ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nox a Nio

redaktor: Richard Kitta 2008-12-14

 

 

Digitálna architektúra je v období svojho rozmachu. Architekti sa pohybujú na rozhraní rôznych disciplín začínajúc geometriou a končiac semiotikou. Dizajn priestoru už nekončí len pri fyzickej architektúre, ale prekračuje jej hranicu smerom do virtuálneho priestoru. Tvorí sa tak hybridné prostredie, kde sa prelína fyzická architektúra s architektúrou mediálneho priestoru.


NOX je skratkou pre rotterdamské architektonické štúdio (1991), ktoré založili architekti Lars Spuybroek (1959) a Maurice Nio (1959). Sú právom považovaní za súčasných tvorcov digitálnej architektúry, tak ako napr. Diller + Scofidio, alebo Hani. Od začiatku 90-tych rokov sa zaoberajú vzájomnými vzťahmi architektúry a mediálneho priestoru, špeciálne architektúry a počítačov. Vydávajú aj časopis NOX venovaný tejto tematike. K ich úspešným expozíciám patrí napr. Heavenly Bodies v galérii Motta v Eindhovene a Excessive Force pre V2 v Rotterdame.
Do povedomia architektov a verejnosti sa dostali až Vodným pavilónom H2OXPO na ostrove Neeltje Jans v Holandsku, ktorý je jednou z prvých budov s interaktívnym interiérom, kde môžu návštevníci meniť jeho zvukovú a svetelnú podobu prostredníctvom senzorov. Projekt potvrdil, že využívanie počítačovej podpory v architektúre môže umocniť vnímanie a kvalitu priestoru. Je považovaný za revolúciu vo využívaní počítačových prostriedkov, ktoré nahrádzajú jednoduché opakovanie prvkov a ich variácií.
Ďalším hodnotným príspevkom Larsa Spuybroeka a NOX, ktorým v r. 2001 rozvírili hladinu chápania architektúry, bol návrh nového World Trade Center (WTC) v New Yorku, USA. V tomto roku sa stal aj profesorom digitálnych technológií na kasselskej univerzite v Nemecku. Odvtedy prednáša aj na univerzitách v New Yorku a Atlante, Delfte a Amsterdame. Spuybroek je aj autorom knihy Machining Architecture, ktorá pojednáva o neštandardnej architektúre, spolu s príspevkami renomovaných autorov (Detlef Mertins, Manuel DeLanda and Andrew Benjamin).
K vydareným zrealizovaným projektom NOX po roku 2004 možno zaradiť projekt dostavby kultúrneho stánku Maison Folie v meste Lilla (Európskom meste kultúry 2013), či interaktívnu skulptúru D-Tower v meste Doetinchem (spolu s holandským umelcom Q.S. Serafijom) - jeho obyvatelia môžu cez interface umiestnený na webstránke ovplyvňovať farbu tohto objektu, a takto verejne demonštrovať svoje pocity a nálady. Ďalším interaktívnym objektom je Son-O-House v meste Son-en-Breugel blízko Eindhovenu, na ktorom spolupracoval Lars Spuybroek s hudobným skladateľom Edwinom van der Heide. Ide o menší verejný pavilón, v ktorom môžu návštevníci vstupovať do reprodukovanej hudobnej kompozície vlastnými hudobnými samplami, ktoré sú generované pri ich pohybe v tomto priestore. Architektonické a výtvarné diela NOX-u boli ocenené v súťaži Archiprix (1989), Mart Stam Incentive Prize (1995), Lakov Chernikov Award (1997) a Zeeuwse Architectuurprijs (1997). O dva roky neskôr boli nominovaní na Mies van der Rohe Award. Ocenenie pre svetovo najlepšieho dizajnéra Cologne Thumper získal Lars Spuybroek v r. 2006.

Maurice Nio, spoluzakladateľ NOX, si v r. 2000 založil vlastné štúdio NIO architecten.
K jeho najvýznamnejším projektom patrí spaľovňa The Hulk v holandskom meste Hengelo (1997). Koncepčne vytvára budova spaľovne filter medzi hrubou krajinou obklopujúcou mesto Hengelo a vnútrom objektu s hypermodernou technológiou. Ide o zvláštny druh prepojenia medzi vnútornou a vonkajšou krajinou. Táto analógia medzi "tráviacim procesom" spaľovne a tráviacim procesom zvierat, vedie k celkovému farebnému riešeniu objektu ako živočícha, ktorý sa živí odpadom naokolo a vypúšťa čistý plyn. Táto myšlienka je zastúpená v celom objekte a rezonuje v každom detaile.
K ďalším významných stavbám, na ktorých sa podieľal už ako člen NIO architekten patrí sústava 22 mostov vo vodných záhradách (The Aquarians), autobusová stanica mesta Hoofddorp (Fluing Vehicle), skladisko na periférii Rotterdamu (Black Mothafucka), či tunel v meste Pijnacker (Touch of Evil), obalený vrstvou červenej hmoty, ktorá mení farbu podľa dopadu svetla, až po holandskú oranžovú. Zaujímavým projektom je taktiež súbor dvadsiatich domov pri meste Hilversum (The Cyclops), ktoré je zaujímavým riešením problému, ako postaviť protihlukovú zábranu, ktorá umožní ďalšiu rezidenčnú výstavbu. Domy sú tu ako autá, majú obklad z hliníkových dosiek. Jednotlivé domy sú kotvené do zakrivenej, protihlukovej bariéry, ktorá je z priehľadného zeleného polykarbonátu. Kontext je pre Maurice Nio dôležitý, ale nie v zmysle opakovania toho, čo už existuje, ale skôr ako vytvárania novej skúsenosti. Pre túto novú skúsenosť hľadá inšpiráciu zásadne vždy mimo architektúru: v predstavách, vo zvukoch, v pohybe, vo farbách... Veľmi často experimentuje so stavebnými materiálmi a farebnosťou. Jednoducho, každý jeho projekt je niečim výnimočný.
Maurice Nio je aj redaktorom Mediamatic Magazine a členom Rotterdam Art Foundation, publikoval množstvo článkov o architektúre, umení, filmoch a iných médiách. Vydal knihy You Have The Right To Remain Silent (1998) a Unseen I Slipped Away (2004).



zdroj:
http://sk.wikipedia.org/wiki/NOX_(architektonick%C3%A9_%C5%A1t%C3%BAdio)
www.nio.nl
www.noxarch.com