ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Hyperrealita (1)

redaktor: Richard Kitta 2009-03-05

 

 

Extáza z komunikácie, simulácia, hyperrealita (1)

Komunikácia je jednou zo základných prejavov ľudskej existencie. V širšom význame slova predstavuje široké spektrum prejavov – od primárnej gestikulácie, mimiky, cez hlas, reč a ďalšie informácie zvukovej podstaty, až po písomné a obrazové, či virtuálne sofistikované prejavy civilizovaných jedincov (kyber)spoločností. Podľa Viléma Flussera je ľudská komunikácia špecificky vymedzená, je umelým procesom, ktorého podstatou sú symboly usporiadané do kódov. Zmysel komunikácie podľa neho spočíva najmä v odpútaní pozornosti od bezvýznamovosti a prázdnoty okolitej reality, od všadeprítomného zániku: „Ľudská komunikácia nás opriada závojom kodifikovaného sveta, utkaným z umenia a vedy, filozofie a náboženstva, aby sme zabudli na vlastnú osamelosť a svoju smrť.“1

Začiatkom 60. rokov 20. storočia použil kanadský teoretik Marshall McLuhan v knihe Jak rozumět médiím: Extenze člověka (Understanding Media: The Extensions of Man, 1964) metaforické pomenovanie globálna dedina (global village), ktorý sa stal zakrátko obľúbenou frázou knowledge society. McLuhan anticipoval príchod celej informačnej spoločnosti, stupeň globálneho rozvoja ľudstva, kde je všetko vzájomne prepojené pomocou komunikačných kanálov a médií, pričom svet sa čoraz viac „zmenšuje“. McLuhan do istej miery zúročil aj myšlienky svojich predchodcov. Fenomén médií fascinoval už Waltera Benjamina v eseji Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti (Das Kunstwerk im Zeitalter seiner technischen Reproduzierbarkeit, 1936): „Oko uchopuje rýchlejšie a proces obrazovej reprodukcie sa úžasne zrýchlil“.2  Médiá priniesli extenziu, predĺženie všetkých ľudských zmyslov, informácie sú komplexné, rýchlo dostupné. McLuhanovo „apokalyptické“ tvrdenie, že sa blížime k poslednej fáze extenzie človeka - technologickej stimulácii vedomia, keď bude tvorivý proces poznania rozšírený na celú ľudskú spoločnosť, sa stal každodennou skúsenosťou. Kategória reprodukovateľnosti, prešla transformáciou svojho významu. S tým súvisí aj zmena paradigmy vizuálneho umenia, opúšťajúceho princíp modernizmu, v prospech postmoderny.3

Prudký vývoj a rozvrstvenie všetkých oblastí rodiacich sa nových „informačných spoločností“ post-industriálneho charakteru súvisel predovšetkým s rozvojom analógových a digitálnych technológií. V 50. rokoch 20. storočia došlo k masovému rozšíreniu televízie a televízneho vysielania v USA, Nemecku a Francúzsku, nasledoval paralelný vývoj informatizácie a masová popularizácia osobných počítačov a domácich robotov v Japonsku a USA. Elektronické médiá a technológie sa stali dôležitou zložkou každodennej reality. Ich sociokultúrny vplyv nadobudol zrazu enormnú intenzitu, stali sa nielen najpodstatnejším kanálom a archívom informácií, emočných substitúcií, ale v spätnej väzbe začali súčasne pôsobiť aj ako výchovný a formotvorný činiteľ. Samozrejme, vývoj technológií šiel ruka v ruke s rozvojom kapitalizmu, čo malo vplyv na všetky zložky socioekonomického priestoru. Nárast simulovaných potrieb mal za následok zvýšenie konzumu, ktorý sa stal jedným z hlavných problémov a vytvoril základ pre nasledujúce environmentálne a hospodárske krízy. Tento problém naznačil a opísal v diele Společnost spektáklu (La société du spectacle, 1967) francúzsky umelec a mysliteľ Guy Debord. Kapitál podľa neho kolonizoval životný priestor natoľko, že umožnil vznik tzv. spektáklu, čo je Debordove synonymum pre falošnú reprezentáciu skutočnosti. Tento objektívny klam ovplyvňuje človeka, jeho identifikačné vzory, priestor a čas: „Ve spektáklu, ve kterém je smyslový svět nahrazen vybranými obrazy, jež existují nad ním a jež se současně domohly toho, že je uznáváme jako smyslovost par excellence, se absolutne završuje princip zbožního fetišismu, tj. skutečnost, že společnost je ovládána „smyslově nadsmyslovými věcmi“. Pri pohľade na vývoj na jemnejších úrovniach sociálnej a kultúrnej sféry si mnohí uvedomili zložitosť tejto situácie.

