ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Agota Kristof – Dve

redaktor: Richard Kitta 2009-02-19

 

 

                                                                             Vidiek

Už sa to naozaj nedalo vydržať.
Pod oknami smerujúcimi na kedysi šarmantné námestíčko hrmot áut a hučanie motorov ani na okamih neutíchali.
    Ani v noci. Pri otvorených oknách sa nedalo spať.
    Nie, už to naozaj nemohol ďalej trpieť.
    Zakaždým keď deti vychádzali z domu, hrozilo, že ich niekto zrazí. Ani minúta pokoja.
    Ako zázrakom mu ponúkli tú malú farmu na samote, ktorú bývalý majiteľ opustil a za celkom smiešnu cenu. Iste, bolo treba čo-to poopravovať. Strechu, omietku. Postaviť kúpeľňu. Ale aj s týmito výdavkami sa mu to ešte stále oplatilo.
    A aspoň mal už konečne vlastnú strechu nad hlavou.
    Mlieko, vajcia a zeleninu kupoval u susedného farmára za polovicu toho, čo stáli tieto potraviny v supermarketoch v meste. A boli to čisto prírodné produkty.  
    Nevýhodou boli len presuny autom – dvadsať kilometrov – štyrikrát denne. Ale čo je to dvadsať kilometrov! Necelá štvrťhodinka.
    (No nie v prípade zápchy, havárie, poruchy, policajnej kontroly, hmly, poľadovice alebo snehovej kalamity.)
    Škola bola tiež trochu ďalej, ale polhodina chôdze deťom len prospeje.
    (No nie keď prší, keď sneží, keď je príliš zima alebo príliš teplo.)
    Ale inak to bol hotový raj.
    A ako sa len nasmial, keď po príchode do mesta zaparkoval auto na námestíčku, často dokonca priamo pod svojimi niekdajšími oknami. Vdychujúc výfukové plyny spokojne rozjímal nad tým, že tohto všetkého ušetril svoju rodinu.
    Ale potom sa dozvedel o projekte postaviť diaľnicu.
    Ako si prezeral mapy vyvesené na radnici, zistil, že plánovaná šesťprúdová cesta bude prechádzať stredom jeho farmy, alebo každopádne nie príliš ďaleko. Hlboko to ním otriaslo, no po chvíli ho osvietilo: ak bude diaľnica prechádzať jeho farmou alebo záhradou, bude odškodnený. A za odškodné si bude môcť kúpiť ďalšiu farmu, niekde inde.
    Aby si bol načistom, požiadal o stretnutie s úradníkom.
    Ten ho srdečne prijal. Potom, ako si ho zdvorilo vypočul, mu vysvetlil, že sa pomýlil pri čítaní plánov, lebo diaľnica bude prechádzať prinajmenšom stopäťdesiat metrov od jeho farmy. A tak nemohlo byť ani reči o nejakom odškodnom.
    Diaľnica bola postavená – úžasné dielo – a naozaj bola od farmy vzdialená stopäťdesiat metrov.
    Okrem toho, hluk takmer nebolo počuť, niečo ako nepretržité dunenie, na ktoré si veľmi skoro zvykli. A majiteľ farmy sa utešoval, že s touto diaľnicou sa aspoň rýchlejšie dostane na svoje pracovisko. 
    No pre istotu prestal kupovať mlieko na susednej farme, lebo farmárove kravy sa teraz pásli pri diaľnici, kde tráva, ako každý vie, obsahuje veľa olova.
    Šesť mesiacov nato postavili plynojemy, päťdesiat metrov od farmy.
    A o ďalšie dva roky spaľovňu komunálnych odpadov, osemdesiat metrov od farmy. Obrovské naložené kamióny prichádzali ráno čo večer a komín spaľovne nepretržito dymil. 
    Na námestíčku v meste naopak zrušili premávku a parkovanie. Zriadili tam parčík so záhonmi kvetín a kríkmi, lavičky na sedenie a ihrisko pre deti.



