ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

V maľbe nefunguje Ctrl+Z

redaktor: Richard Kitta 2009-01-29

 

 

 

 

 

 

Koncom leta si absolvoval medzinárodné sympózium International Artists‘ Colony  v maďarskom Debrecene. Splnili sa tvoje očakávania? Aká bola úroveň tohto podujatia? Vieš si predstaviť niečo podobné aj v Košiciach?
Áno, bolo to nad očakávanie zaujímavé stretnutie. Podujatie bolo perfektne zorganizované, každý z oslovených výtvarníkov mal k dispozícii vlastné ubytovanie a ateliér v príjemnom prostredí na periférii mesta, kredit v obchode s výtvarnými pomôckami a kompletný servis. Okrem toho účasť výtvarníkov ako LAJOS CSONTÓ, LÁSZLÓ FELUGOSSY, OTTÓ VINCZE, SZABOLCS SÜLI-ZAKAR a i. poukazuje na prítomnosť ducha súčasnej maďarskej avantgardy. Čo sa týka organizácie niečoho podobného v Košiciach, vidím to veľmi reálne, určite to však chce človeka, ktorý sa nadchne pre takúto myšlienku a rozhodne sa obetovať nemalé úsilie a čas, aby sa niečo tak rozsiahle podarilo zorganizovať. Určite sú podmienky a aj výtvarné povedomie v meste na to ideálne.

Venuješ sa maľbe, videoartu, profesionálne dtp pressu, učíš na Fakulte umení v Košiciach, okrem toho si aktívnym hráčom na basgitaru vo formácii Žena s blchou. Snažíš sa tieto veci aj nejakým spôsobom aj (ideovo) prepájať? Dá sa to vôbec všetko obsiahnuť? Obdivujem takéto kaskadérstvo...

No, keď sa to povie takto v kocke, tak to možno pôsobí trochu „husto“. Keď sa to rozumne rozloží v čase, tak je to celkom reálne, aj keď priznávam, že niekedy cítim časový deficit. Momentálne sa snažím venovať maximálne svojej rodine. Čo sa týka ideového prepájania, nuž mám to rozdelené asi na dve časti: medzi veci, ktoré mám rád a veci, ktoré robím preto, aby som mohol robiť to, čo mám rád. Maľovanie a vôbec všetko okolo výtvarného umenia je akási profesionálna méta, z pohľadu môjho okolia to síce vyzerá ako dosť náročné hobby, ale akceptujú to. Hudba, kapela to je radosť a relax, priatelia, ale tiež to patrí do oblasti, ktorá človeku nezabezpečí základné existenčné podmienky. Pôsobenie na fakulte je tak niekde medzi, lebo keď už mám pocit, že je to len kopa povinností tak sa dostaví nejaký aspoň malý úspech, niekto komu som pomohol, úspech študenta na nejakom festivale a tak... Všetko ostatné robím preto, aby som to nejak finančne utiahol, ale nemôžem povedať, že by som niečo robil s odporom. Skôr je to tak, že si vážim veci, ktoré mi prinášajú nejaký finančný profit, nakoľko nie som dotlačený do situácie, aby som musel maľovať to, čo sa niekomu inému páči... je to síce paradox, ale je to daň za výtvarnú slobodu.

Od quasi morandiovských zátiší z roku 2003 si prešiel k vizuálne aj koncepčne čistejším plochám. Ako hodnotíš tieto „posuny“ na svojich plátnach. Je táto post-metafyzická maľba, ak to môžem takto nazvať, reakciou na možno zámernú povrchnosť súčasného trendu v maľbe?

O povrchnosti by som sa neodvážil veľmi diskutovať, niekomu by sa mohlo zdať povrchné práve zaoberanie sa niečím, čo už na poli výtvarného umenia má svoju vymedzenú polohu a pod. Určite však stále pociťujem potrebu zaoberať sa vecami globálnymi, univerzálne zrozumiteľnými. Plocha, priestor, ilúzia vo vzťahu k realite, narušenie pokoja, neočakávaný pohyb, to sú veci, ktoré ma naozaj zaujímajú. Najťažšie je nájsť formu, ktorá nie je „okukaná“ a zároveň umožní ideovému podkladu vyniknúť tak, aby výsledok nebol patetický, alebo aby nepôsobil ako vyprahnutý a bez energie. Stále skúšam odhaliť tieto univerzálne princípy nejakým súčasne zrozumiteľným jazykom.

