ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Posledná vízia Quijota

redaktor: Richard Kitta 2008-08-31

 

Kniha autora Cide Hamete Benengeli – Posledná vízia Dona Quijota je v pôvodnej slovenskej literárnej tvorbe knihou pre čitateľa veľmi ojedinelou a to hneď z viacerých porovnávacích hľadísk. Treba uviesť, že je apokryfom, knihou nekanonického prerozprávania veľmi známej kamennej klasiky fiktívnym autorom Cide Hamete Benengelim, na ktorého sa aj vo svojej pôvodine často odvoláva samotný Cervantes. Historická autenticita tohto maurského mysliteľa a spisovateľa, nie je (nateraz) až taká dôležitá, lebo toto tajuplné a magicky znejúce meno je v tejto knihe iba čarovným „odkliatím“ autora slovenského pôvodu Jána Švidroňa.
Snom renesancie bolo stvorenie rýdzej formy, oslobodením sa od svojej vlastnej histórie a skutočnosti obraznosťou, ale pretože umelo vytvorený svet (bez reality) mimo vlastnej mysle nemá zmysel, musel si tvorca typu a veľkosti Cervantesa vytvoriť svoj vlastný priestor realizácie: iróniu! A tak sa stať podľa Juana Marujána tým skutočným katovským nožom španielskej cti. Preto Cervantes, ako produkt svojej doby snáď ako prvý pochopil, že rozlúštenie problému, jeho prejavu vlastnej formy tzv. hrdinského eposu, nie je možné konštruovať a riešiť na základe už existujúcich umeleckých kategórii: heroizmu a tragédie. Preto si vytvoril a použil nový žáner, do ktorého vniesol prvok tragikomiky: román! Antinómiu svojich hrdinov, chimérického Quijota a realistického Pancha, vyriešil tak, že ich navzájom v (románovej) praxi doplnil a zložil do kompaktného celku, až vytvorili jednu bytosť. Patria tak nerozlučne k sebe.
Ján Švidroň ako autor a predstaviteľ súčasnosti stál určite už pred samotným napísaním tejto knihy vo svojom najhlbšom vnútri pred prozaickou a výpovednou dilemou. Bola ňou už samotná východisková premisa pre napísanie tejto knihy – a tou jej zmysluplnosť!
Nemôžem pochopiť ani uveriť, že by sa bolo udatnému rytierovi Donovi Quijotovi prihodilo všetko do litery... (str. 44)
Možno (a asi) aj práve preto mal Ján Švidroň tu odvahu Dona Quijota dotvoriť a dopovedať! Zrejme ho k tomu inšpirovala kniha Život Dona Quijota a Sancha (1905) od Miguela de Unamuna, v ktorej uvedený autor rozvíja svoju vlastnú tézu o skutočnej existencii a historickom predpoklade manchianskeho rytiera a jeho zbrojnoša pohľadom obrodeneckej a očisťujúcej sily, tohto donkichotského ducha vo vtedajšom Španielsku.
Merateľnosť a exaktnosť textovej predlohy slávneho Španiela Cervantesa sa stala pre „opravný“ text Poslednej vízie D. Q. Ďalej, tu bola potreba a chcenie autora nekonvenčne, takmer šokujúco vypovedať! Položiť si tie veľmi známe bilančné otázky o oprávnenosti a mravnosti tzv. našej civilizácie. A zároveň, skoro až s „copperfieldovskou“ mágiou vniesť čo najprijateľnejším spôsobom na prelome tisícročia tú našu súčasnosť do nosnej a výpovednej roviny svojho knižného textu.
V Poslednej vízii Dona Quijota zašiel J. Švidroň určite ďalej ako jeho predchodca Miguel de Unamuno, keď v krátkom časovom úseku šiestich hodín stačil zmeniť úplne od základov Cervantesovu predlohu: obrátiť garde hlavnej postavy, výmenou Pancha za Don Quijota. Korigovať celý dej porovnávacou generálnou opravou celých kapitol.
