ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

M. Drastich - Black & Berne

redaktor: Richard Kitta 2009-02-14

 


Víťazný oblúk džezovej kreativity
3.časť

 

 

JIM BLACK, bubenícka avantgarda z USA

          S menom avantgardného bicistu Jima Blacka z USA sme sa už v dnešnej eseji stretli v súvislosti s čelistom Hankom Robertsom a jeho najnovším projektom z roku 2008 nazvanom Green. No tento avantgardný bubeník nového razenia stihol vytvoriť aj štyri vlastné albumy, ktoré sú také pozoruhodné, že sa aj v mojich prísnych očiach dostali na vysoké priečky hudobného diania. Sú to albumy Alasnoaxis, Splay, Habyor a Dogs of Great Indifference (postupne vydané v rokoch 2000, 2002, 2004 a 2006 na značke Winter and Winter/HEVHETIA). Sú to samé snivé, zelektrizované hudobné diela, prechádzky snami, tónové rojčenia.

          Je to maximálne originálny prejav bubeníka, aký od čias Buddyho Richa a Arta Blaykeho - sme v radoch bubeníkov vo svete nemali. Jim Black je bubeník moderných zvukov a nedrží sa kŕčovito len jednej zostavy, ktorou je v prípade skupiny Alasnoaxis Chris Speed na tenorovom saxofóne, Hilmar Jensson za gitarami, Skúli Sverrison za kontrabasom a Jim za bicími. Takmer v rovnakej zostave, ibaže namiesto Hilmara je v nej pre zmenu Brad Shepik na tambure a elektrickom saze, funguje zostava Pachora, ktorá je inšpirovaná balkánskymi rytmami a vyniká pomerne veľkou voľnosťou v rytme.

          Jima Blacka nájdete aj v skupine Tiny Bell Trio, kde hrá Dave Douglas na trúbke, Brad Shepik na gitare a Jim za bicími. Vlastne tak som ho spoznal – zvedavý na trúbku Daveho Douglasa som si nevyhnutne vypočul aj originálny zvuk bicích Jima Blacka a ihneď som začal pátrať po jeho vlastných albumoch. Nezaváhal som.

Jim Black / Vybraná diskografia:


Alasnoaxis (2000, Winter and Winter /HEVHETIA)
Splay (2002)
Habyor ((2004)
Dogs of Great Indifference (2006)
Tiny Bell Trio – Songs for Wandering Souls

With Pachora
Astereotypical



 

TIM BERNE, altový saxofónový velikán

        V mladosti, keď to v hlavách najviac iskrí nápadmi a telá priam blčia, vznikajú najfantastickejšie diela. Tvorivosť sa vtedy v človeku prejavuje bez (alebo takmer bez) obmedzení. Tak nejako vznikal aj zúrivý album Spy Versus Spy saxofonistu Johna Zorna v spolupráci s bubeníkom Joeyom Baronom. Spolupodieľal sa na ňom výraznou mierou aj iný významný americký altový saxofonista a skladateľ Tim Berne. Kým Tim nepočul nahrávku Júliusa Hemphilla z roku 1972 nazvanú Dogon A. D., o džez sa príliš nezaujímal. Táto snímka zmenila celý jeho život. Hemphill bol známy pre jeho integráciu soulovej hudby a funku s free džezom. Tim Berne prišiel v roku 1974 do New Yorku s jasným zámerom a cieľom – začal brať lekcie u Hemphilla, neskôr s ním začal nahrávať albumy. Vzácnou ukážkou takejto tvorby je takmer 34-minútová Hemphillova kompozícia z roku 1976 Water Music for Woodwinds, na ktorej Tim Berne hrá na altový a baritónový saxofón: tento unikát nájdete na albume Julius Hemphill – One Atmosphere (TZADIK/HEVHETIA).

          V roku 1979 už bol Tim Berne dostatočne hudobne zrelý na to, aby mohol realizovať vlastné nahrávky u firmy Empire Records. Pre Columbiu nahral albumy Fulton Street Maul a Sanctified Dreams. Ďalší významný medzník v jeho živote a tvorbe nastal v roku 1988, keď pre JMT Productions v podobe Miniature nahráva dva albumy – už o nich bola reč v súvislosti s Hankom Robertsom. Táto nadčasová hudba znie dnes, dvadsať rokov po nahraní, akoby ju mali nahrať najskôr o dvadsať rokov, čiže najskôr niekedy okolo roku 2029. všimnite si, že každý z členov Miniature sa neskôr zaradil medzi najúžasnejších tvorcov, hráčov, skladateľov a improvizátorov, inovátorov, spontánnych hráčov súčasnosti. Pravdaže, už v názve Miniature je vyslovené aj to, čo sa deje pri komponovaní a neskôr pri hraní – skladby sú relatívne krátke, majú od dva a pol minúty maximálne po osem a trištvrte minúty. Neskôr bude Tim Berne známy a slávny práve tým, že jeho kompozície majú pokojne od dvadsať do tridsať minút (The Other, The Legend of P-1, The Maze (for Julius), ale aj okolo štyridsať minút (Impacted Wisdom, A Slight Discrepancy In The Figures).

          Jeho tvorba je dosť členitá, najlepšie sa v nej orientuje podľa názvov skupín: Tim Berne´s Bloodcount (Tim Berne, Michael Formanek, Chris Speed, Jim Black, Marc Ducret), Tim Berne´s Caos Totale (Tim Berne, Mark Dresser, Steve Svell, Bobby Previte, Herb Robertson, Marc Ducret, Django Bates), Big Satan (Tim Berne, Tom Rainey, Craig Taborn), Science Friction (Tim Berne, Tom Rainey, Craig Taborn, Marc Ducret), Paraphrase (Tim Berne, Tom Rainey, Drew Gress) a už spomínaná skupina Miniature (Tim Berne, Joey Baron, Hank Roberts). Už som to vyslovil na inom mieste, ale rád to zopakujem: kým pre predošlú generáciu bol obrovským pojmom ako altový saxofonista Charlie Parker, túto štafetu a jeho funkciu v súčasnosti prebral Tim Berne.

Tim Berne / Vybraná diskografia:

Tim Berne´s Caos Totale – Nice View (Winter and Winter/HEVHETIA)
Tim Berne´s Bloodcount – Poisoned Minds – The Paris Concert II
Big Satan – I Think They Liked It Honey
Tim Berne – Diminutive Mysteries (Mostly Hemphill)
Tim Berne´s Caos Totale – Pace Yourself
Tim Berne – The Shell Game (na Slovensku distribuuje DIVYD)
Miniature – Miniature
Julius Hemphill – One Atmosphere
Tim Bern – The Five Year Plan
Tim Berne´s Fractured Fairy Tales
Tim Berne´s Bloodcount – Memory Select – The Paris Concert Three
Tim Berne – Saturation Point
Tim Berne – The Sevens
Tim Berne – Feign
Tim Berne – Please Advise
Tim Berne – Livein Cognito

 

 

Miloš Drastich