ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Agota Kristof - Tri

redaktor: Richard Kitta 2008-11-25

 


S e k e r a

„Poďte ďalej, pán doktor. Áno, ste tu správne. Áno, to ja som vám volala. Môj muž mal nehodu. Áno, myslím, že je to vážne. Dokonca veľmi vážne. Musíme ísť na poschodie. Je v spálni. Tadiaľto. Ospravedlňte ma, nestihla som zastlať posteľ. Chápete, trochu ma to rozrušilo, keď som zbadala všetku tú krv. Ktovie, či budem mať vôbec odvahu to poupratovať. Asi sa radšej presťahujem.
Tu je to, poďte. Je tam, pri posteli, na koberci. V lebke má zaseknutú sekeru. Chcete ho vyšetriť? Áno, vyšetrite ho. Taká hlúpa nehoda, však? V spánku spadol z postele, a rovno na sekeru. 
Áno, tá sekera je naša. Zvyčajne býva v obývačke, pri kozube, máme ju na rúbanie dreva.
Ako sa potom dostala k posteli! To naozaj neviem. Sám ju musel oprieť o nočný stolík. Možno sa bál zlodejov. Bývame na samote.
Hovoríte, že je mŕtvy? Ja som si hneď myslela, že je mŕtvy. Ale povedala som si, že bude lepšie, ak to potvrdí aj lekár.
Chcete si zavolať? Ach áno! na pohotovosť, že? Na políciu? Prečo na políciu? Bola to nehoda. Jednoducho spadol z postele na sekeru. Áno, nestáva sa to často. Ale aj taká hlúpa nehoda sa môže prihodiť.
Ach! Vy si snáď myslíte, že som to bola ja, kto položil sekeru pri posteľ, aby na ňu spadol? Ale ja som predsa nemohla dopredu vedieť, že spadne z postele!
Možno si dokonca myslíte, že som ho postrčila a potom pokojne zaspala, konečne sama v našej veľkej posteli, bez jeho chrápania, bez jeho zápachu!
Ale no tak, pán doktor, snáď si nebudete myslieť niečo také, ako by ste mohli...
Ale áno, dobre som sa vyspala. Už roky som sa tak dobre nevyspala. Zobudila som sa až o ôsmej ráno. Pozrela som sa von oknom. Fúkal vietor. Oblaky, biele, sivé, zaguľatené, sa naháňali pred slnkom. Bola som šťastná a hovorila som si, že s oblakmi človek nikdy nevie. Možno ich odfúkne – hnali sa tak rýchlo –, možno sa zhŕknu dokopy a dopadnú nám na plecia ako dážď. To by mi nevadilo. Dážď mám veľmi rada. Okrem toho sa mi dnes ráno zdalo všetko úžasné. Cítila som sa odľahčená, zbavená bremena, ktoré ma už tak dlho...
A práve vtedy, ako som otočila hlavu, všimla som si tú nehodu a hneď som vám zavolala.
Aj vy chcete volať. Tu je telefón. Voláte sanitku. Dáte odviezť telo, však?
Hovoríte, že sanitka je pre mňa? Tomu nerozumiem. Ja nie som ranená. Nič ma nebolí, cítim sa výborne. Tá krv na nočnej košeli je krv môjho muža, ktorá ma postriekala, keď...“




