ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

m. wecheche - Onlajn

redaktor: Richard Kitta 2009-04-16

 


D o v o l e n k o v é   c e n t r u m   O n l a j n


Kedysi sme sa stretli v Dess-prese...

On: Ona bola tlstá a škaredá. Ráno vstávala s karpavými očami. Vedela dobre variť. Sirôtky a muškáty pestovala. Bola vynikajúca kuchárka. Snažila sa byť vernou ženou. Bola však primitívnou formou ženy. Načo jej ubližovať? Zatrpknutosť sa v nej zasekla. Terorizovala sa! Mňa nie, nedal som sa. Samu seba. Musel som ju tíšiť a prehovárať, že to a ono. Balansovala v neustálej kolízii.
Balansovala? Nikdy nepila alkohol. Nikdy si nezapálila ani cigaretu. Nebola múdra. Mala široké srdce. Hrubú kožu na tvári. Ona bola také všeličo.
Ja: Vládze zodvihnúť pohár? K perám? Áno, vládze. Nie je cintľavá, iba zúfalá. Dočká sa svojej polovice kráľovstva. Rada sa s ňou aj podelí. S kým? S bársakým plebejcom. S tichou vodou, ktorá má ťažkú dlaň. A vždy mu odpustí. Každé pohladenie. Budúcnosť je zaistená. Budúcnosť... budúcnosť... Bez vena, nemenná. Poistka a mladosť. Odkedy ju požiadal o ruku, núti ju používať jeho priezvisko. Ešte nie sú svoji. Jeho meno ju prenasleduje. Prebudila sa zbytočne skoro.
On: Spätne sa pamätám, že ráno som počul zvuk rannej kosačky. Spal som, pretože ma čakala dlhá smena, bolo to 16 hodín pri konzervách. Odpustil som. Tráva nesmierne voňala a bola sýtozelená. Tento moment mi utkvel v pamäti, vo chvíli, keď som sa vyklonil z okna, aby som šťavnato vynadal koscovi. Ten zvuk bol neznesiteľný. Prebudil som tým aj ostatných spolubývajúcich a svorne sme nadávali na hluk. Tráva však voňala, už som nezaspal. Premýšľal som, ako sa vyhnúť nezmyselnej práci, ktorú môže zastať aj niekto iný. Ale kto tak precíti vôňu pokosenej trávy?
Na naliehanie kosec vypol kosačku a steblá prestali lietať. Mohli sme spokojne ďalej spať. Začul som opätovné štrkotanie zapaľovača a ucítil vôňu cigaretového dymu. Vstal som unavene a znechutene. Biela tvár, priam cmarová je plná vzdoru. Vyfajčím jednu, dve cigarety a potom ich udusím v šálke kávy. „Prečo by som nemohol dnes nejsť do práce? Nikomu nič nepoviem, ba vlastne mal by som. Aby si nerobili starosti, či nie som chorý. Poviem pravdu. Nechce sa mi. To by mali pochopiť, aj keď ich to naštve. Budú musieť zastať robotu aj za mňa. Dnes ma to nezaujíma, zajtra si to vypijem, dobrovoľne, aby si uvedomili, že nie som podrazák. Vyznie to ako výhovorka flákača. Skutočnosť je taká, že sa neštítim žiadnej práce a som na dobrej ceste stať sa workoholikom, v ďalekej a ťažkej budúcnosti. Konzervy ma nenapĺňajú, naopak, ubíjajú ma a nenávidím ich. V kúpeľni už niekto bol. Predbehol ma. Vzniknú hádky a prebehne vyšetrovanie o tom, kto minul všetku teplú vodu. Nie som zvyknutý ráno viesť diskusie a vyjadrovať sa k nezmyselnostiam. Som jednoducho unavený, napriek tomu, že som spal. Vrátil som sa do izby a ľahol som si. Kosec už kosil pred oknom vedľajšej budovy. Zdá sa, že prebehne ten istý scenár. Bude krik. Asi o 10 minút sa zvuk kosačky zmiešal so zvukom rozbíjajúceho sa skla. Ktosi hodil fľašu. Prebehne ozajstné vyšetrovanie. Kto si spomenie, že netečie teplá voda. Napadlo mi, že v tom zmätku utečiem. V práci si všimnú, že chýbam až pri rozdeľovaní personálu na pracoviská. Dnes nemôžem ísť. Mám dôvod, nechce sa mi. Je to pádny dôvod. Vedel som, že pôjdem, ale ranné špekulácie a úvahy o možnej absencii patria k rituálu ako ranná káva.
Potom som ju stretol. Prikotúľala sa ku mne ako konzerva. Mal som ju zrazu v ruke. Mohol som ju otáčať z každej strany. Jej príchod ohlasoval sen. V ňom som chodil po prázdnej ulici, bez ľudí, no štekali na nej psy. Veľkou bielou kriedou som nakreslil kruh okolo seba. V tom sa ku mne rozbehol pes. Prikrčil som sa a zakryl som si rukami tvár. Pes vyskočil a vysotil ma z kruhu. Zmizol, ale pred zlobou som sa nemohol ubrániť. Zobudil som sa v prepotenom tielku. Po ťažkých snoch sa idem do kuchyne napiť čistej vody. Kuchyňu máme na prízemí. Pár schodov som nemohol zísť, triasli sa mi kolená. Žiadna so žien nemala dôvod pomstiť sa mi .