 

                                                                             Môj otec

    Nepoznali ste ho.
    Zomrel.
    Práve preto som sa minulý rok začiatkom decembra vrátila do svojej krajiny, ktorú tiež nepoznáte.
    Dvadsaťštyri hodín vlakom do hlavného mesta, odpočinúť si jednu noc u brata a opäť vlak, ďalších dvanásť hodín, teda dokopy tridsaťšesť hodín cesty, až do toho priemyselného veľkomesta, kde mali vložiť môjho otca, bielu porcelánovú urnu, do malého otvoru v betóne.
    Tridsaťšesť hodín vlakom, s prestávkami na vyľudnenených a studených staniciach, obklopená cestujúcimi, ktorým neumrel otec, alebo tak dávno, že na to už ani nemyslia. Ja som na to myslela, ale ešte stále som tomu neverila.
    Už viackrát som absolvovala tú trasu, keď bol otec ešte nažive, čakal ma na konci cesty, na predmestí toho priemyselného mesta, kde tak málo žil, tak málo miloval, kde sa so mnou nikdy neprechádzal ruka v ruke.
    Na pohrebe mrholilo. Účasť bola hojná, vence, spevy, mužský zbor v čiernom. Bol to socialistický pohreb, bez farára.
    Položila som kyticu klinčekov k bielej urne, takej malej, nemohla som uveriť, že môj otec je vnútri, on taký veľký v čase, keď som ešte bola jeho dcérou, jeho dieťaťom.   
    Tá porcelánová urna, to nebol môj otec.
    Napriek tomu som plakala, keď ho vložili do betónu. Platňa hrala národnú hymnu, v ktorej prosíme Boha, aby požehnal tejto krajine a jeho ľudu, čo v minulosti tak veľmi trpel a ešte aj bude.
    Mužský zbor musel spievať dlhšie, lebo tým dvom zriadencom to nešlo, epitafná doska nepriliehala, urna, môj otec, sa len s ťažkosťami zmestili do toho malého otvoru v betóne.
    Neskôr som sa dozvedela, že otec chcel byť pochovaný v zemi a nie v betóne, vo svojej rodnej dedine, ale presvedčili ho – keď už umieral na rakovinu žalúdka, pomaličky vyhasínal, otupený morfínovými injekciami proti bolesti –, presvedčili ho, matka a brat, že tu mu bude lepšie, na cintoríne toho hrozného priemyselného mesta, ktoré nikdy nemal rád, kde sa so mnou nikdy neprechádzal ruka v ruke.
    Neskôr som musela pozdraviť veľa ľudí, neznámych, ktorí však poznali mňa. Ženy ma objímali.
    A potom sa to skončilo. Skrehnutí od zimy sme mohli ísť k mojim rodičom, teda k mojej matke. Nasledoval kar. Jedla som, ako všetci ostatní, aj pila. Bola som unavená z cesty, z obradu, z hostí, zo všetkého.
    Zašla som do otcovej izbičky, kam sa zvykol utiahnuť, aby si čítal, učil sa jazyky a písal do denníka.
    Otec tam nebol. Ani na záhrade. Pomyslela som si, že možno išiel nakupovať kvôli všetkým tým ľuďom, ktorí sa u neho zišli. Často chodil nakupovať, mal to rád.
    Čakala som naňho, chcela som ho vidieť, lebo som mala už čoskoro odísť, teda vrátiť sa sem. Vypila som veľa vína a on stále nechodil.
-    Ale kam sa podel oco? – povedala som napokon a ľudia sa na mňa pozerali.
Bratia ma zaviedli k sebe domov, uložili do postele. Na druhý deň som odcestovala. Dvadsaťštyri hodín, tridsaťšesť hodín vlakom.
    Cestou som snovala plány.
    Za nejaký čas sa vrátim, odstránim betónovú dosku, ukradnem urnu, pochovám ho v jeho rodnej dedine, pri rieke, v čiernej zemi.
    Je to región, ktorý málo poznám, nikdy som tam nebola. Tak potom, kde ju pochovám, tú ukradnutú urnu?
Nikde sa so mnou otec neprechádzal ruka v ruke.



preložila
Ivana Dobrakovová