ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

eNRARV2019SK

 

héttorony

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Čo dokáže krabica (2)

redaktor: Richard Kitta 2009-02-16

 

 

Nam June Paik a prvá „interaktívna televízia“
Nam June Paik, pochádzal z Južnej Kórei. Bol v podstate americkým umelcom. „Vstúpil“ do Ameriky, keď sa sloboda a nová demokracia búrili. Sloboda tvorby a prostredie umelcov, s ktorými sa dostával do styku ako napr. John Cage, hudobník a majster experimentálneho zvuku a samotné združenie Fluxus, ho viedli k experimentom s TV prístrojom. To všetko sa začalo v 60-tych rokoch. Jeho fantáziu inšpirovali rôzne hnutia doby: avantgarda, dadaizmus, surrealizmus, vaudeville, futurizmus, ready-made, sexuálna anarchia a nové média, film, televízia, a zrod videa. Vďaka technického pokroku a miniaturizácii firma Sony začala predávať svoju prvú kameru s magnetickou páskou. Tá sa stala hlavným výtvarným prostriedkom „štetcom“ umelcov Fluxusu. Členovia Fluxusu hľadali výtvarné formy najmä v štyroch dimenziách: aurálna, optická, olfaktronická, taktilná a to zďaleka nie je celý inventár. Dá sa povedať, že subverzívná hra bola inšpiráciou všetkého, vyvrátiť všetko čo je samozrejmosťou.
Paik začal rušiť televízne vysielanie pomocou magnetu, výsledkom boli meniace sa svetelné oscilácie na obrazovke. Sám povedal, že užívatelia doteraz televízny prijímač len zapínali a vypínali, nenastala žiadna interaktivita. To je aj kľúčovým slovom  „nového umenia“. Interakcia, či interaktivita. S televízormi vytvoril celý rad inštalácií, vytváral koláže, performance, používal malé monitory, veľké rozoberal alebo ich spájal do monumentov. Vyrábal sériu video inštalácií kde sa televízny primáč stal akýmsi sakrálnym symbolom 20 storočia. V každom prípade môžeme považovať Paikove umenie ako filozofické, a to nielen vizuálnym zaujatím. Budha, ktorý pozerá na svoj elektronický obraz v „slepom televízore“ bez pohybu s úžasom, je silný motív, kde Paik poukazuje aj na pofidérne kde-tu prítomné javy dnešného sveta, spojením orientálneho sveta so západom. Splývajú tu dve rôzne ikony kultúry, keď prostriedkom zen meditácie je televízor odvážnym privlastnením a vytvára ironickú dištanciu. K tejto téme sa veľakrát vracia a vyrába sériu objektov s podobnou tematikou - obrie robotické totemy, či panely vyskladané z monitorov.


Televízia a interaktivita

Zapnem, prepnem, vypnem – to ešte nie je interaktivita, je to iba pasívne používanie TV prístroja. V televíznom vysielaní existuje rad  programov, do ktorých môže vstúpiť  aj divák, buď  formou telefónu alebo e-mailom či sms správou a môže tak ovplyvniť vývoj deja. V zahraničnej TV kultúre existujú aj pokusy, kde sa divákov snažia dostať do vysielania pomocou Skype video konferencie. Alebo ďalšie praktiky ako interaktívne hry cez telefón, kde telefón slúži ako interface. Pomocou tlačidiel telefónu divák ovláda aplikáciu, ktorú sleduje cez monitor. Existuje aj ďalšia platforma v rámci televízie, kde sa uplatňuje interaktivita. Je to teletext. Interaktivita prebieha formou sms chatu, inzercie atď. Takéto formy interaktivity nie sú intímne, všetci ostatní diváci sú svedkovia.

