ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Cestujúc z Waldeggu

redaktor: Richard Kitta 2008-09-28

 

Aha! Nedávno, cestujúc z Waldeggu čítal som vo vláčiku o všelijakých hercoch a spisovateľoch cestovateľoch, na trati ktorá oslavovala storočnicu bolo veľké interview s populárnym, sympatickým hercom, pedagógom, šéfom činohry jednej tirolskej scény, rodákom z Waldeggu, ktorého som tiež počul rozrečniť sa popri prednostovi waldeggskej staničke a ktorý ho vo svojej Waggon express revue o ľuďoch vlakoch a pohodlnom cestovaní pozval čitateľov na obdivovanie storočnej krásy – (a vtedy som šlohol to víno)  železničky Oberdorf - Waldegg a pritom ho redaktorka vyspovedala a herec riaditeľ uviedol v štvrťročníku niekoľko zaujímavých viet a tak som sa dozvedel ako pomerne všímavý pocestný, že účinkoval vo vyše 100 premiérach a 56 inscenáciách v niekoľkých filmoch, seriáloch a vôbec tento jedálenskovozňový odborný časopis s kultúrnou rubrikou uviedol, že teatrálnu tirolskú scénu čaká bohatá divadelná sezóna, treba pripraviť tri premiéry v historickej budove a štyri premiéry na Malej scéne- Cyrano z Bergeacu, Katarínka z Heilbronnu, Nora Ibsenová (to poplietla známa redaktorka Malvína O., išlo pôvodne o Ibsenovu Noru - p.a.) a jej voľné pokračovanie. Mesto by určite utiahlo aj jednu činohernú scénu, kde by sa hralo každý deň. Šéfujem jej štvrtý rok, je to náročné, ale všetko, čo človek robí s radosťou ho obohacuje. Som rád, že môžem spolupracovať s ľuďmi, tak sa veru vyznal divadelný šéf v revue tirolských jedálenských vozňov a nezabudol povedať, že cestujúci vo vlakoch by si zaslúžili aj väčší komfort, taký ako je v IC vlakoch. No v každom prípade je na inej úrovni, ako bolo donedávna, dodal, v reštauračných vozňoch je bohatšie menu i ponuka nápojov. Z roka na rok sa služby zlepšujú. Rozoberali sme najmä šťastné vetné spojenie- Som rád, že môžem spolupracovať s ľuďmi. No a v každom prípade je na inej úrovni, ako bolo donedávna, v reštauračných vozňoch je bohatšie menu i ponuka nápojov. Z roka na rok sa služby zlepšujú. Rakúšania majú síce obrovskú kvalitu cestovného ruchu, ale napriek tomu ešte stále ženú vývoj do extrémnych výšok(!), čudoval som sa, prečo si iné krajiny nevedia brať príklad- veď to je potom radosť byť Rakúšanom, alebo turistom v takej krajine! Texty vedia pôsobiť záhadne a naozaj sme sa vedeli nasmiať, najmä rubrika Varíme na kolesách nás zaujala do tej miery, že sme sa rozrehotali v jedálenskom vozni (rozhovor prebiehal v ruštine- samozrejme obidvaja sme pôvodne boli z východnej zóny, takže sme vedeli o čo ide viac ako tí na západe, ktorí nepoznali socialistický režim na vlastnej koži- prirodzene bol to o mnoho zábavnejší systém, pri všetkej úcte k demokracii a pri všetkých tých tragédiach aké vedia byť takpovediac nadhistorickým rámcom- lebo tým rámcom sú všetko pudy a tie sú ako vieme, nadnárodné- nie, nebol to žiaden valčík na krásnom modrom Dunaji, ale socializmus ako reaktívny výtvor na predchádzajúci jazyk ideálov spoločnosti bol nutný a nutnosť je vždy zlo, lebo tam nemáte možnosť voľby, takže ľudské potreby sú príčinou a nie následkom ľudských práv a nie naopak, ako si to myslia súčasní spotrebitelia a konzumenti ľudských práv. Aj 1. a 2. svetová vojna má aj celkom iné príčiny ako sa uvádza oficiálne- a reakciou pažravosti a fašizmu jazyka – všelijakých geometrických predstáv- presne nerozoznania geometrie od skutočnosti a teda vojny majú charakter boja jednej geometrie proti druhej, namiesto toho, aby rozumní ľudia vedeli vidieť a počuli počuť a tento nedostatok bude príčinou konca- ale nechcem strašiť, len hovorím, čo si myslím z širšej a vyššej a hlbšej skutočnosti jazyka ako pudu, lebo mám Rolanda Barthesa rád a viem čítať, pravdaže všetci sa teraz smejú z krachu socializmu, ale nikto tu nebude hovoriť o krachu systému, ktorý ho vyvolal, lebo toto je návrat do toho istého systému- z krachu do krachu, z boha Atona do boha Amona- inak Aton (zriaďovateľ- faraón Amenhotep IV, Achnaton) odštartoval dve veľké monománie- kresťanstvo, komunizmus, a snáď inšpiroval židov k monoteizmu, vlastne, tých netreba vôbec k ničomu inšpirovať, vedia sami, inak všetko je tak jednoduché, stačí trochu popremýšľať a hneď je všetko zložité a práve to jednoduché treba aby bolo základom, lebo je to priehľadné a jednoduché a kto pozná vnútro slov, vonkajškom môže maskovať čo sa len dá a dokedy to ide - hoc, ktovie ako to vtedy bolo v tom veľkom kotli ľudstva, lebo obraz sveta je mocenská záležitosť a dá sa všeličo urobiť s obrazmi, odpozorovať, lebo tajné služby chodia hore dolu už