ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

NuridsányÉvaSK

 

dva percentá

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

V hľadaní skrytého významu

redaktor: Richard Kitta 2009-01-29

 

 

Si režisér, scenárista, herec... Prečo sa zaoberáš práve filmom?
Film je pre mňa rozšírením môjho vnútorného myslenia, svojím spôsobom. Je to istý druh riffu, a forma je nadstavbou obsahu. Všetci sa snažíme vyjadriť to, čím žijeme, takže sa nesnažím príliš rozlišovať medzi spôsobom ako ľudia žijú a sú zobrazovaní vo filme.


Takže si ovplyvnený nejakým spôsobom aj cinema verité? Lebo vzťah skutočnosti a zobrazovanej skutočnosti je dosť komplikovaný a je asi zásadným problémom umenia vôbec... Nehovoriac o vnútorných väzbách v štruktúre filmu - obraz a text, hudba...

Samozrejme, ale s nadhľadom. Myslím, že cinema verité ako zobrazovanie niečoho skutočného je prekonaná. Mnohí ľudia, ktorí chcú, aby bol film rešpektovaný, ho prezentujú ako: „Toto pomôže ľuďom pochopiť istú historickú udalosť.“ Nuž, nepomôže. Je to nezmysel. Ale film, ktorý pracuje s politickou satirou može byť oveľa úspešnejší. A to je film, aký najradšej tvorím ja. Vždy som bol filmovým nadšencom, a to mi dovoľuje byť jedným z jeho najväčších kritikov, pretože viem, čo dokáže. Mám vysoký štandard, ku ktorému ho prirovnávam, a keď to niekto naozaj zbabre (alebo, keď ktosi tvrdí, že robí niečo čo nerobí) je zábavné zdôrazniť, že sa mýli!


Všimol som si tvoju snahu vniesť do filmových scén čosi dramatické, niekedy štylizované do takej miery, že odrazu vnímam film z dvoch uhlov a síce klasicky pasívne alebo aktívne parodicky. Aký je tvoj zámer pri realizácii konkrétnej snímky?

Nemyslím, že som niekedy videl, že to bolo komentované, ale je veľká afinita medzi poéziou a filmom. Tak ako pri poézii, kvalitný film potrebuje veľkú zručnosť s jazykom, žiada si lingvistickú vynachádzavosť. Ako u poézie, dobrý film sa zaborí hlboko do metafory, zatiaľ čo skĺzava ľahko po povrchu svojej vlastnej radosti z rozprávania. Rovnako ako pri poézii, špičkový film vyžaduje oveľa väčšiu spoluprácu zo strany diváka - väčšiu citlivosť na strane diváka, čo sa týka detailu, významu, štruktúry a nuansy, tak isto aj väčšiu angažovanosť v hľadaní skrytého významu.


Držíš sa striktne scenára a brániš sa improvizácii, deviácii, náhode?
Nie, scenár je orientačný, ale fascinuje ma flexibilita, kreativita okamihu, improvizácia... Čokoľvek, čo vytvorí ilúziu.


Ako to bolo s filmom Zrkadlo? Ako vznikal? Mal si nejakú linearnú dejovú osnovu? Aj v ňom je citeľné narábanie s poetickým textom... Naproti tomu sekvencia Raj je čisto vizuálnou poetikou bez slov.

Pracoval som na niektorých naozaj "experimentálnych" filmoch (obvykle nenávidím tento termín) v zmysle, že som robil pokusy s filmovou štruktúrou hľadajúc, čo funguje, a čo nie. Začal som zisťovať, že trvanie krátkych filmov nastoľuje inherentné problémy pre to, čo som mal na mysli. Ale našiel som len pár dlhometrážnych filmov, ktoré vytvárali to, čo ma zaujímalo, snáď len Super 8 filmy Dereka Jarman, ktoré boli transformované na 35 mm, ako Last of England. Zrkadlo vznikalo na báze cyklu „... si tu? Chodíš spiaci zas“, pričom Zrkadlo predstavuje konečný destilát tohoto projektu, omietnutý v poeticko-vedeckom štýle.


 


Zrkadlo from kysly on Vimeo.
 


Ako sa ti spolupracuje s ľuďmi ako Julo Bosák, Jaro Kocian? Prečo človeku, ktorý chce niečo natočiť, nestačí jedna hlava?
Začal som spolupracovať pôvodne s inými ľuďmi, ale oni dvaja boli veľmi entuziastickí v tom, aby mi pomohli urobiť z toho „naozajstný film“ - niečo, čo by mohlo byť premietané v typickom filmovom klube. Človeku, ktorý chce natočiť film prirodzene stačí jedna hlava, ale už len z praktických dôvodov sa na hranom filme podieľa viac ľudí. Len na Zrkadle, čo je komorný film, sa dohromady podieľalo viac než 60 ľudí, a každý z nich má snahu priniesť do výsledku niečo vlastné. Nenechať ľuďom priestor na kreativitu by bolo detinské a maximálne krátkozraké.