Je zaujímavé sledovať ako v súčasnej dobe koexistujú rôzne, nielen výtvarné formy, ktoré neraz aj vlastným spochybnením prinášajú nové možnosti vnímania. Kde sa dnes nachádza maliar-výtvarník na mape umenia? Obstojí vo svojej pozícii („bez GPS“) voči globálnej internetizácii? Je takáto otázka „analýzy formy“ vôbec dôležitá?
Myslím, že ma to vlastne nezaujíma. Určite sa výtvarníkovi existuje ľahšie, keď je na spoločenskom výslní, alebo aspoň na nejakej čestnej pozícii vo výtvarníckom svete. Ak by sme sa dnes na ulici opýtali koľko súčasných slovenských výtvarníkov  - maliarov pozná bežný človek, tak by nám stačili tak asi dva prsty a aj to by najmenej polovica povedala Martin Benka. Tento prístup je však veľmi negatívny. Existuje veľa vecí, ktoré vyzerali, že pre spoločnosť nemajú žiadny význam, až kým sa niečo nepokazilo, tak zrazu získali na vážnosti. Napríklad Sigmund Freud, keď sa začal zaoberať psychoanalýzou, bol na periférii svojho profesionálneho okolia, dnes je to základná postava psychológie 20.stor. Nechcem v sebe živiť nejaké falošné nádeje, ale niekedy prílišné upriamenie pozornosti na veci okolo, uberá na koncentrácii k vlastnej práci. Napríklad Mária Bartuszová. Myslím, že je to príklad hovoriaci sám za seba. Na jednej strane život v ústraní, kdesi na Červenom brehu v Košiciach, na druhej strane bola jediná predstaviteľka slovenskej výtvarnej scény na najväčšej svetovej výstave súčasného umenia „Dokumenta“ v Kasseli. Určite by sa dali povedať aj iné príklady ako Anton Jasusch, ktorý mal byť, podľa mňa, vo všetkých encyklopédiách spolu s expresionistami a len nešťastnou hrou osudu tomu tak nie je. Napriek tomu verím, že ak niekto dosiahne nejakú vyššiu mieru kvality, sústredenia, tak aj v tom najmenej očakávanom kúte sveta, „bez GPS signálu“ zanechá nejakú stopu, ktorá nájde svoj zmysel existencie. 

Aký bol ohlas na výstavu Na východ od západu  vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, ktorej si sa zúčastnil tohto roku spolu s ďalšími výtvarníkmi? Aký si mal pocit z tejto exhibície? Generačne blízki autori a predsa miestami jeden druhému úplne vzdialení - čo sa dá hodnotiť aj pozitívne...

To, že ľudia jednej generácie robia úplne odlišné veci, je podľa mňa to najvzácnejšie. Čo si tiež veľmi cením, je aj to, že väčšina z vystavovaných vyštudovala tú istú školu a táto odlišnosť bola zachovaná, za čo určite patrí vďaka Prof. J. Bartuszovi a Doc. A. Szentpéterymu. Čo sa však týka výstavy ako celku, myslím, že ju treba brať viac ako faktografickú, než ako výtvarne ucelenú. V každom prípade je to určite výpoveď o dnešnej dobe a o výtvarných otázkach, ktoré sa dnes riešia. Od predmetných, banálnych, sexuálnych, cez politické, až k abstraktným a vnútorným výpovediam. Myslím si, že výstava bola asi ako časopis, kde nájdete na úvod trochu bulváru, potom prehľad ekonomických udalostí, potom krátky filozofický traktát a nakoniec trochu poézie a kresleného humoru. 

