ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Stockhausen

redaktor: Richard Kitta 2008-08-31

 

Stockhausen sa vždy striktne vyhýbal tradičným formám. V oblasti elektronickej hudby sú dodnes známe jeho miniatúrne kompozície pre hracie skrinky, komornú hudbu, ďalej skladby pre sólové nástroje, zborový spev a orchester, až po 7-dielny cyklus opery. Jeho teoretická práca predstavuje 10 samostatne publikovaných diel. K svetoznámym kompozíciám patrí napríklad 19 klavírnych “stückov” Klavierstücke (1971), kompozícia Kontra-Punkte (1952), Mikrophonie I (1965), ktorá využíva momentálne ruchy ako súčasť kompozície, alebo vyše 29 hodinová opera Licht (1989).

Hudba priestoru, ktorou sa Stockhausen intenzívne zaoberal najmä v 50-tych rokoch 20. stor., súvisela s aktívnym využívaním zdrojov zvuku, a pohybu zvuku v priestore v rámci danej kompozície. Túto črtu niesli nielen jeho viackanálové elektronické (Telemusik, 1966), ale aj inštrumentálno-vokálne diela (Carré 1959). V súvislosti s hudbou priestoru sa snažil presadiť aj svoju víziu ideálnej koncertnej sály sférického tvaru, v ktorej strede malo byť umiestnené visuté zvukovo-priepustné hľadisko. Myšlienka sférickej sály sa napokon uplatnila na svetovej výstave EXPO ‘70 v Osake, kde Stockhausen spolupracoval s elektronickým štúdiom Technickej univerzity v Berlíne.
V 50-tych rokoch nadviazal tematicky aj na Schoenbergovu atematickú seriálovú hudbu, ibaže odmietol dodekafóniu – vyvážené radenie 12-tich tónov chromatickej stupnice. Tak vznikli napríklad kompozície Kreuzspiel (1951) a Klavierstücke I–IV (1952), ktoré sám autor priradil k pointilizmu. V Gesang der Jünglinge (1956) skladateľ sformuloval štatistické kritériá pre kompozíciu a využil princípy aleatoriky (náhody): “… snažil som sa o integráciu všetkých elementov konkrétnej a abstraktnej hudby, a o kontrolovanú a riadenú reprodukciu zvuku v priestore.”
Práca s elektronickou hudbou (modulátory, generátory, magnetofóny, atď.) ho priviedla k cielenému využívaniu možností koncertného priestoru (ozveny, ruchy) a momentálnej dispozície jednotlivých interpretov, z čoho vznikol aj pojem variabilná forma. V mnohých Stockhausenových dielach je prítomný kontrast – variabilita použitých nástrojov, hlasov, dynamika, nedefinované dĺžky kontra rovnomerné dĺžky trvania, jemná dynamika a sólo nástroje. V kompozíciách ako Gruppen (1957) sa snaží kontinuálnou zmenou tempa docieliť super- alebo “nadpohyb” v priestore.
V 60-tych rokoch pokračuje vo svojom hľadaní dielami Prozession (1967), Spiral (1968), kde zadefinoval pojem procesnej hudby, niektoré z ďalších diel mali charakter celodenných performance a vystúpení. Taktiež z dôvodov náročného publikovania svojich inovatívnych notových zápisov a partitúr si v 70-tych rokoch založil vlastné vydavateľstvo, neskôr aj nahrávaciu spoločnosť.
Mantra (1970) pre dve piána a elektroniku bola prvou skladbou, kde Stockhausen použil techniku formulovanej (vzorcovej) kompozície, ktorá bola založená na projekcii a znásobovaní dvojzvukov a trojhlasov, pripomínajúcich renesačný hudobný ornament.
Z tohto obdobia sú najviac hrané Tierkreis (1975) a In Freundschaft (1977), ktoré sú omnoho jednoduchšie a melodickejšie a stali sa aj akýmsi leitmotívom hnutia New simplicity (Nová jednoduchosť), ktorej hlavným predstaviteľom je Stockhausenov žiak Wolfgang Rihm.



Od roku 1977 až po koniec 20. stor. sa Stockhausen venuje komponovaniu veľkolepého opusu - operného cyklu Licht: Die sieben Tage der Woche, ktorý ideovo narába s biblickými archetypálnymi motívmi ako sú archanjel Michal, Lucifer, a Eva. Opera je akýmsi rituálom, ceremóniou, vychádzajúcou z tradícií japonského divadla Noh, judaizmu, kresťanstva, védskej mytológie a pohanskej tradície siedmich dní v týždni. Opera má klasickú podobu vďaka dramatickému zobrazeniu hlavných postáv. Tretia časť (Streda - Zmierenie) opery mala charakter spektakulárnej performance Helikopter-Streichquartett: sláčikové kvarteto sa vznášalo v štyroch helikoptérach v exteriéri nad koncertnou halou. Jednotlivé party letiacich hudobníkov boli snímané a mixované spolu s hukotom vrtuľníkov a reprodukované v koncertnej sále v reálnom čase. Hudobníci boli synchronizovaní click-trackom (metronóm pre synchronizáciu hudby a obrazu). Táto časť opery bola neskôr zopakovaná v Holandsku, Rakúsku a Nemecku.
Stockhausen je popri Cageovi jeden zmála avantgardných skladateľov, ktorí svojou tvorbou výrazne ovplyvnili aj jazzovú a populárnu hudbu 60- a 70-tych rokov tým, že objavili nové formy a kompozičné postupy, ktoré podnietili nové vnímanie a chápanie hudby.


Richard Kitta

zdroj:
http://www.stockhausen.org
http://en.wikipedia.org/wiki/Karlheinz_Stockhausen