ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Pod orechom zatiaľ tma

redaktor: Richard Kitta 2009-01-26

 


Mathej Thomka (vl. menom Matej Thomka) je v literárnych kruhoch známy predovšetkým prostredníctvom Martinského literárneho klubu Mädokýš, ďalej vďaka publikovaniu v literárnych periodikách, ale aj zásluhou mnohých literárnych ocenení, napr. na Jašíkových Kysuciach, Literárnom Zvolene, Literárnej Vysočine či Persone Grata.

V rukopise jeho prozaickej zbierky, ktorá by mala predstavovať autorov debut, sa nachádza šesť próz: Priedomie, Pod orechom tma, Dedina na obed, Tŕňovou cestou, 54 minút a Posledná poviedka, k textu Priedomie je pripojená i rovnomenná báseň dedikovaná Vojtechovi Kondrótovi.
Prvá poviedka Priedomie predstavuje súbor krátkych postrehov glosujúcich život na dedine. Celý text je rámcovaný postavou slepého (aspoň tak to tvrdí mnoho ľudí z dediny) dedinského notára Cyrila Janíka, na začiatku sediaceho na priedomí a ticho "pozorujúceho" svet okolo seba a v závere rovnako ticho tento svet opúšťajúceho. Rozprávačom minipríbehov však nie je starý notár, ale učiteľ pôsobiaci na dedine, cez ktorého optiku čitateľ spoznáva rôzne neobyčajné postavy žijúce v obci (Ilonka, dedo Lojzo, Richtárka, Jano Slúk) ale aj kúzelné príhody, ktoré sa tu udiali (zjavenie sa čerta nad kostolom). Poetika tejto poviedky (ale aj ostatných textov zaradených do zbierky) je založená na magickosti dedinského života, v ktorom sa bežne odohrávajú nereálne veci, resp. na stieraní hraníc medzi fantáziou a realitou, či snom a skutočnosťou.

Poviedka Pod orechom tma, podľa ktorej je pomenovaná celá zbierka, na jednej strane taktiež reflektuje život v malej societe, v mestečku, ale zaujímavým spôsobom sa stáva i metatextom, v ktorom sa autor pohráva s problematikou literárnej tvorby. Ústrednou postavou je spisovateľ, ktorý sa utiahne do ticha malého mesta, aby tu mohol dopísať svoj nový bestseller. Pred jeho oknom však stojí orech so zavesenou hojdačkou, na ktorú sa chodievajú hrávať deti a tie ho pri práci rušia. V celku
jednoduchý až banálny príbeh sa však čoskoro transformuje do silne symbolického textu, v ktorom sa deti menia na psov a psy na deti, v ktorom vystupuje človek čítajúci z kostí, v ktorom pod spisovateľovým oknom prebiehajú “malé” vojny. Centrom všetkých neobvyklých udalostí je prirodzene starý orech, ktorý predstavuje prechod medzi svetom skutočnosti a imaginácie, tma pod orechom, kam len zriedkavo zasvieti slnko, je miestom, kde sídli tajomstvo. V celej poviedke sa originálnym spôsobom prelína text vznikajúceho románu a udalosti odohrávajúce sa okolo hlavnej postavy.

Postava dedinského učiteľa, ktorá sa vyskytla v prvej Thomkovej poviedke, sa opäť vracia v próze Dedina na obed. (Z hľadiska postavy učiteľa možno dokonca tvrdiť, že predstavuje istý (žeby autobiografický) leitmotív celej zbierky. V Dedine na obed autor tematizuje motív smrti, ktorý sa objavuje hneď v úvode zabitím sliepky, navrstvuje sa spomienkami na zosnulých príbuzných, vrcholí odhalením dôvodu, pre ktorý sa hlavná postava vracia späť do rodnej dediny - rakovina žalúdka a logicky končí jej skonom. Autor sa pomerne zručne a nepateticky vyrovnáva s touto zložitou témou. Pútavosť poviedky je vybudovaná nie len na tragike osudu hlavného hrdinu, ale aj na množstve zaujímavých postáv, ktorými Thomka zaplnil dedinu. Je zaujímavé, že dedina, napriek problémom, ktoré v nej existujú, v autorových textoch pôsobí temer idylicky a kolektív ľudí, ktorý tu žije, je síce tvrdý ale spravodlivý.
 
Text príbehu Tŕňovou cestou sa opäť odohráva v dedinskom prostredí. Ústrednou postavou je kňaz, ktorý sa vplyvom prežitej traumy stáva alkoholikom a napokon aj následkom neúmerného pitia umiera. Strašné tajomstvo, ktoré zapríčinilo farárov nešťastný osud, je odhalene až na záver (ide o pomstu jeho syna) a poviedka následne získava až hororové prvky, keď sa nástrojom minulej ale aj budúcej vraždy stáva obraz.
54 staničných minút na tri príbehy predstavuje akúsi reflexiu čakania na meškajúci rýchlik. Kulisa železničnej stanice evokuje scénu Comedie dell' arte a jednotlivé postavy vystupujúce v poviedke sú charakterizované typmi postáv onoho žánru (Pantalone, Dottore, Kolumbína, Harlekýn). Rovnako ako ostatné Thomkove poviedky je aj táto osídlená takmer rozprávkovými figúrkami (bezdomovec plynulo rozprávajúci niekoľkými cudzími jazykmi, cigánske deti, ktoré sa možno menia na holuby a pod.) Taktiež i v tomto texte sa dominantou stáva smrť, ktorá by mala prísť spolu s meškajúcim rýchlikom. Hlavná postava, ktorá pociťuje výčitky svedomia kvôli smrti mladučkej milenky, však napokon samovraždu pod kolesami vlaku nespácha, ale smrť je na stanici i tak prítomná.

Posledná poviedka zbierky nesúca aj rovnaký názov sa na jednej strane necháva inšpirovať skutočnými udalosťami (v poviedke sú spomínané mená reálnych autorov a možno aj niektoré reálie z autorovho života sú pravdivé), no na druhej strane navodzuje snovú až halucinačnú atmosféru, ktorá spôsobuje neistotu. Čitateľ stále váha, či opisované udalosti sú pravdivé, či sa stali naozaj, alebo sú len výplodom rozprávačovej fantázie a jeho sexuálnej túžby. Poviedka predstavuje celkom zaujímavú hru s príbehom ale aj so štýlom (SMS správy ako poetické elementy textu).


 
Peter Karpinský

 

poviedky Matheja Thomku na Rovarte:

https://www.rovart.com/sknew/news_view.php?akcia=view&id=1098