ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Končím

redaktor: Richard Kitta 2008-08-29

 

Sme hyeny. Je to prezývka, ktorú sme dostali v úzkom kruhu, kde pôsobíme. Neznášam ten prívlastok. Dňom i nocou ma sužuje. Našou povinnosťou je oznámiť rodinným príslušníkom tragickú novinu, že jeden z ich blížnych práve skonal, a vzápätí dosiahnuť, aby podpísali zvláštnu žiadosť. Sotva sa dozvedia o jeho smrti, pokúšame sa získať ich súhlas na odobratie viacerých orgánov z jeho tela.
Pochybujem, že toto povolanie pretrvá do tvojich čias, presnejšie povedané, do čias, keď zavŕšiš dvadsať rokov. Pochybujem, že sa uchová v tejto prakticky amatérskej podobe, v akej ho vykonávame. Koniec koncov, ani administratíva ho nevie správne pomenovať. V mojich papieroch figuruje povolanie „psychológ“ a z kolegových osobných údajov zas možno vyčítať, že je „terapeut“. To však nič neznamená. Dnes skoro všetci odmietajú nazývať veci pravými menami: slepec je nevidiaci, filmový animátor je umelec, čoskoro aj nebožtíci budú nežijúci. Sme hyeny, to je všetko. Ten prívlastok vo mne vyvoláva hnus, ale pevne verím, že výborne vystihuje, čo sme zač.

Žena plače. Nechápavo sa na nás pozerá, s otvorenými ústami, so spýtavým pohľadom, v očiach sa jej zračí otázka, ktorú treba položiť Bohu, ak jestvuje, nie nám. My na ňu nepoznáme odpoveď. My na nič nepoznáme odpoveď. Práve sme jej dali na vedomie, že jej pred hodinou a tridsiatimi štyrmi minútami dodýchala v sanitke prvej pomoci sedemnásťročná dcéra, lebo ju v plnej rýchlosti nabralo auto, keď sa rútilo dolu Bulvárom des Italiens popri čísle 118. Akurát vyšla z lýcea.
Nebránime jej v plači. Mlčíme. Nech sa vyplače, to je súčasť našej metódy. Máme dosť času.

Z môjho povolania sa mi dvíha žalúdok. Priveľa vecí mi spôsobuje bolesť. Ako ten plagát, ktorý som zbadal pred niekoľkými dňami v metre a ktorý sa nedal prehliadnuť, lebo mal rozmery štyrikrát tri metre. Zachytával vrúbkované pánske slipy z bielej bavlny, ktoré sa vynímali na čiernom pozadí. Spod tkaniny sa jasne črtali semenníky a stoporený úd. Okrem nich nebolo na plagáte vidieť nič iné, ani brucho, ani stehná, ak si odmyslím slogan „Bigard vynakladá všetko úsilie“, ktorý vysvetľoval, o čo vlastne ide. Poskytoval mi groteskný a súčasne vulgárny pohľad, akýsi druh stupídnej pornografie, ktorú mi propagátori naoktrojovali, do ktorej ma prinútili vpadnúť tak ako milióny ostatných ľudí. Vsugerovali mi pocit, že som človek z inej planéty, ktorý sa poriadne nevyzná v cestičkách ani chodníčkoch a každý boží deň sa tiesni na obmedzenom priestore s podobnými neschopnými indivíduami. Obávam sa, že si už neželám kráčať v ich šľapajach.
Práve ti minulo dvadsaťjeden mesiacov. Máš achátové očká, ktoré sa neprestajne mihajú, akoby im nič nesmelo ujsť zo zorného poľa, akoby chceli pozorovať všetko, čo ťa obklopuje, a nestratiť z dohľadu ani mačný máčik. A mne sa zdá, že ti deň čo deň unikám, hoci naďalej ostávaš môj jediný velikánsky zázrak. Dnes ráno som ťa pobozkal a v tej chvíli mi zišlo na um, že ťa už pravdepodobne nikdy neuvidím. Si ešte priveľmi slabá a bezbranná, priveľmi pekná a úprimná zoči-voči takémuto svetu.
Plagát, ktorý mi udrel do očí v metre, v podstate plní funkciu pútača jedného predstavenia. Ten, čo vynakladá všetko úsilie, je komik, ktorého som počul pred niekoľkými týždňami v televíznom programe, keď som ti vkladal do pusinky ovocný pretlak. Hovoril v ňom o svojej slabosti pre „divé samice“, ktoré považoval za omnoho lepšie ako „chovné samice“, a upozorňoval divákov, že si treba dávať čertovský pozor, dobre sa prizerať a najmä privoniavať, lebo „divá samica“ úžasne vonia, kým „chovná samica“ má fádnu chuť, nevyvinutú hruď, ledva sa hýbe a ľahko sa unaví.
Obecenstvo v nahrávacom štúdiu sa zachádzalo od smiechu, z očí mu tryskali slzy. Tí ľudia omdlievali od šťastia, že ich pozvali do televízie a že si pri takej vzácnej príležitosti mohli obliecť sviatočný odev. Jedinečný okamih, na ktorý budú jednotliví účastníci do konca života nostalgicky spomínať, sa zaznamenával na nesčíselné množstvo videokaziet, aby ich mohli s hrdosťou prehrávať na rodinných oslavách. Aj ženy sa smiali z plného hrdla, hoci vôbec netušili, do ktorej kategórie by ich komik zaradil. Nekládli si otázku, či patria k „divým samiciam“ alebo k „chovným samiciam“.
Moderátor fingoval smiech. Vyžadovalo si to jeho povolanie. Už roky sa smial rovnako, sústavne sa silil do smiechu, čo sa paradoxne stalo jeho druhou prirodzenosťou. Myslím, že šlo o Michela Druckera, ale nie som si celkom istý, lebo v tej chvíli som ťa kŕmil, a keďže ty nikdy nie si hladná, musím si vymýšľať rozprávky a bájky, aby som ťa rozptýlil, aby si zabudla na výživu, ktorú zo zásady odmietaš papať. Nuž som zákonite poľavil v pozornosti.
Speváka Jeana Jacquesa Goldmana, prítomného na tej trápnej šou, tiež rozosmiala originálna deľba žien na dve kategórie „samíc“. Ten istý muž sa pravidelne zúčastňuje na umeleckom turné a finančne vypomáha sociálnym vývarovniam. S viacerými spevákmi a umelcami organizuje dobročinné predstavenia, aby z ich výnosu mali osoh hladní starci, skrachovaní muži, cnostné či necudné ženy i nevinné deti a mohli si v zime naplniť prázdne žalúdky.
Dovŕšil som tridsaťtri rokov. Dnes ráno si sa na mňa pozerala velikánskymi očkami, kým som sa chystal do práce. Malými ručičkami si ma hladkala po líci. V kútikoch ústočiek si ešte mala zvyšky kaše, voňajúcej jablkami a čerešňami, z ktorej mi ostal mazanec na nose, keď si ma pobozkala. Nahlas si sa smiala. A ja som si položil otázku, do akého sveta ťa to ženiem, keď sám z neho utekám.



úryvok z knihy Philippe Claudel - Končím,
ktorá vyjde v roku 2008 vo Vydavateľstve Pectus

preložila Vladimíra Komorovská