Áno, súhlasím. Ale ako sa ti hrá vo vlastnom filme? Nie je to konflikt dvoch záujmov?
Autor filmu je prítomný v každom jednom zábere svojho filmu, bez ohľadu, či sa tam objaví, alebo nie... Skôr som mal pocit, že pre ten tip postavy bude najlepšie, ak ho stvárnim ja sám. Vôbec to nevnímam ako konflikt, naopak, ako synergiu.


S filmom je to ako so sexom. Môže sa z toho stať jedného dňa bohapustá zábava, alebo koncepčný nástroj na rozmnožovanie reality, ktorý má povedzme hlbší zmysel... Vieš si predstaviť ideálny stav vecí, vizuálnu kultúru bez balastu?

Vážne neviem, čo by som pridal k obvyklému nariekaniu. Základom je nespadnúť do pasce obdivu k pop kultúre a myslieť si, že to dokážem zmeniť, možno dokonca vylepšiť produkt, ak sa mu budem venovať na serióznej kritickej úrovni. To sa nestane. Jednou z najdôležitejších funkcií priemyslu pop kultúry je generovať črty kriticizmu, pozitívne aj negatívne, na každý artefakt vytvorený týmto odvetvím kultúry. Jemným karhaním týchto ľudí, navrhovaním vylepšení, atď, sa jednoducho stávame časťou procesu, hráme ich hru, a oni nemajú dôvod venovať nám pozornosť. V poslednej dobe, kým technicko-produkčná úroveň filmov a televíznych šou sa výrazne zvýšila, koncepty príbehu a vývoj charakteru postáv utrpel neustály úpadok, kým sme nedosiahli bod, keď existujú manuály pre tvorcov filmov, ktoré špecifikujú, že nemá byť dávaný vôbec žiaden dôraz vývoj postáv. Takže povzbudzovanie priemyslu slušnou kritikou sa ukázalo ako neúčinné. Podľa môjho náhľadu, je to jednoznačné, a dá sa na príklade dokázať, že tento druh kritiky v skutočnosti problém obnovil. Štúdium populárnej kultúry vtrhlo do univerzitných curriculum. Ako hlavný dôvod sa často udáva pri odpovediach na otázky, prečo sú tieto štúdia dôležité - že sa tak možeme o sebe viac naučiť. Celé to prebieha na neuveriteľne infantilnej úrovni. Stali sme sa kultúrou zanedbateľných, pôžitkárskych narcisistov, ktorých hlavným záujmom je pokus ospravedlniť nedostatok nášho intelektuálneho záujmu prehlasovaním sa znalcami v každom triviálnom aspekte našich životov, vo svojich adolescentných obsesiách s Dr. Who a Airtender a tak ďalej.


Audiovizuálne dielo je zväčša skvelou príležitosťou pozerať sa priamo či nepriamo do tváre času. Ako sa dívaš na fenomén času ty? Myslíš si, že dôjde až k takému prelínaniu reálneho a filmového (spolu s 3D virtuálnym priestorom), že ich bude veľmi ťažké rozoznať?

To je ťažko povedať. Neviem ani ako mám odpovedať na túto poslednú otázku. Je to ako povedať: ”Čo keby voda nebola mokrá?”
Očakávam väčšiu precíznosť, viac komplexnosti, individuálnejší prístup, pravdepodobne menej ozdobný, ale s väčšou hĺbkou a zmyslom pre človeka. Spletitejšie využívanie striedania uhlov pohľadu. Jednoducho štrukturálne sofistikovanejšie. Menej zápletky, lepšia výstavba. Myslím, že to je vhodný termín.
Každá ľudská bytosť je bábka na šnúrke, ale povrázky nevystupujú k nejakému anonymnému Tvorcovi, ale sú to lesknúce sa zlaté vlákna, ktoré spájajú jednu bábku s ďalšou. Každé vlákno je citlivé na vibrácie všetkých ostatných vlákien. Každé chvenie spieva nie len v jednom srdci, ale v srdciach mnohých, takže ak počúvame pozorne, môžeme načúvať nízkemu šumu mnohých sŕdc spievajúcich spolu... Keď vlákno praskne, až praskne kvôli láske, alebo nedostatku lásky, alebo z nenávisti, alebo od bolesti... každé ďalšie spojené vlákno to cíti, a každé iné spojené srdce to cíti - a pretože každé vlákno a každé srdce sú, teoreticky, spojené, dokonca aj na svojich najvzdialenejších hraniciach, to znamená, že efekt je univerzálny.




Za rozhovor ďakuje Richard Kitta

video channel Marcela Lacka