V ďalšom sne som si podal inzerát, že kúpim pokoj a kľud. Kotúľali sa v ňom konzervy a podrážali mi nohy. Na čelo mi padal kyslý dážď. Videl som výraz vlastnej tváre. Skamenelá tvár, ktorá pripomínala zbabelého psa. Zbabelec so stiahnutým chvostom. A otázky, ty mi neveríš? A ťažké konzervy som tiež musel nosiť. Z ničoho nič, nosil som závažie. Ranné toky venované jej. Pocit sa prelína s trápnosťou. Ach! Ako je to možné? Zostal som bezmocný ako dieťa. Vyšlo slnko a vysalo zo mňa všetky sily.
Teraz kvety nik nepolieva. Pokrytecky nevoňajú. Dobre živená depresia, je ako pásomnica
Vyžrala  a vycicala všetko. Nepohrdla ani slinami. Obtáčala sa okolo celej mojej bytosti.
Bola šnúrkou na topánke. Zipsom na vetrovke. Vo sne sa hojdala sa na povraze.
Nenávidím ju! Ešte i teraz.  Náhlymi prepadmi stádovitého prívalu sĺz vyplavujem črepy.
Zaplatil som slzami, zaplatil som mýto. Som hodný zatratenia, moja milá. Nie je to iba bezduché táranie. Na banalitky nie je čas.
Ja: Pri rozprávaní premáham zívanie. Je nízky tlak a prostred týždňa. Napätie povoľuje.
On: Čakal som dve hodiny, kým mi umožnili písať. Rozhovoril som sa bodro o rôznych témach, no nepociťoval som spokojnosť, bolo to mrhaním času. Chopil som sa pera a rozpísal som sa o svojich pocitoch. Nikoho to nemusí zaujímať. Musím však trošku bilancovať. Čo sa udialo, sa neoddeje a neprajem si to. Prečo aj? Som hoden svojich skutkov. Spevnili mi charakter. Som úprimný. Nechcel som písať o dôvodoch, prečo som ju zabil. Písal som o tom, čo ma k tomu viedlo. Bol to postupný proces. Provokácie a výčitky. Neustála pozornosť a snaha navliecť putá. Žiadna miera. Žiadny vzduch. Nepomáhali duchovné zbrane. Čo mi zakliesnilo cestu, nedalo sa inak odbúrať. Božie riadenie? Nebuďte smiešni! Každý deň musím popísať čistú stranu dňa. Vyplniť deň, zafliaskať ho myšlienkami, slovami a skutkami. Prečo? Prečo, mám neustále na jazyku. Neodbytné prečo.
opäť On: Mátožil som. Vo svojej hrudi som pocítil nával. Myšlienka na ňu mi spôsobuje depresiu. To tajomno... falošné tajomno. Láska! Venuj mi posledný tanec. Stisol som jej hrdlo. Ona vypliešťala oči. Čo sa jej v nich odrážalo? Nič. Nič som v nich nevidel. Nebol to film. Moja skutočnosť. Nečítal som jej v očiach. V tú chvíľu som bol chladnokrvným vrahom. Moje oči boli dve úzke štrbinky. Plné bolesti. Bohu som len ju zveril. Seba nie. Nepatrím nikomu. Smrť má logiku. Aj to, čo som urobil. Jej prítomnosť bola prízrakom. Mátoha. Už mám pokoj. Krásne blahodárno. Pokoj a ticho. Som ateista. Prestal som sa zožierať a ona priberať. Som čistokrvný cynik. Čistý nihil. Mám vás rád. 
On: No... Neviem, čo vám mám o sebe ešte povedať. Myslím si, že bolo toho dosť. Povedal som vám všetko. Došiel mi dych.

Niekto vstal a odhrnul záves. Nastal zápas s kľučkou na okne. Poriadne sa zapotil, kým ju otvoril. Do miestnosti začal prúdiť čerstvý vzduch. Ľudia ho vdychovali nosnými dierkami, niektorí lapali ústami.
Dusíte sa!
Muž sa nahol cez zábradlie a polohlasne zvolal: „Tak sa duste! Ale mňa z toho vynechajte!“ Obišiel zábradlie a pomaly schádzal zo schodov. Trošku balansoval, ale podarilo sa mu vyjsť z miestnosti. Nikto si ho nevšimol. Utiekol, kým sa nadychovali. Výdych bol precitnutím. Nie je tu! Vyletel oknom! Kto ho otváral? Nemal ujsť, radšej nech sa udusí. Prečo mu dopriať čerstvý vzduch a slobodu, načo?
Ja: Tak mi dal zbohom a apaticky som sa pozerala na jeho odchádzajúci chrbát. Načo bežať? Kam? Pozrela som sa na cestu. Oproti idúce auto mohlo byť posledným objektom, ktorému by som utekala v ústrety. Keď prešlo okolo mňa videla som, ako...


mary wecheche