ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Peter Staríček - Chodec

redaktor: Dalimír Stano 2009-01-22

 

Keď sa ľudia učia prvým krokom, to ešte netušia, že ich možno čaká chôdza po napnutom lane. Pod nimi hlboká priepasť, tma, z ktorej sa rútia zvuky a slová. Ale uhýbajte sa slovám, keď stojíte na vlase!
Výška, v ktorej balansujeme, určuje nadhľad nad vecami tohto sveta. Uhol, v ktorom sa lomia reálne obrazy na predstavy, si volíme sami. Nepotrebujem utekať pred jednoznačnosťou ani nejednoznačnosťou. Pred slovami. Pred sebou.
Som chodec. Áno, chodec blúdiaci medzi molekulami vzduchu. Pristavujem sa pri nich, vdychujem priestor, kedykoľvek sa mi na to naskytne príležitosť. Hranicou bežca je cieľová páska. Hranicou chodca je prvý krok. Koniec mojej cesty je otvorený. Nádych!

 

 




Horror vacui

Vraciaš sa kratšou cestou k zemskej osi.
Ako prach. Trochu z teba odsypú.
Už dlho v tebe myslí ktosi
konečný, teda obesený o pípu.

V dňoch, v ktorých visia iní, ležíš doma.
Hrabeš sa v hline. V kvetináčoch hľadáš svoje korene.
Čo nájdeš, vytneš. Ako správny nomád
máš pomer s ľuďmi – nepoznáš ich po mene.

Presúvaš k inej žene zvyšky svojho tieňa.
Do otvorených úst ti padá sladká omietka.
A hmla nič. Nechodí. Nič neznamená.

Drží sa noci ako obrus stola.
Počúvaš čiesi kroky odtrhnuté z opätka,
kým na ne ktosi iný nezavolá.

(2008)








Tlak


(Jožovi Urbanovi)
                                      
    
Dnešná noc skončí s krkom v čiernej mašli.
Streľme si jedno v ďalšom podniku.
Čas drví chvíle. Čas ich neprikrášli.
Duša je krígeľ plný aspiku.

Pas svoje ovce. Rátaj s tým, že zbesnieš.
Navaril si si ostré haláslé.
Prehĺtaj slová – akokoľvek presné.
Rútiš sa sebou ako po masle.

Nestráviteľný, blúdiaci chceš navždy
prisahať vernosť v protismere jazdy.
Nik neurčí deň ani hodinu...

Dnešná noc končí s krkom v čiernej mašli.
Ovečky. Básne, čo ťa neprepásli.
Počítaj slová, kým sa pominú.

(2009)







Chodec (lept)

Zahryzneš si do jazyka
a bude to noc
meď a síra
bolesť do ktorej vidíš iba ty
tá noc bude priezračná
a tvoje kroky v nej chladné
a bez ozveny

vkladáš ich do piesku ako mince
tak hľadáš zmysel vecí
a hlasov ktoré zanikajú
ako to tiché a nepostrehnuteľné

zo všetkých svojich nedokonalostí
sa spovedáš ako kacír
hmatkáš po stenách
tvoja izba je kremačná pec
v ktorej horia neznáme planéty
a meteory pomaly striasajú lupiny
k nohám žien

až kým sa nádoba nenaplní

kým nepocítiš zatmenie mesiaca
na vlastnej koži
kým sa jeho neviditeľný prstenec
neroztočí
do nepríčetnosti

(2008)








Romanca


Federico
horúce andalúzske slnko
sa ti zavŕtalo z výšky pod kožu

na jazyku cítiš soľ zmiešanú s krvou
a svišťanie suchého vetra
pred ktorým ťa varovali

kráčaš pomalým krokom až na miesto
kde starý cigán vyprevádza
všetky nepokojné duše Španielska

na križovatke sa s ním rozlúčiš
no jeho usmievavá dcéra
bude ešte dlho spievať

tvojím jazykom

(2007)








Vnútorný zrak

Ktorýsi svätec otvoril ťažkú dubovú skriňu
vo svojej kláštornej cele
vyplašil moľu
a tá mu udrela o dlaň
celou váhou tmy

vedel už čosi o priehľadnom vetre
o chlade čo ho obchádzal
ako keď sa mŕtvym trasú ruky

otvoril knihu a čítal:

si kocka ľadu pod vlastným jazykom
iba meníš skupenstvo
a ústa

(2007)







Sieť

Na fasádu starej polikliniky
vyvesili čiernu zástavu
kvôli presnému označeniu miesta
a času ktorý beztak stojí

do dverí vchádza matka s dieťaťom
a s pocitom že chôdza
nikdy nebola taká ťažká

vraví mu
že sa iste vráti
že to ho len odtrhnutá pavúčia nožička
šteklí v hrudi

a on o čosi neskôr leží a hľadí
ako sa pavúk opatrne spúšťa
po tenučkom vlákne
z okna

kým matke lístie pod nohami vŕzga
ako keby niekto otváral predsieň
do jej vlastného srdca

(2008)







Vynález ohňa

Pozri sa na svoju poéziu
žiješ akoby si vyslovoval veľké „O“
len tak (medzi rečou)

škrtneš náhodou

do úst ti padajú kamene
a ktosi z cudzieho neba
ticho hrozí ich trením

(2007)







z básní Petra Staríčka
vybral
Dalimír Stano