ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nič netrvá večne

redaktor: Richard Kitta 2008-08-26

 

11. februára

Dnes oslobodili Nelsona Mandelu. Všade sa o tom hovorí, v novinách, v rozhlase, v televízii. Nelson Mandela je konečne na slobode. Južná Afrika sa raduje. Dnes je deň omilostenia.
Nedokážem zdieľať kolektívnu radosť. Rada by som sa k nej pripojila, ale nevládzem to urobiť. Nemôžem prekonať svoj žiaľ, odsunúť bokom vlastnú kalváriu, nemôžem zájsť za hranice svojich možností, nedojímajú ma zahraničné udalosti. Som uväznená v sebe samej, obaja s Vincentom sme väzňami vo vlastnom dome, zvyšok sveta už pre nás nejestvuje, dobrovoľne sme sa z neho vylúčili, ostali sme sami ako koly v plote.
Sme prílišní egoisti? Sme sebeckí zbabelci? Prirodzene. Prosím o odpustenie. Poblúdila som na ceste, ktorá vedie k spoločnosti, a vôbec ma to netrápi.


15. februára

Štyri dni som nevládala písať. Najradšej by som zomrela.


18. februára

Ráno prišiel policajt, ktorého som predtým nevidela, bol územčistej postavy a neurčitého veku, vzhľadom sa ponášal na potkana. Keď som mu otvorila, tvrdil, že nám chce položiť ďalšie otázky. Akoby som zazrela záblesk svetla, čo mi spaľoval hruď, akoby sa vo mne rozhorel zárodok novej nádeje, čo ma oživoval, veď ak sa k nám ten muž unúval, znamená to, že máme naďalej dôvod veriť, že sa netreba vzdávať... Chcel sa s nami zhovárať, s oboma. Vincent ho začul, prišiel k nám, presnejšie povedané, došuchtal sa k nám. Pri pohľade naňho mi stislo srdce, akoby som ho zrazu videla v pravom svetle, vychudnutého, zarasteného, bledého, v plantavých rifliach a v sivom vyťahanom tričku. Za štyri týždne sa premenil na prízrak. Sotva mi to prebehlo mysľou, zaznel policajtov odmeraný hlas: „Viac detí nemáte?“ Zízala som naňho ako obarená. Prečo sa nás na to vypytuje, veď vie, že máme len jediné dieťa, to bola jedna z prvých otázok, ktoré sme dostali hneď na druhý deň po Clarinom zmiznutí. Príkro zopakoval otázku. Pokrútila som hlavou. Policajt prikývol, akoby moja odpoveď potvrdzovala, čo si myslel a čo nám radšej zamlčal, potom zabodol potkaní zrak Vincentovi do zreničiek a ľadovým tónom ho oslovil: „Môžem sa vás opýtať prečo, pán Delcourt?“ Vincent stuhol. Neodvážil sa ku mne otočiť. Zajachtal bezfarebným hlasom ako dieťa pristihnuté pri čine: „Lebo sa nám nenarodili, prosím.“ Zabolelo ma, že to povedal tomu bezcitníkovi, ktorý nám mohol byť ukradnutý, ktorý nemal nič spoločné s našou túžbou po dieťati, s naším urputným bojom a našou následnou porážkou, ktorý netušil, čo to pre nás znamenalo, pichlo ma pri srdci, keď som hľadela na zdeseného Vincenta, stojaceho zoči- voči bezohľadnému policajtovi a nemohla som preňho nič urobiť, škoda, že som nemala dosť síl, aby som k nemu pristúpila, vzala ho za ruku a odpovedala namiesto neho: Veru, naplánovali sme si dve-tri deti, no nepodarilo sa nám ich splodiť, pán komisár, a istotne nemáte ani potuchy, čo všetko sme si vytrpeli, čo všetko sme preskákali, a ako sa nám uľavilo, keď som konečne otehotnela a narodila sa nám Clara, naše slniečko, ktoré nám prežiarilo život a vrátilo mu zmysel, určite si neviete predstaviť okamih, keď sa dieťa konečne ohlási a vnesie vám do života radosť.
Ani som sa nepohla. Nechala som Vincenta napospas surovcovi, neschopného čokoľvek dodať, akoby som náhle stratila reč a nič mi neprichádzalo na myseľ, akoby to už zrazu nestálo ani za fajku močky, akoby sme odrazu načisto osameli, obaja, každý na svojej koľaji, vzdialení jeden od druhého. Policajt si čosi zapísal do bloku a potom ho strčil do vrecka. „Dobre, to je nadnes všetko.“ A bez ďalšej poznámky sa zvrtol na odchod. Nakoniec zahundral: „Nemusíte ma odprevádzať, trafím aj sám.“ Vzápätí buchli vchodové dvere. Stáli sme s Vincentom v salóne a nedokázali preriecť ani pol slovka. Napadlo mi, že by som k nemu mala podísť, že by som sa mu mala stúliť do náručia a jemne podotknúť, že nejde o nič vážne, že ten chlap bol netaktný a že si ho netreba všímať. Nevládala som sa pohnúť. Akoby som vrástla do zeme, nemo som hľadela pred seba. Ticho, ktoré panovalo v miestnosti, mi znezrady pripadalo strašne tiesnivé, ničivejšie ako voľajaký pekelný stroj, ktorý sa hrozivo týči pred nami.
Koľko času ubehlo? Minúta, dve? Ani Vincent sa nehýbal. Začula som čudný zvuk, ktorý znel ako vzlyk. V duchu som si kládla otázku, či mu je do plaču. Keby sme v tej chvíli dokázali prehovoriť, mlčky sa objať alebo aspoň zniesť pohľad toho druhého, isto-iste by sme boli po čase našli k sebe cestu a možno aj spoločne pretrpeli muky. Neviem si vysvetliť, prečo som sklopila zrak. Pochopila som, že túto partiu sme prehrali. Prečo? Kto tak rozhodol? Prečo sme nenašli dostatok síl, napriek našej láske, ktorú sme považovali za takú výnimočnú? Kto nás vťahoval do prázdnoty? Och, Pane Bože, ako opísať ten pocit, keď strácame pevnú pôdu pod nohami, keď si uvedomujeme, že tápeme, a nič proti tomu nezmôžeme?
Vtedy som zo seba vytisla: „Raňajky sú na stole, poď sa najesť,“ a vošla som do kuchyne. Nazdávam sa, že nikdy som sa necítila taká osamelá ako v tej chvíli. Osamotená, lebo samota vychádzala z môjho vnútra a nemala som ani potuchy, ako zabrániť, aby ma skrz-naskrz neopantala.


