ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Poviedka o babkinom budíku

redaktor: Richard Kitta 2008-08-18

 

Na poličke hlasno tikali hodiny. Nie vždy ich bolo počuť. Najhlasnejšie tikali ráno, tesne predtým ako zazvonil budík. Dievčatko nemalo rado tento budík a ani jeho tikanie. Cez týždeň muselo vstávať do škôlky a v sobotu ho budík poháňal do kostola. Len v nedeľu ho nechala babka mlčať. Aj jeho mlčanie malo akýsi tikavý zvuk.
Domov chodila zriedka. Dedina, v ktorej bývala, bola maličká. Nebola v nej škola, škôlka, ani pošta a aj krčma bola len neveľká. Možno preto ju mali radi všetci chlapi. Každý správny chlap sa z práce zastavil v krčme. Ako naschvál stála pri zastávke a pootvorenými dverami vábila svoje obete. V tej dedine bolo veľa správnych chlapov.
Keď dievčatko prišlo domov, nikdy sa nenudilo. Spomedzi rodičov, troch sestier, troch bratov, pätnástich sliepok, troch mačiek a dvoch králikov ju vždy niekto zamestnal. Domov sa vždy tešila.
U babky bolo dobre, no návraty z domu boli najťažšie. V taký deň bolo dievčatko smutnejšie, lebo vedelo, že u babky nemá toľko kamarátov. V taký deň bolo akosi teplejšie.
Dedinky spájala len poľná cesta. Bolo na nej množstvo blata a ešte viac dier. Dievčatko k babke niesla mamka bicyklom. Cesta bicyklom bola kratšia ako po vlastných. A bolo na nej viac dier, alebo to aspoň tak cítila, keď ňou zavše poskočilo. Vždy si urobili malú zastávku na moste. Dievčatko potichu pristúpilo k zábradliu. S pootvorenými ústami sa postavilo na špičky, aby čo najlepšie videlo na rieku. Pozorovalo dynamickú mozaiku hladiny, na ktorej sa hmýrili tiene listov stromov, čo sviežo strážili most. Veľké oči dievčatka zazreli priamo pod mostom pár rýb. Od úžasu ani nedýchalo. Nadšene sa na ne pozeralo, kým neodplávali s vodou. Nechcelo sa mu ísť, ale muselo.
Za mostom bola cesta vznešená. Dievčatko aj zabudlo na smútok, že nebude doma, že nebude mať okolo seba kamarátov, lebo malo okolo seba celý svet. Okolo cesty dýchali stromy, ktoré vytvárali akúsi strechu. A za nimi bola Bohom namaľovaná krajina. Pšeničné pole sa tam zlatisto vlnilo. Zdalo by sa, že sa nikde nekončí. Ale končilo.
U babky bolo teplo. Mamka sa tam zdržala pár hodín a odišla. Dievčatko sa za ňou ešte dlho s jazierkom v každom oku a s ústami do tvaru pokrievky dívalo. Možno čakalo, že sa vráti a možno čakalo na zázrak. Po dlhej chvíli dievčatko opustilo miesto, kde zanechalo svoj najväčší smútok. Možno preto je tam doteraz tvrdá zem. Po tomto akte chodilo dievčatko po dvore akoby mu včely uleteli. Sekalo minúty pomalým plačom. Jediná veta, ktorú dookola s plačom neúnavne opakovalo, bola: „Chcéééém ísť dómóóóóóóooov.“
Aj ujo vedel, že ju to prejde. „Nikto ťa nedrží, choď.“ povedal. Pravdaže čakal, že to nespraví. Dievčatko vždy rovnako vzlykajúc odišlo. Nikto si to nevšimol. Pozbieralo si všetok smútok, urobilo si aj zásoby na cestu a opustilo babkin teplý dvor. S prázdnymi rukami a očami plnými sĺz kráčalo po známej ceste plnej tisícok iných topánok. Pole za dedinou bolo tak isto nádherné a zlatisté, obloha bola tak isto jasná, vietor tak isto osviežujúci. Pre všetkých. Pre ňu nie. Pre dievčatko bola cesta veľmi smutná a zrazu taká dlhá ako mamine pančuchy. Dievčatko z jeho smútku nevyrušila ani živá strecha stromov, ktorá na neho zo všetkých strán dýchala. Nič z tej krásy naokolo pre neho nebolo podstatnejšie ako dostať sa domov k rodičom, bratom, sestrám, kamarátom, sliepkam, mačkám, králikom.
Po kuse cesty, v ktorom zanechalo množstvo sĺz, sa dostalo na most. Len akosi automaticky zastalo. Chytilo sa zábradlia, postavilo sa na špičky. Slzy mu stekali po nošteku a strácali sa v rieke. V rieke, ktorá všeličo odnášala. A možno aj viac, ako si kto myslel. Ďalej kráčala oveľa ľahšie. Cesta bicyklom bola kratšia ako po vlastných.
V dedinke ju unavenú a vyčerpanú vítala krčma. Ozýval sa z nej spev. Medzi zvláštnym súzvukom cudzích zaznel i známy hlas. Dievčatko, hoci unavené, predsa na chvíľočku zastalo a nakuklo do otvorených dverí. A na kraji medzi všetkými správnymi chlapmi z dediny sedel jej otec. Chytro odstúpila a kráčala ďalej. Odvtedy bol jej otec najsprávnejší chlap v dedine.

V izbe veselo tiká budík. Nikto na neho nezazerá, nikto ho nikam nehádže. Má svoje čestné miesto v teplom dome. Dievčina ho starostlivo poutiera od prachu, tajomne sa usmeje a položí ho naspäť. Dnes už tiká akosi tichšie. Možno preto, že nemá komu kričať, koľko lásky sa v tom dome obchádza.


Veronika Pachová