ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Automatizmus v umení

redaktor: Richard Kitta 2008-09-15

 

Problém automatickej a teda i problematickej sféry umenia by som si dovolil otvoriť citátom Ernsta Cassirera, ktorý sa vo svojej práci „Esej o človeku“ vyjadril: „disponovať iba citom nie je umenie, ale sentimentalita“.
    Ešte predtým, ako sa odvážim hovoriť o ich vzájomných vzťahoch, presnejšie o podobnostiach medzi automatizmom neúplnej prírody a automatizmom vytrvalo napĺňajúcej a mnou vymedzenej sféry umenia, upozorním na dôležité esenciálne rozdiely medzi nimi.

    Zatiaľ, čo osamotený pohyb tejto prírody cíti svoje živiny cez všetky fyzikálne a biochemické zákony, v neosamotenom pohybe nevzácneho typu autora, sa vďaka premnoženiu jeho bezrozmerného a zaujatého citu, už nenachádza priestor pre pocítenie  možnosti zmeny tejto svojej pohybovej podstaty.
    O možnostiach slobody nielenže nevie, ale tretí rozmer jeho duše nedovoľuje takú priestorovú dištanciu voči takej možnosti, aby ju prečítal. Obávam sa, že pud, alebo akt sebazáchovy jeho šťastia túto nedokonalosť konvertuje  na pocit smútku prameniaceho z populárneho neúspechu, či nepovšimnutia iba preto, aby si získal čas pre  nahromadenie energie určenej pre tieto motívy chcenia. Prvý  krok k jeho vyšším cieľom,  je podobne ako vo väčšine prípadov jeho tvorby, krokom formálnym, v ktorom sa uchyľuje k automatickému aktu odievania sa akoukoľvek uniformou umelca.
Akt tvorby, ktorá je tu chronologicky druhým, axiologicky však prvým bodom ich karieristického programu, nereprezentuje takmer nič iné, ako koncept imidžu,
nevedome obhajujúceho i všetky princípy bižutérie v umení, ku ktorým sa v nasledujúcich slovách bližšie vyjadrím.
    Princípom bižutérie rozumiem ako takým prejavom princípov tvorby, vďaka ktorým je moment recepcie hotového „diela“ nepríjemným budíčkom za zvuku sirény, vzbudzujúcou také predstavy o nazerajúcom diele, podľa ktorej je forma tohoto diela len plačlivou poloexistenciou, tragicky a neúspešne postrádajúcou tretí a zároveň i jediný rozmer svojho zmyslu. Len takéto princípy majú sklon, alebo zvláštne, takmer geneticky získané dispozície podliehať paradoxnej súťaživosti v umení, ktorej jediným zmyslom, nábojom a cieľom je vynájdenie akejsi „novej formy“, o ktorej sa naivne domnievajú, že práve ona je schopná zapísať ich meno do dejín umenia.
    Toto chcenie k ich umeleckej uniforme prispieva módnym doplnkom, ktorým sú kožené klapky na oči a s ktorými, ako ťažné kone cválajú za týmto formálnym vynálezom vo sfére umenia. Automatizmus a produkty takejto, žiaľ prirodzenosti, potom rád definujem v duchu Immanuela Kanta ako „prostý formalizmus čistých vkusových súdov.“      

    Späť k rozdielom. Kritériom druhého rozdielu medzi týmto nevzácnym druhom autora a anorganickou a vegetatívnou časťou prírody, je práve divný pocit môjho ducha, a jeho radostná spomienka na svoje nemalé pohnutie, ktorého podnetom bola zmyselne ukotvená myšlienka v Santayanovej práci „ The sense of Beauty“ - citujem: „Západ slnka nie je kritizovaný, ale pociťovaný a poskytuje pôžitok.“
    Znenie druhého rozdielu si už viac menej očakávaným spôsobom dovolím formulovať myšlienkou, podľa ktorej je dielo menej vzácneho autora, na rozdiel od diel „matky prírody“, hodné kritiky aj napriek nie malému počtu recipientov, ktorí dielo intenzívne pociťujú.

    A napokon ich tretí esenciálny rozdiel, tentoraz postihujúci sféru menej vzácneho fragmentu umenia“ a vedy, obhajuje predstava, podľa ktorej je nepriaznivý, teda umelecký a priaznivý, teda vedecký automatizmus, odlíšený aktívnou činnosťou minimálne jedného vedomia, ktoré programovým spôsobom organizuje budúci pohyb, presnejšie programovým aktom predchádza každému jednému automatickému behu najskôr náležiacemu jednotlivým veciam napredujúcej techniky. Je to vedomie programátora, ktoré však zneužité zvláštnym porozumením umenia, stiera tento vyššie uvedený a jednoznačný rozdiel.  
Zatiaľ čo automatickú práčku „programuje ujo, alebo teta“, ktorí intenciám najnovšej vedy rozumejú a teda dobre vedia, čo činia, automatického umelca ujo, alebo teta, ktorí sa iba v intenciách svojho citu, ako pulzujúceho atribútu každej jednej, hoci aj menej hlbokej individuality, na základe ich typu autora domnievajú, že vedia, čo činia.