U č i t e l i a

    Počas školských rokov som pociťoval k učiteľom veľmi silnú náklonnosť. Vzbudzovali vo mne toľko obdivu a úcty, že som sa cítil povinný chrániť ich pred brutalitou svojich spolužiakov.
    Nezmyselné týranie učiteľov ma poburovalo. Aj vtedy, keď dávali zlé známky. Na zlých známkach predsa vôbec nezáleží, tak potom prečo ubližovať tým slabým a bezbranným bytostiam?
    Spomínam si na veľmi šikovného spolužiaka, ktorý sa potichu prikradol za chrbát učiteľovi prírodopisu a cez chrbticu mu vyťahoval nervy, ktoré nám potom rozdával.
    Z tých nervov sa dalo všeličo vyrobiť, napríklad také hudobné nástroje. Čím bol nerv opotrebovanejší, tým bol zvuk jemnejší.
    Matematikár bol presný opak učiteľa prírodopisu. Jeho nervy boli úplne nepoužiteľné. Mal však celkom holú lebku, vďaka čomu sme na nej mohli pomocou kružidla rysovať dokonalé kruhy. Kruhy, ktorých obvod som si starostlivo značil do zošita, aby som z neho mohol neskôr vyvodiť závery. 
    Moji spolužiaci, tí primitívni sadisti, samozrejme nepoznali väčšiu zábavu ako zlomyseľne triafať prakmi – zostrojenými z vyššie spomínaných nervov – do mojich kruhov, keď sa nám učiteľ otočil chrbtom, aby na tabuľu narysoval pravouhlý trojuholník Pytagorovej vety.
    Ešte poviem pár slov o našom talentovanom učiteľovi literatúry. Len v krátkosti, lebo viem, že vlastné spomienky na školu ostatných väčšinou nudia.
    Jedného dňa mi tento muž hodil do hlavy kriedu, aby ma vytrhol z môjho zvyčajného ranného spánku. Neznášam, keď ma takto zobudia, ale vôbec som sa nenahneval, natoľko som miloval učiteľov a kriedu. V tom období som kvôli nedostatku vápnika konzumoval kriedu v obrovskom množstve. Mal som z toho aj horúčku, ale nikdy som ju nevyužil, aby som sa ulial zo školy, lebo – ako neúnavne opakujem – miloval som učiteľov a najmä toho (nesmierne talentovaného) učiteľa literatúry.
    A práve preto, z ľútosti k tomu nešťastníkovi, som po básni sprznenej jeho žiakmi, presne o pol jednej poobede, ukončil v parku pri škole jeho trápenie, pomocou gumy na skákanie, ktorú si tam zabudli nejaké dievčatká.
    Môj humanitárny čin bol odmenený siedmimi rokmi väzenia. Avšak ja som to nikdy neľutoval, natoľko bolo tých sedem rokov poučných, natoľko som miloval žalárnikov a obdivoval riaditeľa väzenia.
    Ale to už je iný príbeh. 
 


S p i s o v a t e ľ


    Stiahol som sa do ústrania, aby som napísal vrcholné dielo svojho života.
    Som veľký spisovateľ. Zatiaľ to nik nevie, lebo som ešte nič nenapísal. Ale keď napíšem, tú svoju knihu, ten svoj román...
    Práve preto som sa vzdal postavenia funkcionára a... čoho ešte? Ničoho iného. Lebo priateľov som nikdy nemal, a priateľky už vôbec nie. Napriek tomu som sa stiahol zo sveta, aby som napísal veľký román. 
    Je však mrzuté, že ešte stále neviem, aká bude téma môjho románu. Už sa toho toľko popísalo o všetkom a o hocičom.
    Domnievam sa, cítim, že som veľký spisovateľ, ale žiadna téma sa mi nezdá dosť dobrá, dosť veľká, dosť zaujímavá pre môj talent.
    A tak čakám. A ako tak čakám, samozrejme trpím samotou, a niekedy aj hladom, ale dúfam, že práve týmto utrpením dosiahnem stav duše, vďaka ktorému objavím tému hodnú môjho talentu.
    Nanešťastie, téma sa stále neobjavuje, samota ma čoraz viac ťaží a kvári, ticho ma obklopuje, prázdnota sa usadila všade vôkol, a pritom to u mňa vôbec nie je veľké.
    Ale tie tri strašné veci, samota, ticho a prázdnota, prerazili strechu, vystrelili ku hviezdam, tiahnu sa do nekonečna a ja už ani neviem, či prší alebo sneží, či fúka teplý vetrík alebo zúri monzún.
    A vtedy vykríknem:
-    Napíšem všetko, všetko, čo sa dá napísať.
A odpovie mi hlas, síce ironický, ale predsa len hlas:
-    Dobre, synak. Všetko, ale ani o čiarku viac, jasné?




z francúzskeho originálu preložila Ivana Dobrakovová