ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Život je veľká kurva

redaktor: Dalimír Stano 2008-10-20

 

 

 Bolo ráno a ja som sa tešil, že ma dnes nik nebude otravovať. Holuby ma už čakali na Hlavnej ulici, kedy prídem a nadrobím im trojdňovú knedľu. Šéf ma nútil podávať ju k sviečkovej. Z diaľky ku mne dorážal hlas cigánky, vôňa Taras Buľby. ,,Veštím, vyveštím vám, panička. Chcete z karát alebo dlane?“
   Stará Gerda. Znie to možno prehnane, no nemal som už týždeň lásku na tri písmená! Nikoho nezastavila, všetci sa ráno niekam ponáhľali. Poriadne si odpľula a sadla ku mne. Sedel som si na studenej lavičke, mrzli mi guľky a holuby prestali srať na immaculatu.
   ,,Jak, Kundrattoff. Stále rovnako?“
   ,,Stále rovnako.“
   ,,Vyveštím ti?“
   Zasmial som sa. ,,Gerda!“
   ,,Mište mište! Lemsonsa pýtala.“
   ,,Treba ti ženu! Ja to vidím.“
   Odkašľala a pokúšala sa pripáliť si fajku.
   ,,A kde ju mám hľadať, Gerda?“
   ,,U nás je jedna mladá vdova. Nemáš cigaretu? Muža jej zabila rakovina a ten prvý sa jej obesil.“
   ,,A ja mám byť tretí?“
   ,,No nemusíš, ak nechceš! Ale vieš, ako sa to o nás Rómkach hovorí!?“
   ,,Hej, viem! Niečo s teplotou?“
   ,,Ej, Kundratko, si ty vybitý. Jak tá poistka, čo si myslel aj Fero, že nie je zapojená a potom do nej začal šúpať.“
   Prišlo veľké auto a začalo polievať v parčíku všetky kvety. Aj zopár bezprizorných, čo spali pod kríkom. Odišiel som svojim smerom, no niečo od Gerdy so mnou šlo domov. Ernesta. Tak sa volala dupľovaná vdova.

   Doma som si zalial kávu horúcou vodou. Neskôr mi na dvere niekto zaklopal. Pozrel som sa cez sklíčko na dverách, no nikoho som na druhej strane nevidel. Ale ten niekto opäť zaklopal. Otvoril som. Vo dverách stála dlhonohá ženská.
   ,,Čokoládka!“ vystierala predo mňa pažu.
   Dlaň mala svetlú akoby ňou miešala smotanu.
   ,,Nepozveš ma ďalej? Veď po mne túžiš!“
   ,,Poď ďalej.“
   Vošla a s ňou mi v chodbe voňala myrha. Alebo pižmo.
   ,,To nie každý cíti, Kundrattoff.“
   ,,Ty ma poznáš?“
   Už nevravela nič. Odložila si anjelské krídla na vešiakovú stenu a vyložila tie dlhé nohy na moje plecia. Začal som sa jazykom hrabať v tej veľkej diere sveta. Nič som jej nedaroval a ona mi ani nič nedala. Akurát som sa dosť spotil a boleli ma sánky.
   Tými nohami mi rozopla zips na nohaviciach. Nechápem, ako to dokázala. Nohami ma tlačila, ako kapustu do suda, len to šlo viac natesno. Utrela mi z čela pot, poutierala na celého a ja som presne vedel, prečo má tak svetlé dlane. Zvesila krídla z klinca, usmiala sa, odišla. Tú pižmu cítim doma stále.
   ,,Dobre som ti ju vyveštila Kundratko? Život je veľká kurva, ktorú sa nauč milovať!“

 

Maroš Andrejčík