Je zároveň ale aj sujetovo neopakovateľný, keď nasadá pretvorený Don Quijote ako akýsi artefaktový vírus v modernom poňatí virtuálnej reality do stroja času a putuje vzdialenou literárnou budúcnosťou kníh, ktoré budú ešte len napísané... Pancho plynulo cituje celé pasáže z Machiavelliho Vladára. Na ostrove Barataria, kde práve vládne, sa ich aplikácia stáva skutočnosťou. Ľudia, bohatnite! Získavajte, ako sa len dá! Taká príležitosť sa už nezopakuje! (str. 174). Imperatív, ktorý každému z nás určite niečo pripomína. Dôverne tu komunikuje s ravenom – (havranom) E. A. Poa, alebo inde v nedefinovateľnom okamihu chytá Goetheho, „tú chvíľu postojnú“, za chimérickú ruku osudu. Je tu tiež prítomný Cervantesov autobiografický predel; popisná bitka pri Lepante, kde v roku 1571 stratil svoju ľavú ruku… A dokonca i vízia výbuchu jadrovej bomby… A nad tým všetkým, v tvare akéhosi neskutočne veľkého hríba…(str. 261)
To by bola len fragmentárna skratka filmového scenára, odmýtizovaného donkichotizmu v jeho samotnom zaužívanom rudimentárnom princípe. Povedal by som, že je aj súčasne knižnou kompiláciou európskej a svetovej literatúry posledných stáročí ako celku – hudbu a filozofiu nevynímajúc.
Ale na druhej strane zostáva stále knihou výrazovosti a žánru dobovej skladby dialógov. Zachováva až s fundamentálnou ortodoxnosťou zmyslový jazyk doby a mení len hlavičkové znenie jednotlivých kapitol Cervantesovej predlohy. Vety sa v nej nesú s nepochybenou gráciou a rozmachom, vo vyberanom štýle rozpravy tzv. potulného rytierstva.
Vnáša čitateľa do doby dávno minulej, keď románová predloha vznikala, aspoň svojou vnútornou imagináciou textu. Na druhej strane však Cervantes predbehol svoju dobu v horizonte, o ktorom určite nikto z nás nepochybuje: Don Quijote na konci svojho bytia a existencie rytiersky vytriezvel a znormálnel – sám zo svojej ilúzie! Bol iný ako ostatné tzv. eposy rytierstva, preto sa jeho Don Quijote stal pilierom svetovej literatúry.
Vždy je ťažké byť konfrontovaný so zavedenou literárnou klasikou – in flagranti. V našich končinách je to (pokiaľ viem) asi druhý pokus o prácu na Donovi Quijotovi. V päťdesiatych rokoch napísal český spisovateľ Jaromír John knihu Příběhy Dona Quijota, v ktorej iba pôvodný knižný text skrátil zo sedemdesiatštyri kapitol na únosných štyridsaťštyri. Svoj počin vtedy zdôvodnil zámerom sprístupniť rozsiahle dielo mládeži.
Ján Švidroň dal svojej knihe pohľad a víziu súčasného skutočného človeka… Dokázal, že človek sa až tak veľmi nemení ani po uplynulých stáročiach a keď sa už niečo mení, tak je to len jeho civilizačné povedomie – to ním tak nechcené dieťa jeho pocitového ratia… Ale predovšetkým mal tú odvahu spochybniť a zároveň aj zdvihnúť puristov z ich sedadiel a z ich bohorovného pokoja - šokom!
Žiada sa mi nakoniec odcitovať: Medzi zbabelosťou a opovážlivosťou, práve v prostriedku tkvie opravdivá udatnosť... ...alebo je to všetko úplne inak (str. 205). Toto v čase od 9. októbra 1547 do 22. apríla 1616 zistil, zapísal, a v kazete uschovanej pre budúcnosť zanechal Cide Hamete Benengeli, historik arabský (a trochu aj manchianský) (str.303). Kryptogram, za ktorým sa skrýva sám veľký Miguel de Cervantes Saavedra.


Ireney Baláž


ilustrácia: Cyprián Majerník, Don Quijote a Sancho Panza, 1940