Jean Baudrillard, francúzsky filozof a sociológ, autor kontroverzných esejí, patril medzi tých, ktorí vycítili možný a blížiaci sa kolaps západného spoločenského systému spôsobený nadmernou fluktuáciou informácií a ich saturovaným stavom. Väčšina postmoderných filozofov v tom čase odmietala teóriu logocentrizmu a axiómu, že význam znaku je definovaný ako vzťah k pojmu alebo javu reálneho sveta. Antropológ Claude Lévi-Strausse zastáva názor, že jazyk vzniká na základe (in)dispozícií rozumu, ktorý dokáže klasifikovať kategórie binárnych pojmov typu dobro a zlo. Filozof Jacques Derrida zas hovorí, že význam znaku je donekonečna predefinovávaný. Neskôr naznačil aj problém, ktorý naplno rozvinul Baudrillard – vzťah znak-znak je dôležitejší ako vzťah znak-objekt. Baudrillard nastavuje obom zrkadlo. Ukazuje im od dogmy slova oslobodenú civilizáciu, ktorá však stratila základné piliere svojej existence: realitu, dejiny a odlišnosť. Na „zmiznutí“ reality má veľký podiel absencia väzby medzi znakom a objektom. Neustále redefinovanie tejto väzby, v snahe byť efektívnejší v komunikácii, spôsobili všeobecnú presýtenosť informáciami. Dejiny sú podľa Baudrillarda konštrukciou – interpretovanou a spoločensky podmienenou záležitosťou. Informatizácia však urýchlila dianie natoľko, že znemožnila jeho spracovanie v rámci dejinnej konštrukcie. Stratu dejín si kompenzujeme emočným prežívaním motívov našej minulosti, ktoré sa snažíme znovu vyvolať a nájsť v nich samých seba: „... jde nám především o důkaz vlastní existence – a to přesto, že tento důkaz nemá žádný jiný smysl než uskutečnění právě tohoto pokusu.“5  V súvislosti so stratou odlišnosti hovorí ako o našej túžbe nájsť riešenie, „které nás ochrání před tím, abychom se stali stejní jako ti druzí. Dnes jde o to, být stejný jako svoje já, všude nalézat sám sebe, zmnožovat se...“6  Odlišnosť sme podľa Baudrillarda stratili v dôsledku dosiahnutia stavu dokonalosti. Dokonalosť je trhákom, a globálne komunikačné technológie generujú a generujú v obsesii univerzálne vzory dokonalosti, s jediným cieľom: dosiahnuť extázu komunikácie. Vďaka našej viere v komunikáciu a nášmu úsiliu o oslobodenie vlastnej individuality sme sa zvádzaním dokonalosti stali reálnejší, než je samotná realita. Čím viac túžime po autenticite a originalite, tým viac ich strácame.

 

Richard Kitta

 

 

1 Flusser, Vilém, Komunikológia, Media Institute, Bratislava, 2002, str. 10
2 Rusnáková, Katarína, V toku pohyblivých obrazov, VŠVU, Bratislava, 2005, str. 15
3 Tamtiež.
4 Debord Guy, Společnost spektáklu, Intu, 2007, str. 15
5 Baudrillard, Jean, „Rituály transparence“, In: Vokno č.22, 1991, str. 158
6 Baudrillard, Jean, „Rituály transparence“, In: Vokno č.22, 1991, str. 160