Zaoberáš sa aj videoartom. Teoreticky aj prakticky. Ako by si charakterizoval zásadné rozdiely medzi videoartom experimentálnym, klubovým, resp. filmom vôbec? Ako to vnímaš vo vlastných videoartových dielach?
Videoart je dnes už legitímna výtvarná disciplína, ktorá nemá ambíciu konkurovať filmu. Skôr mám pocit, že vychytáva tie miesta, kam sa film dostať nemohol. Či už kvôli časovému horizontu, technickým prekážkam a pod. Paradoxne, dobrý videoart sa dá spraviť s mobilom, webkamerou, dokonca z fotografií. Je to veľmi blízke spojenie medzi obsahom a formou a tiež je to často celé v rukách autora. To znamená, že výtvarník si je sám hercom, režisérom, kameramanom, strihačom a táto identita je často veľmi silne koncentrovaná. Paradoxne z tých istých dôvodov je filmármi odsudzovaný. Pravdou ale je, že som videl veľa dobrých filmov, ktoré ma priviedli na mnohé vizuálne postrehy, a ktoré v sebe mali viac výtvarnosti než mnohé výstavy. Nedá sa tu hovoriť o nejakej rivalite či konkurencii. Film je film a videoart je videoart, no a niekedy sa to proste stretne a inokedy nie. Neplatí tu žiadna matematika. Čo sa týka mojej práce v tomto médiu, mám pocit, že som trochu otvorenejší a slobodnejší ako v maľbe. Nepociťujem taký pátos, alebo zodpovednosť za to čo urobím. Tiež to má aj svoje praktické stránky. Video si môžem nosiť zo sebou v notebooku, robiť na tom, keď mám voľnú chvíľku. Čo mňa osobne na tom teší najviac, je priestor pre prácu s realitou a reálnymi zábermi, čo je často divákovi oveľa zrozumiteľnejšie ako svet maľovaného obrazu, ktorý je celý vytvorený rukou. Aj keď ideovo stále ostávam pri tom istom, formálne je to úplne iná výpoveď.

Ak by si mal porovnať ideové a umelecké hodnoty v súčasnej maľbe a napr. v novodobom interaktívnom umení - maľba je overená stáročiami, technológie interaktívneho umenia sú nepomerne mladšie...

Ak mám byť úprimný, obávam sa, že svet už na nič nové v zmysle svojej vlastnej podstaty nepríde. To znamená, že okruh možných otázok je dosť vyčerpaný. Otvorený je ale spôsob, ako na ne zareagujeme. Nechcem tým ale povedať, že je to len otázka výtvarnej formy. Určite sú myšlienky dôležité a radikálne podstatné pre zdarenú výtvarnú výpoveď. Nemyslím si ale, že sa dá obsah a forma vo výtvarnom svete oddeliť. Tá istá myšlienka vypovedaná v médiu maľby, môže mať úplne inú výpovednú hodnotu  v grafike, fotografii atď. Z toho dôvodu mám pocit, že práve tieto interaktívne veci dávajú priestor pre nové výpovede. Dávajú priestor pre obsahy, ktoré doposiaľ bolo ťažko uchopiť v inom médiu. Čo sa mi tiež pozdáva, je moment istého happeningu, teda situácie, kedy sa divák stáva účastníkom výtvarnej akcie.

Poďme ešte k tvojej tvorbe. Na čom momentálne pracuješ? Chystáš v dohľadnej dobe nejakú výstavu?
No, vzhľadom na dosť veľkú časovú zanietenosť v minulom roku som trochu zanedbal „galerijné plány“, ktoré sa robia s veľkým predstihom. Momentálne pripravujem veci na výstavu v roku 2010, je to zas o krok inde ako to bolo doteraz, a priznám sa, idem trochu do rizika, pretože plánujem vystaviť veci, ktoré som ešte nikdy pred tým nevystavil. Pomaly sa to vyvíja od obrazu k obrazu, občas urobím krok späť, ale dúfam, že väčšinou smerujem dopredu. Inak som otvorený. Ak sa naskytne nejaká možnosť vystavovať na zaujímavej akcii, určite neodmietnem. Občas človek potrebuje „feedback“, aj keď najväčším súperom si je výtvarník sám. 

Je tu nový rok 2009, čo pekné si si (zase) sľúbil?

Nedávam si nereálne ciele, zatiaľ som si „zase“ dal métu jeden mesiac – jeden „dokončený“ obraz, ale za minulý rok mám ešte deficit 2 kusy, tak mám čo robiť. Celá príprava rámu, plátna, podkladu je dosť zdĺhavá záležitosť, hlavne pokiaľ ide o veľké formáty, takže často mesiac zbehne ako voda. Samozrejme je toho viac, čo človek stihne, ale nie vždy sa vec podarí a v maľbe zatiaľ nefunguje žiadne Ctrl+Z , myslím „undo“.



Za rozhovor ďakuje Richard Kitta

oficiálna stránka Borisa Vaitoviča - www.obris.sk