ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

... a možno bude aj spievať

redaktor: Dalimír Stano 2009-03-30

 

 

... a možno bude aj spievať



Kajo odomkol vchodové dvere paneláku. Nenávidí to. Iba za posledný mesiac, kvôli zamknutým dverám a hľadaniu kľúčov v ruksaku, už dvakrát zmeškal autobus. A nový šéf ho za to poriadne sprdol, pretože to bolo presne, keď s ním mal dohodnuté termíny. Ale jeho vysvetľovanie na susedskej schôdzi, že zlodej také dvere, i keď sú zamknuté, otvorí za tridsať sekúnd, nikdy tej geriatrickej sebranke nepripadalo ako pádny argument. Začal schôdze ignorovať a oni jeho. Nezdravia sa so susedmi už pol roka.

Najhoršia je Pošeňová. Stará kurva. Snáď ani panictvo nestratila a preto je taká odporná a frustrovaná, pomyslí si vždy, keď ju stretne. Vždy sa naňho hnusne zaškľabí. Bradavica na hornej pere jej poskočí. Akoby bola samostatnou entitou na jej tvári. Striasa ho hrôzou. Kedysi mával nočné mory, že je jeho milenkou a chce aby ju tam bozkával. Aj tam, aj tam. Nikdy si nevybral, čo by bolo horšie. Ale dnes sa odohrala, z jeho pohľadu, takmer neskutočná vec.

„Dobrý podvečer, kurátko,“ povedala mu so slizkým úsmevom, prechádzajúcim takmer do jemného uchechtávania.
„Dobrý...“ nevychádzal z úžasu. Zavrel ústa, ktoré samovoľne zostali otvorené po pozdrave.
„A ako sa má Monika?“ Bradavica škodoradostne poskočila.
„Dobre. Asi. Budem ju od vás pozdravovať.“
„Pozdravuj, pozdravuj. Maj sa pekne, kurátko.“ Zimomriavky mu prechádzajú po celom tele.
„Dovi...“
Vyšliapal v údive dve poschodia.
„Stará čarodejnica. Ako sa milo tvárila, určite má niečo zalubom,“ prehodil si popod nos.

Otvoril dvere na byte. Už od haly spozoroval neobvyklú vec. Všetky veci rozhádzané. Niektoré porozbíjané a následne rozhádzané. Sada tanierov od jeho rodičov bola roztlčená na kúsky. Kúsky tvorili cestičku až po posteľ, na nej ich bolo najviac. Ako lupene ruží v romantickom filme. Lístok na vrchu:

Opúšťam ťa!

M.


Tak preto sa tá stará kurva tak uškŕňala, napadlo ho ako prvé.


„To jej ešte spočítam.“

„A tie taniere, taká škoda. Z čoho budem teraz jesť? A čo povedia rodičia? A všetci kamaráti... veď sme boli pre nich ideálnym párom. Ako mi to mohla urobiť? Rozvod? Alebo ako si to teraz predstavuje?“ Lineárny prúd otázok, šeptom vyslovovaných, zaniká v ďalších jeho myšlienkach a smeruje k tej najdôležitejšej.
„Ale prečo?“

Potí sa, ťažko sa mu dýcha. Zdvíha mobil a vytáča Monikine číslo. Zvoní dlho. Sám jej odstránil odkazovú službu, ale teraz to oľutoval. Chcel by to číslo už vytáčať znova. Zdvihla to až na tretí krát.

