ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

M. Andrejčík - 2 x Kundrattoff

redaktor: Richard Kitta 2008-12-19

 

 

Žúrka


   Potreboval som súrne 80 litrov. Chodil som po meste so sklonenou hlavou. Rozmýšľal som, odkiaľ šutre čo najrýchlejšie zohnať. Hľadal som aj psie lajná, aby som do nich, akože nechtiac šliapol. Aj by som po tých hovnách skákal, hoc keby som si pošpinil nohavice po kolená. Nech sa len šťastie nalepí aj na mňa trocha, nielen na exekútora, ktorý mi tajomnú obálku poslal.

   ,,Ako si mohol predať byt, keď si nemal všetko vyplatené?!“
   ,,Ja viem? Myslel som si, že to prejde na nového majiteľa. Veď to tvoja matka ma do všetkého hnala!“
   ,,Jasné! Dlhy skáču z ľudí na ľudí ako blchy. Hlupák! Keby nebolo mojej mamičky, ktorá by ťa minule nevytiahla z policajnej cely, ktorá ti dala auto ako veno...“
   ,,Ešte čo mi budeš vyhadzovať na oči?“
   ,,Kundrattoff, načo sa to hráš? Veď ani pretiahnuť ma poriadne nevieš!“
   ,,Však to len ty furt stukáš, že sa do teba nemôžem ponoriť hlbšie!“
   ,,Nezažila som pri tebe ani jeden orgazmus! Hlavne, že pri tebe zažívam polúciu nervov!“
   Pozeral som a nechápal, čo sa z mojej Lindy sype.
   ,,Čo je deti? Kríza?!“

   No ešte tá tu chýbala. Hodil som na seba teplákovú bundu a šiel si akože zabehať. Mal som stodvadsaťpäť chutí ísť sa opiť. Ja hlupák som šiel do parku hľadať tie psie torty. Ľudia sú už ale tak uvedomelí, že si so sebou nosia igelitové vrecúška.
   Po dvoch hodinách mrznutia som jedno lajno našiel. Bolo celkom čerstvé. Tešil som sa naň ako malé dieťa na piesok. Skočil som oboma nohami na ten kúsok šťastia. Lajno sa rozprsklo na všetky strany. Ja som len skákal a skákal. Celú teplákovú súpravu som mal zababranú. Ale hovno bolo na mne! Na teniskách, na bunde. Všade.

   Potichu som prišiel v noci domov. Toľko šťastia som si niesol! Riadne ma to unavilo, tepláky som hodil len tak, ledabolo pod skrinku, kam sa ukladajú topánky.
 
  V byte nasledujúci deň smrdelo. Svokra Berta vyňuchala ložisko a riadne ma zdrbala. Suka! Musel som jej vysvetliť, prečo som sa v tom hovne váľal. Večer však prišlo prekvapenie. V kene som vyhral stodvadsaťpäť tisíc a vytrel svojim dvom ženám kocúra. Aj som sa Berte pochválil, ako som tie peniaze privolal.

   O týždeň neskôr mi volal Laci.
   ,,Kundrattoff, poď rýchlo do parku!“
  
   Linda so svojou mamičkou v tureckých teplákových súpravách skákali po tráve. Deti a bezdomovci sa im smiali aké sú hnedé a sprosté. S Lacim sme ťahali drahé cigary, posedávali ešte chvíľu na lavičke a sledovali tie dve švihnuté, ako žúrujú...





Spisovateľ
  
  
   ,,Kundrattoff, si to ty?“
   ,,Som to ja. A ty si...“
   Rozmýšľal som, no spomenúť si na meno toho chlapa som nedokázal.
   ,,Nie si ty ten Daniel? Daniel Haviar.
   ,,Áno, to som ja. Pamätáš, Kundrattoff?“
   ,,Pamätám, pamätám.“
   ,,Na vojenčine si bol ten najlepší kuchár!“
   ,,A ty ten najlepší špagát! Dovolil si službe, aby mi do posádkovej basy nosila vodku a cigarety.“

   Potom sme sa rozpamätávali dlho. Ešte dobre, že už nechľastám.

   ,,A čo robíš, v civile, Daniel?“
   ,,Píšem!“
   ,,Čo píšeš?“
   ,,Knihy píšem!“
   ,,Ale však dnes knihy píše každý chuj!“
   ,,Ja nie som hocijaký chuj! Ja som chuj intelektuál!“
  
   Krútil som hlavou.
 
   ,,Počúvaj, ja knihy nečítam. Ale všade je ten KKB, BALLA, K3DH, a ja ešte ani neviem, aké názvy supermarketov si teraz dávajú spisovatelia za mená. Ako tí hop hýb raperi.“
   ,,Je iná doba!“
   ,,Doba je furt rovnaká!“
   ,,Kúp si jednu moju knihu, prosím.“
   ,,Ja nečítam. Akurát tie malé písmenká, keď podpisujem pôžičky od nebankoviek.“
   ,,Kundrattoff, kúp si jednu moju knihu. Všetci sa mi vysrali na hlavu. Cítim sa tak opustený a sám. Ako zastávka na Luniku 9, čo ju ešte nestihli spíliť a odniesť do zberu.“
   ,,Dobre. Koľko?“
   ,,Päťsto!“
   ,,Päťsto za takú tenkú knihu?“
   ,,Umenie je drahé!“
   ,,Dobre, daj.“
 
   Doma som vybalil tú útlu knižku. Linda stále sedela v tom hojdacom kresle, akurát Berta šla robiť pizzu z prášku. Vaľkala cesto a stôl sa kolísal.

   ,,Mám ja zaťa! Ani stôl nevie opraviť.“
   ,,Moment!“
  
   Podložil som pod jednu nohu stola Danielovu knihu. Bol to majster. Ako len vedel napísať knihu, ktorá by vyhovovala celej mojej rodine...  

 


Maroš Andrejčík