tisíce a tisíce rokov (a čuduj sa svete- sledujú jazyk, a potom posielajú správy v čudnom jazyku, aby to nemohol hoc kto čítať a niekedy naschvál povedia pravdu a zmiatnu tým načisto kolegov z iných spravodajských služieb tzv. kontrarozviedku jazyka, alebo jednoducho tak nahustia súbor informácií, všelijak to zamaskujú aspoň polopravdami alebo evidentnými nič nehovoriacimi múdrosťami, všeobecne platnými, zavše to aj ozdobia nejakou mašľou, alebo nejak inak dopravia na miesto určenia, šikovne odvedúc pozornosť- napríklad žonglérstvom a každý je užasnutý ako vedia narábať šikovne aj s piatimi pomarančami, ktoré si prehadzujú cestou z New Yorku do Kijeva a tam ich potom odovzajú ďalším žonglérom, ktorí s nimi žonglujú a národ im tlieska akí sú to šikovní žonléri) a raz dva si povylepšujú obrazy sveta, čo to prevezmú, čímsi sa zase odlíšia, ale v podstate boh je prvý náznak globalizácie takže sme sa naspäť vrátili z Atonského rozkladu, lebo človek je už raz taký, do rozkladu Amonského a iný už nebude- to treba povedať na rovinu, triezvo, vecne, čaká nás už iba krátke obdobie vojnového prídelového komunizmu, alebo čosi také. Už to nejak doklepe ľudstvo aj s našími faraónmi a tak či za Tutmoseho v období Novej ríše (1650- 1085) pred Kristom – inšpirovaným práve Atonom (alebo dnes) (nič nové pod slnkom), vďaka zriaďovateľovi, ktorý doprial každému byť faraónom, najmä sám sebe, kdeže sa hrabú francúzi so svojim egalité, liberté a fraternité, všetko sa len opakuje a kopíruje, kradnú sa ešte aj bohovia v tomto zlodejskom systéme. Lebo v 17. až 20. dynastii bol už tak obrovský rozklad morálky a fraška mocenských bojov kňazov a štátu, korupcia, a manipulácie s nevedomím boli tak viditeľné, že bolo treba zmeniť obraz sveta, zriadením občianskej a náboženskej vojny... Takže v budúcnosti uprostred ničoty bude zas taká istá vojna, náboženskoobčianska, ibaže boh, nebude ani Aton, Ani Amon - bude Mamon, ako vždy- a jeden Mamon bude bojovať proti tomu istéme Mamonovi – len jeden bude modrý a druhý červený, ach, všelijaké bájky už nebude mať kto rozprávať. Ale odbočil som, vtedy sme s bývalým občanom Benderom konverzovali síce v ruštine ale smiech už bol medzinárodný, nad vetami wagon revue typu: hosťom ponúkame bohatý sortiment jedál, nielen klasiku- ale aj Ohnivá koľaj, Maják, Sen chudobnej horárky, Plné brucho pána Septima či Maškrtný gurmán. Prax ukázala, že našou novou ponukou i gramážou jedál sme zaujali cestujúcich. To sme si už objednali ďaľšie vodky a prešli do nemčiny, aby sme cestou Alpami už v Taliansku neboli podozriví, ktovie z čoho. Neskôr som tomuto divadlu ponúkol Veľké jódlovanie tirolskej spoločnosti priateľov pravdovravnosti aj malé jódlovanie- Hamleta vo Viedni, ale žiaľ sympatický šéf činohry mal isté poznámky k hre a nie veľmi jej rozumel, alebo chcel rozumieť tento divadelný tirolský heitman, či to to tam majú, nie divadelných heitmanov okrem Rakúska ich majú aj v Čechách- ale všade je to isté i v Rusku, (ibaže divadelní heitmani sú tam gubernátori) samé divadlo vravel vtedy bývalý občan Bender, takže ak som poznal celú tu branžu divadelníkov znechutili ma totálne, celý ten cirkus, ale o to viac som miloval divadlo- nakoniec najväčším divadlom bol pre mňa text a kontext jazyk sám a svet sám. Nie, už som nepotreboval posielať svoje psie divadelné kusy všelijakým divadelným heitmanom, gubernátorom, či predstaveným divadelným rádom a bratstvám - odvtedy čo ma Imre Kertész, Sándor Márai, Epiktétos a spol. naučili čušať v kúte. Lebo viem, že takéto texty to sú živé postavy – je to sám Sancho Panza, samého Dona Quijota, ktorý si do boja musel vybrať pomocníka. Ale to sú šťastní autori, ktorí majú svojho Panzu. No najosamelejším v najväčších bitkách, takým autorom veru Sancho nemôže pomôcť, ba ani živí ani mŕtvi- takí autori sú veľmi nešťastní ľudia, ktorým sa nikdy nepodarí napísať to čo sa napísať nedá a preto je ten boj márny a vopred odsúdený na komédiu alebo tragédiu, ktorú netreba vzdať- až do zmúdrenia definitívneho, čo je niekedy, najmä niekedy veľmi smutné, ale spravodlivé. Lebo tam končí všetká múdrosť, našťastie i hlúposť, lebo ak by to nebolo naozaj v prísnej vyváženosti, v ekvilibriu, keď múdrosť a hlúposť prestávajú sami sebe odporovať a znamenajú čosi viac ako dve spomínané nerozlučné veličiny. Ruka v ruke kráčajúce v ústrety svetlej budúcnosti bez ohľadu na ideológiu, historické obdobia, vrtochy trhu, akoby práve tieto abstraktné veličiny podopierali samú gravitáciu či iné vesmírne objektívne zákony.



úryvok z pripravovaného diela Axla Paula - Mŕtve duše (voľné pokračovanie)