ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

Otto Szabó

 

Čičváková

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Csáji - Životné detaily

redaktor: Richard Kitta 2009-03-07

 

 

C s á j i   A t t i l a  -  Ž i v o t n é   d e t a i l y

 

Detstvo som strávil na Slovensku, v krásnej krajine medzi Rožňavou a Košicami, ale predovšetkým v Moldave nad Bodvou, kde som sa narodil. Spomínam si na výlety, keď sme cez zasneženú krajinu prechádzali na zapriahnutých saniach k hrdlu Zádielskej doliny, alebo sme sedeli spolu s babičkou medzi pekne strihanými okrasnými kríkmi, pod starými smrekmi. Spomínam si na biely mohutný kalvínsky kostol, kde otec kázal, údiv medzi starobylým nábytkom v šerých izbách môjho deda. A tie maľby, kresby  a keramiky... Nezabudnuteľné drobné mozaiky, erdžanie žrebca, keď som ho chytil za hrivu a snažil sa mu dostať na chrbát, tá obrovská čerešňa v košickej záhrade, tá Veľká kniha o indiánoch, alebo muránska tajomná húština. A tie menej pokojné spomienky: bombardovanie Košíc, neskôr po svetovej vojne partizánske razie, odvlečenie otca, šovinistické davy skandujúcich na uliciach: „Maďarov do Dunaja!“. Nová hanba Európy: Benešove dekréty, vysídlenie, východ slnka za mrežami vo vagónoch pre dobytok, kde mojou posteľou bol na komodu prehodený matrac. A potom príchod do „zasľúbenej zeme“, do Maďarska, Budapešti... Výmena. Zmena? Suroví samopalníci aparátu nás už čakali. Odvliekli nás na dezinfikáciu do školy nachádzajúcej sa na „Aréna“ ulici. Zaobchádzali s nami vysťahovalcami ako so všivavými zvieratami. Vtedy sa stratila vo mne dôveryhodnosť strašného slova: „fašisti“. Ako decko som prišiel na to, že aj Maďar môže nenávidieť Maďara. Ale prečo? Nechápal som. Zapamätal som si slovo AVO.
 Nasledoval nečakaný dar: jeden šťastný rok v Holandsku, v Utrecht-Driebergu, v rodine van der Horsta. Spoločné potulky na bicykli s Miniem, ktorý študoval maliarstvo v Utrechte. Múzeá, zbierky, obrazy. A na druhej strane: po zem zbombardovaný Rotterdam, mŕtva rieka Rhein, týždne na Severnom mori s frízskymi rybármi v „zahmlenej Walhale“, každodenný plátok čokolády, zber jedlých gaštanov v záhrade kaštieľa kráľovny Driebergene, a štúdiá kreslenia. Po návrate do Budapešti som pokračoval rokmi štúdia v ateliéri Ferenca Zajtiho. Ako dospievajúceho ma očaril zážitok z poézie Rimbauda, jeho prejav slobody, od neho som sa naučil cez mágiu slov „opitá loď“ prechádzať takými krajinami, kde sa roztváral – čoraz viac – nevyčerpateľný svet oslobodzujúceho ducha. A prišiel rok revolúcie, október 1956. Bol som udivený z nečakanej udalosti: aj vo vonkajšej skutočnosti môže existovať sloboda, a tento zážitok bol očarujúci. Zrodila sa nádej, že z triedneho boja, z ďalších spoločenských napätí, z nenávisti sa dá vyliečiť. Stále som vedel, cítil som, nosil som v sebe, ako živú energiu to, že nad osobou existuje niečo iné, nejaká zvláštna transcendentálna sila, čo nazývame: spolupatričnosť. Počas revolúcie sa tá skrytá a zmagnetizovaná hodnota stala živou skutočnosťou. Mnohým ľuďom sa zdalo, že civilizácii XX. storočia sa to podarilo zlikvidovať. Obetavá revolúcia to živo vyvrátila.
 A zrútila sa na nás hrôza, státisíce na tankoch a znovu víťazstvo terorizmu červenej hviezdy. Rozhodujúcou sa stala pochybnosť – myslím, že nielen vo mne ako mladíkovi, ale aj v mojej generácii – pochybnosť v hnutiach, heslách s prekrúteným zmyslom, v príliš rýchlom prispôsobovaní sa, v tvrdom a stuhnutom poriadku. Duchovný život sa stiahol do podzemia. Mená ako Hamvas Béla, Mezei Árpád, Várkonyi Nándor, Kassák Lajos, Korniss Dezso, Gyarmathy Tihamér sa ocitli na periférii. Bolo to obdobie vnútorného vyhnanstva. Spoznal som situáciu: pre umelca sú najdôležitejšie vnútorné diania – ak má vnútorný kompas, ktorý vie sledovať. Medzi tým som sa stal maliarom. V polovici šesťdesiatych rokov sa objavila nová generácia umelcov, ktorí 56. rok prežili ako šarvanci, ktorá v umení chcela zrealizovať túžbu slobodnejšieho bytia. Nebola ochotná sa podriadiť očakávaniam znetvorenej spoločnosti, nezmierila sa s „beznádejnou“ situáciou. Tak som sa stal nie len trpiteľom udalostí, ale aj tvorcom, určujúcim organizátorom „avantgardy“. Vedome som vyhľadával tých mladých umelcov, ktorí zmýšľali podobne ako ja. Zo špinavých garzoniek, pivničných klubov, z práčovní a domu smútku prerobených na ateliér a z podkrovných izieb som verboval „gardu“. Najprv z neznáma do skromného osvetlenia reflektorov – a potom oveľa ďalej: z izolovanej nehybnosti do živého intelektuálneho prostredia. Takto sa našli Bocz Gyula, Csutoros Sándor, Haraszty István, Haris Lászkó, Ilyés István, Pauer Gyula, Prutkay Péter, Türk Péter a ďalší. Založil som SZÜREHON, ktorá zrealizovala v poľských múzeách sériu výstav maďarských avantgardistov, následne prizvaním priemyselných návrhárov a za účasti niektorých členov staršej generácie (napr. Korniss Dezső) výstavu „R“. Bolo o tom napísané: “Bod obratu – po dlhej dobe stojí znovu pred nami maďarská avantgarda.“


 

Druhá polovica 70. rokov znamenala pre mňa bod obratu, keď v plastických obrazoch sa mi naskytla možnosť skúmať nehmotné svetlo v rámci koherentného lejzrového svetla, v rámci výskumu a tvorby obrazov v Centrálnej fyzikálno-výskumnej inštitúcii. Za túto možnosť vďačím Norbertovi Kroóovi. Ani nie tak dávno, po premiére v pochmúrnom chráme v Múzeu Kiscelli, som napísal nasledujúce: „Dnes nie je možné zastaviť vizuálnu reformu. Kto sa o to pokúsi, podobne ako Lótova manželka, skamenie. Na poli umení netreba zastaviť reformu, lebo to je nemožné, nutné je pozastaviť fetišizáciu. A pod troskami je najjednoduchšie hľadať najzložitejšie cesty, ktoré sa podľa klasickej definície prenášajú od duše k duši. A či je to nemoderné? Nech odpoviem otázkou: nemôžeme byť nezávislejšími, musíme bezpodmienečne nasledovať myslenie duševne ošklbaných ľudí? Nemali by sme podľa schém minulého storočia rozhodovať o moderne“.

 

Z knihy „1939“
november 2008, Vydavateľstvo Napkut kiado