasekávanie, zle umiestnené rubato, ako aj prehnané ritardando … a práve po tejto stránke robia ľudia také hrozné chyby pri hraní jeho skladieb.”

Hoci Chopinov štýl je technicky náročný, zdôrazňuje skôr expresívnu hĺbku než virtuozitu. Jeho skladby boli často inšpirované zážitkami v oblasti jeho vlastného citového života. Keď počujete niečie najskrytejšie, nežné, zúrivé či zmätené myšlienky vyjadrené v takej emocionálne silnej forme umenia, akou hudba nesporne je, vyvoláva to zimomriavky na chrbte. Prostredníctvom hudby nám Chopin odkrýva svoje utrpenie, svoju bolesť, ktorá je niekedy prekonaná, niekedy nie, ale vždy to vedie k tomu istému – k čistej kráse.

Chopin vynašiel také hudobné formy ako je balada a urobil niektoré podstatné inovácie v ďalších formách, ako sú klavírna sonáta, valčík, nokturno, etuda, impromptu a prelúdium. Nový salónový žáner nokturna, ktorý vynašiel írsky skladateľ John Field, zmenil na sofistikovanejšiu hudobnú formu. Populárne tanečné formy, ako poľská mazurka a viedenský valčík, obohatil o širokú rôznorodosť melódie a výrazu. Chopin ako prvý skladal balady a scherzá ako samostatné skladby. Použil tiež formu Bachových prelúdií a fúg a pretvoril tento žáner na svoje vlastné prelúdiá. Chopin vytvoril z etudy úžasnú emocionálnu skladbu a použil ju pri výučbe jeho vlastného revolučného štýlu, napríklad hra slabými prstami (3, 4 a 5) v rýchlych častiach (Op. 10, č. 2) a používanie palca pri hre na čiernych klávesoch (Op. 10, č. 5).

Sám Chopin nikdy nedával svojim inštrumentálnym dielam tematické názvy, ale pomenoval ich jednoducho podľa žánru a čísla, ponechajúc všetky potenciálne hudobné asociácie na poslucháča. Názvy, pod ktorými poznáme mnohé skladby, boli vymyslené inými ľuďmi. Podľa názvu Revolučná etuda by sme predpokladali, že ju Chopin napísal mysliac na prehraté poľské povstanie proti Rusku, ale v skutočnosti sa iba objavilo v tom čase. Pohrebný pochod bol napísaný skôr ako zvyšok sonáty, do ktorej patrí, ale nepoznáme presnú udalosť, ktorá inšpirovala jeho vytvorenie. Niektoré z jeho melódií boli použité ako základ populárnych piesní, ako napríklad pomalá časť Fantaisie-Impromptu (Op. 66, vydaný po smrti) a prvá časť Etudy Op. 10 č. 3. Pre tieto diela je typická intenzívna a personalizovaná chromatika, ako aj melodická krivka. Pripomína to opery zo Chopinových čias skomponované takými skladateľmi ako boli Gioachino Rossini, Gaetano Donizetti, a najmä Vincenzo Bellini. Chopin neustále hovoril a písal o spevákoch a klavír použil na napodobenie pôvabu spievajúceho hlasu.

Chopin si ako učiteľ uvedomoval význam tejto práce. Učil niekoľko hodín denne s úprimnou radosťou. Často vyžadoval neustále opakovanie určitej pasáže, až kým ju žiak nepochopil srdcom. Chopin uprednostňoval, aby žiaci pozorne sledovali noty namiesto hry spamäti. Obvykle sedel za svojím pianínom, zatiaľ čo študent hral na veľkom Pleyeli. Upozorňoval na každú chybu alebo nepozornosť, ale používal viac príkladov než slov. Jeden zo Chopinových žiakov, Carl Mikuli, konštatoval: “Často celá hodina prebehla s tým, že žiak nezahral viac než zopár taktov.”

Aby u žiaka evokoval náladu danej skladby, aby vzbudil ten správny hudobný impulz a získal osobitnú expresívnosť, Chopin raz naznačil Georgeovi Mathiasovi počas úseku Weberovej Sonáty As dur (Op. 39), že ´oblohou prelieta anjel´. Zatiaľ čo mladý Liszt sa snažil podnecovať predstavivosť žiaka tým, že mu čítal stranu zo Chateaubrianda alebo báseň od Huga, Chopin dosiahol ten istý výsledok s jediným, výstižným obrazom, prostredníctvom ktorého dokázal “preložiť” svoju víziu do slov.

Opakované nedbalé a nepozorné hranie ho niekedy podráždilo, ale častejšie preukazoval Chopin ľudské porozumenie pre osobné, hudobné a technické problémy svojich študentov. Mal schopnosť vidieť do duše svojho žiaka, vedel ako inšpirovať jeho sebadôveru a nájsť tie správne slová povzbudenia, aby v správnej chvíli uvoľnil jeho skryté schopnosti. Ukazujú to aj nasledujúce slová Chopinovej študentky Emilie von Gretsch: “Počas poslednej hodiny [...] Chopin mi ukázal, ako najlepšie nacvičiť Etudy. Niektoré z nich nepotrebovali jeho komentár ´keďže im dokonale rozumiete´ - to bol jeho názor. Bola to pre mňa výnimočná radosť môcť ľahko zahrať to, čo sa mi predtým zdalo riskantné a spojené s ťažkosťami, obzvlášť keď som na týchto Etudách pracovala s Henseltom. Chopin (myslím, že vedel čítať v duši) mi presne vo chvíli, keď mi toto príjemné zistenie o mojom pokroku preletelo mysľou, povedal, ´Teraz Vám to pripadá dokonale jednoduché, však? – nie tak ako to bolo predtým. No, v takomto krátkom čase ste dosiahli pozoruhodný pokrok!´ Povedal mi, že v priebehu niekoľkých mesiacov si to lepšie uvedomím, alebo, v každom prípade, sa domnieva, že to tak bude, pretože zistil, že sa to stalo u jeho najlepších študentov.”

Mnohí Chopinovi žiaci zažili pocit odhalenia a oslobodenia prostredníctvom Chopinovho učenia, ktoré im otvorilo dvere k hudbe ako takej, nie len k hre na klavír.

O Chopinovi bolo natočených niekoľko filmov. V jednom z nich, A Song to Remember, ktorý hovorí o Chopinovom živote a jeho vzťahu s George Sandovou, stvárnil rolu skladateľa Cornel Wilde a vďaka tomu získal nomináciu na Academy Award ako najlepší herec. K ďalším filmom patria Impromptu (1991) s Hugh Grantom v role Chopina; La note bleue (1991); a Chopin: Desire for Love (2002). Nakoniec môžem len súhlasiť so slovami speváka s pseudonymom Gazebo, keď spieva "I like Chopin" ("Mám rád Chopina”).

Slávka Szaniszlová