21. februára

Dnes bol nádherný slnečný deň, ktorý prežiaril každý kút... Aj k tebe prenikli slnečné lúče, Clara moja zlatá, a pohladkali ťa po tváričke? Pamätáš sa, ako sme ich vlani v lete vychutnávali v Ardèche? Sotva ráno vykuklo spoza obzoru slniečko, ešte sme si s ockom lebedili v sladkom polospánku a hneď k nám prenikol tvoj rozjasaný hlások: „Už je pekne, môžeme ísť von!“ Každé ráno ťa uchvacovala tá žeravá guľa presvetľujúca zem... A deň pred odchodom si nám úplne vážne oznámila: „Pôjdeme si pobrať veci do Paríža a presťahujeme sa sem. Je tu stále pekne, je tu oveľa lepšie ako doma, je to tu super.“ A my s ockom sme sa smiali na tvojom detinskom pláne. Moja drahá Clara... Prečo sme ťa radšej neposlúchli? Neodvažujem sa na to myslieť.

Čo ak sa nikdy nevrátiš domov? Dala som ti dosť lásky do zásoby? Vynadívala som sa na teba do sýtosti? Počúvala som ťa zakaždým pozorne a nadchýnala sa dostatočne tvojou prítomnosťou? Nemália sa ti odo mňa božteky a objatia? Smiali sme sa spolu dosť často? Budem vidieť, ako rastieš?
Len aby ti nikto neublížil.


23. februára

Už je koniec, však? Dnes večer je po všetkom. Cítim to.



úryvok z knihy Laurence Tardieu - Nič netrvá večne,
ktorá vyjde v roku 2008 vo Vydavateľstve Pectus

preložila Vladimíra Komorovská