    Verím, že predchádzajúce myslenie tejto „práce“ pomaly, ale isto dospieva k presvedčeniu v ktorom je môj duch, ako sebareflektujúci autor princípov, kritériom rozdelenia a rozpoznávania dvojakého druhu autorov. Autora nevzácneho, ktorého menej individuálny záujem o umenie podlieha mojej dnešnej voľnej a kritickej analýze, a autora vzácneho, ktorého veľkosť a záujem celého jeho ducha podlieha transcendentálnej nutnosti.                                                                
    V úvodnom momente ešte musím odpovedať na predstavu vo vzduchu visiacej otázky, prečo som v úvode tak neúnavne a možno i unavujúco písal o pohybe. Nový rozmer tohoto pojmu totiž charakterizuje postoj, ktorý na základe úzkych a takmer jednoznačných súvislostí medzi automatickým pohybom prírody a nevzácnym typom autora, zbavuje akt jeho tvorby o všetky synonymá práve tohoto hodnotného pojmu „Tvorba“ tak, že ho z logických dôvodov zamieňa za pojem Pohybu. Výsledok tohoto tvrdenia sem pochopiteľne implantuje „skutočnosť“, podľa ktorej takýto autor netvorí, ale pohybuje sa.
    Všetky nároky tohoto pohybu stať sa pohybom tvorivým, prípadne tvorbou, spochybňuje hneď predstava, v ktorej je aj spánok tvorbou vydýchaného vzduchu. Napríklad. 

    Keď som hovoril o treťom rozmere fragmentu duše, orientujúceho nevzácny druh autora, ktorý nedovoľuje postrehnúť a „prečítať“ možnosť ich slobody, nevyslovil som z nich logicky odôvodniteľné vlastnosti vzácneho druhu autora a napokon i indivídua. Len výborný zrak ich duše, ktorý z hlbín, z nadhľadu a dávno prečítal všetky možnosti slobody
vyplávajúcej na hladinu, pociťuje takú pripravenosť na osamotený pohyb, ktorá vedie k  premenám hmoty nazývajúcej sa dielami a nasledujúcej hneď za procesom Tvorby.
    Poľutovaniahodný pohyb tohto nevzácneho typu autora je napriek všetkému zmierňovaný jeho funkciou, ktorá sa opierajúc o staré teórie kontrastu len našepkáva, že „tamto vedľa je čímsi viac“. Ako sa i neskôr ukáže, prítomnosť vektorovej sily pokrokovosti je tak elementárnou a východiskovou podmienkou axiologickej hodnoty sily geniality.
    Iba vďaka tomu sa vzácny typ autora osamotene vznáša v bubline, ktorá nepraská ani vplyvom žiadnej vlny kritiky, ani vplyvom vetra ako fenoménu prírody, lebo všetok vietor fúka opatrne v nej, lebo každá hodnotná kritika je bez účasti vedomia tohoto autora iba jedným, spomedzi mnohých fragmentov jeho diela. Osamotený pohyb tohoto vzácneho druhu autora, ktorý sa v nekonečnom priestore svojho intelektu nebojí disponovať nadbytkom citu, je spochybňovaný jedine jeho symbolickou, teda neosamotenou príbuznosťou s osamoteným pohybom prírody iba dovtedy, pokiaľ nevyslovím nasledujúce postrehy.

    Keďže pohyb anorganickej a vegetatívnej sféry prírody, ktorý som stihol pomenovať ako pohyb čistý a osamotený, nie je predsa ničím iným, ako pohybom formálnym, osamotený pohyb vzácneho druhu autora je takou charakteristikou obsahu jeho ducha, ktorá skrze formu musí komunikovať.
    Voňavý pohyb otvárajúceho sa kvetu, prudký pohyb ktoréhokoľvek stebla trávy, alebo zdĺhavý pohyb kryštalizujúcej hmoty, to všetko je síce pohyb zdajúci sa akokoľvek príjemný, v prvom rade je však iba pohybom formálnym a teda osamoteným od možnosti voľby. Naproti tomu, osamotenosť vzácneho druhu autora je osamotenosťou, dištanciou a nezávislosťou jeho ducha od všetkých nepriaznivých vplyvov umeleckého automatizmu...

    Žije tu autor osamotený obsahom, žije tu príroda s osamotenou formu a žije tu i môj duch, ktorý týmto podobnostiam rozumie ako obsahu a forme v diele nevyhnutnej existencie. Ireálne, až s prvkami snenia, keďže príroda absenciou vedomia nezávidí vedomie, rozumiem prírode ako forme hľadajúcej si svoj nekonečný obsah.
Obsah, ktorý jej hľadanie neuľahčuje práve tým, že je aj napriek svojím pohybom skrytý viac, než čokoľvek iné a skryté.
Týmto obsahom je vzácne vedomie, ktoré ani dnes neprežíva svoj najväčší rozmach v dokonalo prispôsobených podmienkach umenia nielen v strednej Európe, ale i na všetkých kontinentoch prízemí, ktoré v procese „pohybu“ nerozpoznáva seba a svoje diela na technickej báze, čim by kráčalo nielen k poznaniu, ale i k okamžitej predstave, čo všetko ešte technicky zvládne.
Vedomie, ktorého skrytý paradox nespočíva v predstave, že rešpektuje to, čo ho nechce aspoň trochu stvoriť, a ktorého naopak odhalený paradox, že ich tvorba nepretrváva vo sfére bezvýznamnej tvorby nemusí zjemňovať „skutočnosť“, že je bezvýznamová.
Je ním naopak vedomie, ktoré je nielenže plne rešpektované tým, čo ho núti tvoriť, ale ktoré si v kľudnej kontemplácii nazerá na kvet, steblo trávy, alebo kryštál bez toho, aby si robilo obavy, čo všetko ešte technicky nezvládne.



Štefan Haško
študent 5. roč. Estetiky na FF Prešovskej univerzity
(úryvok z práce: Automatizmus prírody vo vzťahu k divným „Veciam Umenia“)