„Čo chceš?“
„Prečo si rozbila všetky tie taniere?“

Zložila. Volá jej znova. Nezdvíha. Odložil mobil na posteľ a odišiel do kúpeľne. Prepláchnuť si tvár. Volá jej opäť.
„Prečo si to zložila?“ predbehne ju
„Pretože ty nie si normálny. Už nevládzem. Ubíjaš ma. Na začiatku si mi dal krídla, a tak ako si mi ich dal, tak si ich aj neskôr odstrihol.“
„Čo? Vôbec ti nerozumiem.“
„Ty mi nerozumieš, pretože nechceš rozumieť...“ chvíľka ticha, poznal ju, čakal uragán, radšej jej do toho nevstupoval. „... a zložila som ti, práve preto, prečo som ťa opustila. Ty si taký čurák, že miesto toho aby si sa spýtal, že prečo som ťa opustila, prosil o to aby som sa vrátila alebo mi povedal, že som piča a mám ísť do riti, tak ty sa pýtaš, že prečo som rozbila taniere od tej posratej bosorky, čo mi celé roky pije krv, tým, že som jej ukradla jej jediného syna, dokonca dokonalého. Hovno dokonalého...“
„Ale...“
„Ja som ešte neskončila, tak ma láskavo neprerušuj.“
„Áno, láska.“
„A neoháňaj sa na mňa nejakou skurvenou láskou. Lebo pre teba je jediná láska tvoja mater, potom ide tvoja práca, náš pes a až za ním som tu jak nejaká piča ja.“ Kričí.
„Ale to vôbec neni pravda. A...“
„Je to pravda. Nehovor mi, že nie, keď ja jasne vidím, že je.“
„Nie je.“
„A ja ti hovorím, že je. Už ma nebavíš, serem na teba. A tá facka to už bol vrchol...“ ziape ako bez zmyslov.
„Aká facka?“ prúd jej slov sa na chvíľu zastavil.
„Aha, to bolo včera v tom filme...“ povedala po dlhšom tichu.
„No vidíš.“
„Nevidím nič. Som len čakala, kedy mi aj tú facku dáš, keď už sa ani nejakých posratých kvetov neviem dočkať, človek nikdy nevie kedy mu priletí jedna za ucho...“
„Nikdy by som ťa nezbil.“
„Vidíš, a to je presne tvoj problém.“ A zložila.

Zmätene si ľahol na posteľ a hľadá v strope odpovede. Rovnako biely ako jeho myseľ. Žiadna rozumná myšlienka. Nemôže asi nič spraviť. Beznádej rastie. Čo tá ženská vlastne chce? A prečo mu, do piče, zobrala jeho psa? Pomyslel si. Začína v ňom miesto beznádeje rásť hnev. Každou sekundou. Prikladá mobil k uchu a vytáča Moniku. Po treťom pokuse sa pozerá bezradne na mobil.

„Budem volať až kým nezdvihneš. Kurva,“ reve na mobil.

Utrel sliny z displeja a prikladá si ho opäť k uchu. Vyzváňa. Mobil v jeho urputnom stisku vŕzga. Akoby plakal. Určite by sa mal báť o svoju existenciu. Zdvihla.

„A prečo si mi, do piče, zobrala psa?“ opäť ju predbehol. „Zajtra ho tu chcem, kurva, vidieť, lebo ťa tak sfackám a skopem, že sa z toho posereš. A ty sa mi neukazuj na oči. Pošli ho po niekom. A aby som nezabudol, skončili sme spolu, ale to si už asi pochopila...“ a zložil.

Dal si ruky za hlavu a spokojne sa usmieva. Víťazoslávne. Zodvihol sa s tým, že si ide pustiť cédečko Niny Simone. Nehybne stojí nad hifi vežou, s cédečkom v ruke a premýšľa. Zrazu sa rozbehol, otvoril dvere a zišiel dolu ku vchodu. Vrazil kľúč do zámku vchodových dverí a zlomil ho. Objavil sa ešte väčší úsmev. Podložil dvere kameňom z Pošeňovej skalky. Poskákal po nej, povytŕhal kvety a zobral odtiaľ ďalšie dva kamene.

„Keď už som v tom...“ a hodil jej ich oba do okien.

Zabuchol za sebou dvere a so širokým úsmevom sa z celého hrdla smeje. Ako blázon. Ale skurvene spokojný.



Erik Šimšík