Niektoré televízne relácie, ktoré používajú ako základ interaktivitu, vnášajú do svojho programu aj vlastnú psychológiu a ilúziu. Napríklad showman  Uri Geller, podobný ako David Copperfield, ktorý sám seba nazýva mentalistom, vo svojich vysoko sledovaných  programoch oklamal veľké množstvo divákov. Poprosil ich, aby počas živého vstupu položili na rám televízora lyžičku. Tvrdil, že počas vysielania pošle svoju energiu a lyžica diváka spadne na zem. Po pár minútach sa objavili mms videá z mobilov v priamom prenose ako divákom padajú lyžice. Klamal Uri Geller? Nie, naozaj poslal energiu ale nie svoju, niektoré vysoké frekvencie zvuku, ktoré inak ľudské ucho nepočuje, dokážu rozvibrovať konštrukciu niektorých televízorov. Výsledok je jasný: lyžica na zemi.


Násilie v médiách
Masové médiá ako významný činiteľ ovplyvňujúci verejnú mienku sa nezriedka podieľajú na vzniku a intenzite násilností, etnicky motivovaných stretov, posilňovaní negatívnych stereotypov a šírení etnickej a národnostnej neznášanlivosti. Médiá však môžu prispievať aj k rešpektovaniu odlišností iných kultúr a k dosiahnutiu slobodnej a rovnocennej výmeny medzi jednotlivými etnickými skupinami v spoločnosti. Keď masovokomunikačné prostriedky v tých najjednoduchších formách začali dobývať svet, plnili len svoje hlavné poslanie. Postupom času zovšedneli a začali sa hľadať možnosti ako prilákať a udržať si záujem ľudí. To spôsobilo, že verejnosti sa začalo prezentovať to, čo ju najviac zaujíma – škandály, vraždy, drastické zábery a filmy bez ohľadu na ďalšie následky. Z mediálneho násilia sa stal špecifický druh skutočného násilia.
„Násilné obsahy v médiách sú tie, v ktorých sa samoúčelne, bez kontextového opodstatnenia predstavujú a zvýrazňujú určité formy správania spôsobujúce fyzickú, psychickú, materiálnu, emocionálnu a sociálnu škodu (zranenie vrátane explicitných hrozieb a verbálnych útokov). Toto násilie býva kombinované s vulgárnym jazykom, erotikou, nahotou, alebo sexom.“
Samotný názov „mediálne násilie“ prezrádza fakt, že ho možno nájsť vo všetkých druhoch masmédií, nielen v televízii.
Na jednej strane môžu médiá posilňovať a podporovať ostatné prostriedky socializácie, na strane druhej sa často považujú za potenciálnu hrozbu pre kultúru, hodnoty vštepované deťom ich rodičmi, vychovávateľmi a ďalšími sprostredkovateľmi spoločenskej kontroly. Obrazový scenár sa stáva inšpiráciou. V súčasnosti sa stávame svedkami nielen nárastu kriminality, ale zároveň i znižovania vekovej hranice páchateľov, zvyšovania brutality trestných činov mladistvých. Kým napríklad v roku 1989 bolo na Slovensku spáchaných 59 vrážd, v roku 1999 ich už bolo 141. Viaceré konkrétne prípadové štúdie doma i v zahraničí nasvedčujú tomu, že trestné činy sa páchajú i podľa scenárov z masmédií. Pri sledovaní mladých trestancov mužského pohlavia uväznených v USA za spáchanie násilného trestného činu sa 22 až 34 percent z nich priznalo, že vedome napodobňovali zločinný postup, ktorý videli v televízii alebo v kine. Diváci sa neraz identifikujú s hrdinami pakultúry, čo potenciuje ich asociálne sklony.

21. prvé storočie je dobou monitorov. Pomaly sa už aj papierové billboardy menia na televízne. Japonskí vedci postavili dokonca dom, kde steny sú z LCD panelov. Už dnes pomocou internetu môže hocikto naštartovať svoju vlastnú televíziu. Ja osobne vnímam takýto vývoj skepticky. Je to márna utópia a antisocializácia obyvateľstva, kde sa narúša rovnováha medzi kvantitou a kvalitou. Mäsová kvalita môže ovplyvniť kultúrnu  identitu. Narušiť minimálnu etickú, sociálnu, kultúrnu a sexuálnu normu hlavne pri výchove detí a budúcej generácie. Existuje morálna cenzúra, ktorá je nutná ale tá sa čoraz viac degraduje až stáva sa nekontrolovateľnou.
„Ak sa vám to nepáči, prepnite na iný kanál“.
 

 

Juraj Sasák