ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Pod orechom tma

redaktor: Dalimír Stano 2008-11-22

 

 

 

Plávanie

„Plávaj, plávaj...“ znelo to niekde z hĺbky a zďaleka, sťahovalo mi vlny cez uši, kým som sa úplne neprebral. Z mojej záhrady znel zvláštny šum. Do mesta privialo more?
Záhrada bola plná detí, od včera ich pribudlo. Ale bol takmer pokoj. Na hojdačke ležal Peter, chvel sa v otcových plavkách a červenej plaveckej čiapke. Richard ho učil plávať.
Pravú skrčil, kopol, vystrel. Ľavá, kop. Ruky veterné mlyny a dýchal do prachu na dne.
Vykročil som k nim a po ceste som zobral chlapcom svoj nôž. Bol príliš veľký na to, aby na ňom ešte nebola krv. Rezali ním pirátsku loď.
„Už nevládzem!“ skríkol Peter, spustil ruky a určite by sa začal topiť. Hrdina z mojej knihy by určite za ním skočil. Ja som len radil: „Tak plávaj prsia.“
Zdvihol sa vietor, Peter chytil správny rytmus a prekonával stále väčšie vlny. Orech robil morský príboj, deti sa rozutekali. Len kapitán Richard vedel, že brat bude jeho najlepší námorník.
Peter si ľahol na znak a nechal sa unášať. Pozrel som sa aj ja nahor. Orech zmizol a vo vzduchu sa vznášala soľ a vŕzgali čajky. Obaja sme sa topili v šedomodrom mori. Začali padať drobné kvapky.
Petrova loď bola z čerešňového dreva, sťažne z orecha a plachty lístie.
 

 


Búrka

Najväčšie ticho bolo počas tejto nočnej búrky. Obloha určite neprežila v elektrickej  posteli.
 

 

Vojna
 

Nečakal som, že to zasiahne aj toto mestečko. Nočné búrkové správy hlásili, že v Prahe niečo vybuchlo a vo svete sa strieľalo. Ešte v spánku som počul výstrely a boli prvé obete.
Stál som v okne, najvyšší pyžamový generál, a práve v mojej záhrade sa odohrávala jedna z najväčších bojových akcií. Na chodníku ležalo nešetrne rozdupaných päť obrnených slimačích ulít. Lietali púpavie výsadky, akoby ani nebolo po daždi. Podporovali ich vtáčie letky. Niekedy boli tak odvážne, že zlietali až niže mojich okien. A počul som aj sršňa.
V kaluži pod orechom ležal poranený vojak, strieľal na všetky strany a všetko bolo zrazu dole, dole. Z oboch strán bojiska lietali jabĺčkové granáty, občas šišky. Na obete sa nehľadelo. Bojovníkov nezastavilo ani rozbité okno na pivnici. Dokonca aj orech odpovedal spustením niekoľkých ešte nedozretých bômb.
Všetko to bolo kvôli Katke, ktorá sedela v bielych šatách na hojdačke, kopala nohami a Richard, záhradný generál, ju občas posotil. Vtedy jej šaty zaviali. To bola chvíľa pokoja.    
Ale keď jej z vlasov po krku stiekla krvavo červená stužka, rozpútal sa najdivší boj dvoch koncov mestečka. Deti sa zopsuli a zvlčeli.

 

 

Psovité šelmy

Škody boli obrovské. Na životoch žiadne, ak nerátam tú premenu. Vyliezol som na orech. Niekedy psy chodia ako duchovia. V mladosti som ich poznal podľa štekania, ale teraz som sa nechcel dať prekvapiť.
Vedel som – aj psy potrebujú pohladiť, najviac medzi ušami. Oňuchávajú sa pod chvostmi a podávajú labky, hoci majú ostré zuby.
A potom prišli. Sledoval som; čo som videl, odnášal muž spod orecha a vkladal to do pivnice. Psy prišli, oňuchali strom, zahrabali kosti a zožrali pripravené minuloročné orechy. Žiadny z nich neoznačil strom ani pivnicu. Iba najmenší pes hrýzol najviac. No na deti sa nepremenili. Premena neprebieha dvakrát za noc. Ale tej noci zavýjal len vietor.


 

 


z pripravovanej knihy Matheja Thomku - Pod orechom tma
vybral
Dalimír Stano