ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Identita v umení (1)

redaktor: Richard Kitta 2009-03-10

 


Identita, subjektivita a telesnosť
vo svetovom výtvarnom umení druhej pol. 20. storočia



V 60. rokoch 20. stor. sa vo výtvarnom umení mení paradigma bezvýhradnosti autorstva umeleckého diela. Súvisí to najmä s postupným vyčerpaním a oslabením obsahu a vplyvu moderny a jej protagonistov. Paralelne so Smrťou autora (Death of the author, 1968), zásadného textu Rolanda Barthesa, sa v umení rodí postmoderna a jej dominantné stratégie v podobe feministických a postštrukturalistických teórií identity a subjektivity.  Z pasívneho diváka, konzumného čitateľa sa stáva aktívny pozorovateľ, nový subjekt, spoluautor umeleckého diela. Fragmentarizácia a rozpad subjektu na strane autora a percipienta boli odzrkadlením štruktúry a decentralizácie, ktorá bola v tom čase príznačná aj pre rodiaci sa postmoderný štruktúrovaný jazyk. Významnou formou výtvarného umenia sa stalo umenie akcie, ktoré úzko súviselo so záznamovým médiom fotografie a videa. Mnohé z body-artových diel západných umelcov tej doby ako Andy Warhol, Cindy Sherman, alebo Sherrie Levin sa zachovali na fotografiách a videopáskach, taktiež akcie Vita Acconciho, Carolee Schneemann a mnohých ďalších umelcov, napr. z prostredia medinárodného hnutia Fluxus. Tieto médiá, obzvlášť obľúbené umelcami koncom šesťdesiatych rokov, sa stali dôležitými nielen z hľadiska historického a faktografického ale aj ich samotnou podstatou, ktorá podčiarkovala „skutočnú“ smrť autora, jeho postmoderný osud a predznamenala vek nekonečnej reprodukovateľnosti diela, subjektu. Už Walter Benjamin v 30. rokoch 20. storočia upozornil na tento fenomén v eseji Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti (1936). Nasledným progresívnym smerovaním umenia v 60. rokoch dochádza k dovtedy nepredstaviteľnej dematerializácii umenia. V tejto súvislosti je podstatná aj konštatácia Hansa Beltinga: „... stráca sa naratívnosť dejín umenia a dokumentácia prichádza o svoj materiál...
Diela nahrádzajú udalosti, ktorých obrysy sa však skoro rozplynú a vzpomína sa na nich už len ako na mýtické dáta.“

