ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Gajdošová - Geto

redaktor: Dalimír Stano 2009-04-21

 

 

G e t o


Na rozhraní zimy a jari vidieť v prebúdzajúcom sa svetle tiene vtákov. Mihnú sa na nehmatateľnom priestore, akoby zisťovali, či je už čas znovu ožiť. Všetko do seba zapadá s presnosťou, ktorej nemožno uniknúť. Človek si uvedomí, že tu musí byť. Aj keby odišiel, neoslobodí sa.
Lenže mne žiadne logické závery nepomáhajú. Chcem byť nenahraditeľná. Nesmrteľná. Ako ma to všetko deprimuje. Šťastie prežívam len omylom. Vysmievam sa mu. Je tu niečo iné. Niečo silnejšie.
Doma som to už nemohla vydržať. Vybrala som sa do mesta. Vôbec neviem na čo. Nechám sa viesť. Je mi hrozne a zároveň blažene. Pozerám sa na cesty, mosty, autá, ľudí v autobuse a mám dojem, že som neviditeľná, akejsi inej substancie, inej kvality. Bolí to. Je mi tak zle, že jediným vykúpením by bol spánok. Ale dnes nie. Už sa mi nechce čakať, že to pominie, keď aj ležiac na posteli cítim ako mi ničiaca sila stláča celé telo, ako ma chce do seba vcucnúť a vymrštiť do pôvodnej beztvarej matérie.
Nestane sa to. Človek sa zriekne všetkého, čaká a čaká a po pár dňoch príde namiesto smrti uvoľnenie. Lenže dokedy? Som z toho unavená a predsa jasne vidím, ako ma tie stavy vo vnútri formujú a ako sa z masky sveta odlupuje jedna vrstva za druhou.
To čo prežijem na hranici medzi dvomi svetmi sa mi zdá byť jedinou skutočnosťou. Ona sa stane potom meradlom všetkého, čo príde. Kiežby sa tým život zjednodušil, no je to presne naopak. Túžim po detstve, po slepote, obzerám sa kde to všetko zostalo... A keď to nájdem, s odporom sa odvrátim. Za mnou nič, predo mnou nič.
Míňam ľudí, mladých, starých, tlupy pubertiakov, podnikateľov bez identity, krásky bez života a strašne túžim po tom, aby som v tej farebnej, švitoriacej, cudzej mase našla nejakú spriaznenú dušu. Zásah bleskom. Čokoľvek, len nech sa už niečo stane. Premietam si v duchu svojich priateľov, no pri žiadnej tvári sa vo mne nič nerozžiari. Potrebujem viac. Potrebujem stretnúť samu seba. Som už takmer uprostred námestia a nič sa nestalo. Na jeho konci mi stojí autobus. Nevládzem. Ledva prepletám nohami. Nesie ma iba vnútorný oheň vzbury, túžba a nenávisť.
Myslím na niekoho, do koho som vkladala nádeje. A kto ma stále odmieta. Zrejme vidí niečo, čo ja nie. Vie, že mi nejde o neho, že sa ho iba snažím silou vôle sformovať do svojej podoby. Bože, tak zúfalo potrebujem s niekým splynúť. A tak málo verím tomu, že existuje. Moje zmysly zachytia každú tvár čo prejde okolo. Čakám ako dravec.
Vojdem do skupinky študentov idúcich oproti. Pozriem sa nabok, do presklennej steny kaviarne a zrazu sa mi pohľad stretne s neznámym tmavovlasým chlapcom. Zachvejem sa a hľadám znamenie. Zakýval mi. Chvíľu nechápavo stojím, neisto sa usmejem a v momente, keď zo mňa opadáva celodenný zmätok a začínam blahorečiť bohu, vykročí spoza môjho chrbta pár jeho priateľov a hlučne sa s ním zdravia. Upadám stále hlbšie a idem ďalej. Zázraky sa predsa nedejú. Ešte sto, dvesto metrov a môžem sa vrátiť domov. Do vyhnanstva. Do prekliateho zamrznutého pekla, v ktorom mi robia spoločnosť iba vlastné myšlienky .
nespi nespi holubička
ver sa oklameš
sen je krátky, život dlhý
ver obanuješ
Čo robiť? Myslím opäť na toho muža. Na Martina. Na silu, ktorá v ňom je, ktorú som nedokázala odhaliť a ktorá ma tak magneticky priťahuje. Pohľad mi padol na telefónnu búdku. Nemám čo stratiť. Keď má byť dnešok mojím koncom, tak so všetkým, čo k tomu patrí. Až na dno.
Vytočím jeho číslo. Trasiem sa na celom tele. Slúchadlo mi primŕza k ruke, oproti sa zahmlieva sklo od môjho dychu. Vyzváňajúci tón a čakanie ma privádzajú do mdlôb.
"Prosím?" ozve sa jeho hlas. Pôsobí tak pokojne a vyrovnane.
"To som ja," poviem. Mlčí.
"Som v meste a neviem čo so sebou." Je mi trápne, ale počujem, ako sa tlmene usmial, len tak, v jednom výdychu, aby ma povzbudil. Neviem čo povedať.
"Ja odchádzam," povie on. V pozadí počuť množstvo hlasov. Sklamanie mi zasekne dych v krku. Nemôže odísť. Dnes nie!
"Kam?" opýtam sa.
"Do Paríža. Musím niečo vybaviť."
Cítim jeho skleslosť a vnútorný smútok.
"Kedy sa vrátiš?"


Anna Gajdošová