V New Yorku, Los Angeles a Londýne sa v 70. rokoch objavil výrazný a jasný, okolnosťami podmienený trend, nová umelecká stratégia narábajúca s pojmami identity a ženského subjektu, ktorý je súhrnne označovaný ako feminizmus. Umenie feminizmu s rôznou intenzitou a v rozličných modifikáciách pôsobí v kontexte svetovej kultúry dodnes. Poštrukturalizmus v podaní Foucaulta, presnejšie jeho teórie o telesnosti sa rýchlo stali jedným z dôležitých zdrojov feministického myslenia a postoja. Podľa Foucaulta sa telo v klasickom období umenia javí zároveň ako nástroj aj ako cieľ moci, ktorá ho obmedzuje a riadi. Na určitom stupni kontroly sa telo už stáva predmetom ekonomiky a súčasťou ekonomického pohybu. Metódou navonok nenásilného donucovania udržiava spoločenský systém telo v aktivite. Ovláda ho, kontroluje, vyžaduje od neho poslušnosť. Foucault hovorí o tzv. politickej anatómii, ktorá je výsledkom dlhotrvajúcich spoločenských procesov. „Disciplína je politickou anatómiou“ . Foucault sa zaoberal aj vzťahom subjektu a (politickej) moci. Subjekt a subjektivita neznamená preňho suverenitu, ale vníma ju ako výsledok subjektivizácie. Moc nepredstavuje zlo. Podľa Foucalta nemá zmysel snažiť sa ju odstrániť. Každý subjekt by mal mať priestor na istú formu vyjadrenia svojho odporu. Len tam, kde je odpor a možnosť úteku, ktorý umožňuje zvrátiť situáciu, je nádej na zrod novej moci. Moc vzniká medzi slobodnými subjektmi. Neskôr skúma fenomén moci do dôsledkov, a to aj v oblasti sexuality. Foucalt odmieta absolútnosť, čo teórie feminizmu neprijali.
Carol Mavor vo svojom príspevku v knihe Amelie Jonesovej Sprievodca súčasným umením (A companion to contemporary art since 1945, 2006), ktorej témy týkajúce sa identity a subjektivity u nás dôsledne spracovala Katarína Rusnáková (Profil 3, 2006), uvádza viacero feministických autoriek, ktoré výrazne ovplyvnili vznik nového pohľadu na autorstvo. Monique Wittig, Heléne Cixous a ďalšie, sú autorky, ktoré využívajú zbrane feminizmu proti zvyškom celospoločenského patriarchátu a proti mužskému pohľadu gaze, svojsky a neraz hravým, typicky postmoderným spôsobom. Laura Meyer, autorka ďalšieho kritického textu v rámci Sprievodcu súčasným umením, uvádza rozpory, ktoré sprevádzali vznik feminizmu od začiatku jeho vzniku. K najkritickejším momentom podľa nej patrí dualita v tomto navonok koherentne vystupujúcom hnutí, konkrétne otázka esencializmu a antiesencializmu (odnože feministickej deštrukcie). Pre začiatky feminizmu je charakteristický práve energický aktivizmus v umení, primárne zrovnoprávnenie ženy – umelkyne s mužmi – umelcami, ich subjektívne postoje dokazujúce ženskú dôstojnosť a sexualitu ako aj viera v spoločenské a sociálne uznanie a rehabilitáciu: „... k najdôležitejším patrila revizionistická prehliadka Women Artists 1550 – 1950, ktorá bola dôkazom o veľkom počte talentovaných žien v celej európskej a americkej histórii.“ 
Úsilie feministických autoriek pokračovalo v 70. a 80. rokoch, kedy došlo k vyhroteniu názorov na ženskú identitu, ale už v intenciách blízkych antiesencializmu, ktorý transkonfiguráciou základných problémov feminizmu deštruoval pojem ženskej identity a subjektu. Do hry vstúpili mocenské vzťahy medzi ženami, problémy lesbickej orientácie žien, a rasové rozdiely súvisiace s postkolonialitou v umení. Veľmi podnetným je diskurz autora Stevena Nelsona, ako ďalší z príspevkov pre kompendium Amelie Jonesovej, týkajúci sa diaspór. Diaspóra ako výdobytok globalizačných a transnárodných trendov je určujúcim elementom v chápaní multikulturálnych centier, kde dochádza k stretu a mixu rozličných kultúr. To do istej miery spochybňuje strnulú interpretáciu a lokalizáciu umenia ako výlučného produktu západnej civilizácie, vrátane otázok národnosti a politickej identity umelcov. Príspevok k problému rasy a etnika sa v Sprievodcovi súčasným umením vyjadruje aj Pauline de Souza. Je presvedčená, „že žiadna z inštitúcií  nemôže tvrdiť, že rasa a etnikum nemá nič spoločné s estetikou, alebo že umenie je neutrálne.“  Na inom mieste zas vyzdvihuje „komplexné vzťahy medzi vizuálnymi obrazmi a sociálnymi alebo individuálnymi identitami.“  Zaujímavým ostáva fakt, že napriek pokročilosti globalizácie mnohí z prisťahovaných umelcov ako Roshini Kmepadoo alebo Frantz Fanon vyvíjajú stále úsilie niekam patriť a v rámci osobnej mytológie tak podriaďujú svoje umelecké koncepcie a zámery práve tomuto cieľu. V USA sa prejavila multikulturalita v plnom rozsahu. Umelci, najmä neeurópskeho pôvodu (africkí, ázijskí, latinskoamerickí ) sú si vedomí veľkorysého priestoru pre sebarealizáciu a koexistenciu v prostredí odlišnom od ich rodiska. Takto nastavený systém je otvorený pre rôzne formy dialógu, podporené dnes už digitálnym, multimediálnym a sieťovým inštrumentáriom. Z hľadiska socio-kultúrneho konsenzu je dôležitým pojmom kreolizácia, ktorý metaforicky pomenúva zložitosť vzťahov spočívajúcich v koexistencii viacerých kultúrnych identít  vyplývajúcich „z interpretácie a kultúrneho umiestňovania diela.“

Isaac Julien, Keith Piper a mnoho ďalších umelcov diaspór sa v 80. rokoch snažia kreatívnym spôsobom vyrovnať s neľudskými sociálnymi podmienkami, hrozbami kultúrnych vojen, rasizmom, sexizmom alebo AIDS. K výrazným umeleckým prúdom diaspór patrí významná tvorba islamských umelkýň ako Shirin Neshat, riešiacich submisívne postavenie žien islamského sveta a jeho agresívneho fundamentalizmu.
K najznámejším postavám amerického feminizmu patrí nesporne Judy Chicago, ktorá vo svojej monumentálnej inštalácii The Dinner Party (1974-1979) rúca mýty o ženskej sexuálnej pasivite a mocenských aspektoch nežného pohlavia, ktoré sú však z pohľadu antiesencializmu dnes už prekonané. V tejto línii je neprehliadnuteľnou Barbara Kruger, v ktorej diele dominuje dekonštrukcia, rozklad textu a obrazu narúšajúci stereotypy feminizmu, napádajúci svet reklamy, obratne narábajúci s politikou identity.
Feministiky v prvom rade reagovali na absenciu a potieranie žien v umení. Dôležitou sa stala otázka analógie medzi telom dvoch pohlaví a priestorom, a síce ako vymedziť to, čo sa nachádza dnu (ženský princíp) a čo vonku (mužský princíp). Istá diskrepancia a prehodnotenie vzťahu vnútorný/vonkajší nastal počas radikálneho nástupu technológií a nových médií. (pokračovanie)


Richard Kitta