ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

J. Andruchovyč - Rekreácie

redaktor: Dalimír Stano 2009-04-25

 

 

J u r i j   A n d r u c h o v y č  -  R e k r e á c i e

(úryvok)


–  Ó priateľu, nazdar, čo robíš v mojej izbe? –  s úsmevom sa opýtal Martofľak, keď mu Chomskyj otvoril dvere.
–  Vieš, –  odpovedal Chomskyj a vpustil ho dovnútra, –  Marta sa veľmi bála, kam si sa stratil. Musel som ju upokojiť.
–  Aha, –  prikývol Martofľak, obzerajúc sa po izbe. –  To je svätá povinnosť. Nežijeme si až tak zle. A ja som si najprv myslel, že ťa ubytovali spolu s nami.
–  Všeličo sa stáva v takých hoteloch, –  pokrčil plecami Chomskyj.
Martofľak si sadol do kresla.
–  A kde vlastne je? –  opýtal sa konečne.
–  Kto?
–  Marta.
–  Je v kúpeľni. Rozhodla sa, že sa okúpe.
Martofľak vstal a podišiel k dverám do kúpeľne.
–  Martuška, drahá, už som tu! – oznámil. – Počuješ?
Z kúpeľne zaznel energický čľapot vody. Marta sa naozaj kúpala.
Martofľak sa vrátil do izby.
– Nemáš cigaretu? – opýtal sa.
– Bohužiaľ, už mi došli.
– Vždy to tak býva, – vzdychol si Martofľak a vybral z vrecka ešte jeden ohorok. – Zafajčime si. Mám ti nechať?
Choma prikývol.
– Také svinstvo by nefajčil ani smetiar, – povedal Martofľak, potiahol si a odkašľal. – Koľko je hodín? –  A sám si odpovedal: – Pol šiestej. Fajn.
– Trochu sa ti ponáhľajú, – povedal Choma.
– Možno.
Chvíľu sedeli mlčky. Martofľak dal Chomovi svoj ohorok a odrazu sa spýtal:
– Počúvaj, a prečo si sa neskryl povedzme pod posteľ?
–  Hlúposti ti chodia po rozume, starec, – zasmia1 sa Chomskyj.
– Nie, len si predstav, schováš sa pod posteľ alebo napríklad do skrine. My s Martou si ľahneme trochu zdriemnuť a ty potichučky odchádzaš. Perfektný vaudeville, čo ty na to?
– Zbytočné úvahy, – bezstarostným spevavým hlasom povedal Chomskyj. – Dáš si šampanské?
– Nalej, – prikývol Martofľak.
Tentoraz Choma otvoril fľašu pomerne ľahko a nehlučne. Ponalieval do pohárov.
– Počuj, – povedal Martofľak a odpil niekoľko hltov, –  zajtra, vlastne dnes, lebo zajtra, to je len iný názov dneška, nie je tam dnes v programe slávnosti nejaký sprievod paroháčov? Nepamätáš sa?
– Nie, – rozpačito povedal Chomskyj. – A prečo?
– Tak, mohol by som sa ho zúčastniť, – vysvetlil Martofľak a položil pohár na stolík.
Aj Choma položil pohár a vzápätí pocítil silný úder zdola do sánky. Bolo to také nečakané, že sa neudržal a spadol naznak.
„Teraz sa pozabíjajú,“ pomyslela si príčina bitky Marta, načúvajúca v kúpeľni. Vzala osušku a rýchlo sa začala utierať, aby nedošlo až k takému finále.
Chomskému tiekla z pery krv.
– Prepáč, starec, – povedal Martofľak. – Nechcel som tak silno.
Podal mu ruku a Choma vstal a potriasol hlavou ako boxer po tvrdom údere.
– Čo sa tu deje? – vošla do izby Marta v tom istom župane, voňavá od vody a mydla.
Martofľak jej dôstojne pobozkal ruku.
– Dáš si šampus? – opýtal sa.
Sadli si k stolíku a Martofľak nalial do tretieho pohára.
– Napi sa, – podal ho Marte. – Po kúpeli je to zdravé.
– Vari ste sa pobili? – opýtala sa Marta.
– Áno, – čulo odpovedal Martofľak. – A vieš, čo je zaujímavé? Choma je fyzicky veľmi silný. Ale to ty dobre vieš. Je veľmi silný, ale nič mi neurobil. Nabil som ho.
– Jednoducho by som ťa nemohol udrieť, – povedal Chomskyj, usilujúc sa vreckovou zastaviť krvácanie z pery.
– Oho! – usmial sa Martofľak. – Si dobrý kamarát. Verný. Chcem si na teba pripiť. Marta, pripime si na Chomu. Aby sa čo najskôr oženil, čert aby ho vzal!
Štrngli si a Martofľak žmurkol na Martu.
– Kde si bol, človeče? – spýtala sa Marta a odpila si šampanského.
– U jednej fľandry. Len doteraz neviem, či som ju obrobil, alebo nie. Čudné, čo poviete?
– To je veľmi riskantné, Martofľak, – povedala Marta.
– Čo konkrétne? – spýtal sa Martofľak. – To, že som ti o tom povedal?
– To, že si nič nepamätáš. Čo ak bola nakazená?
– Všetko je možné, – vzdychol Martofľak. – Samozrejme, že som len žartoval.
– Myslela som si to.
– Tak potom je to v poriadku. Hej, Choma, čo sedíš taký smutný, neveselý? Krv ti už netečie? Povedz niečo, –  Martofľak s očakávaním a nádejou pozrel na Chomského.
Ten si zložil z úst vreckovku s červenou škvrnou a povedal:
– Závidím ti, starec.
– To je pekné, a prečo, dočerta?
– Si šťastný človek.
– Aha, – chápavo zatiahol Martofľak. – Tak to je iná vec. Chcete, poviem vám vtip? Muž sa vráti zo služobnej cesty, a ako to už býva, pristihne ženu in flagranti. – Tu Martofľak stíchol.
– To je všetko? – opýtala sa Marta.
– Nie, nie je to všetko, ale spomenul som si, že ten už poznáte. Alebo možno poznáte nejaký podobný. Sú všetky rovnaké, všetky sú o tom istom. Čo keby sme si trochu zdriemli? – Martofľak zívol.
– Nemá to zmysel, – pokrčil plecami Choma. – Lepšie bude, ak si tých pár hodín posedíme. A potom pôjdeme na jarmok. Alebo ešte niekam.
– Fakt. Nemá to význam, – súhlasil Martofľak a ľahol si na dlážku. – Iba si trochu poležím. S otvorenými očami.
Ticho ich privalilo ako kameň. Nik nepreriekol ani slova. Martofľak ležal na chrbte a naozaj mal otvorené oči. Choma sa usadil v kresle a v ruke ohrieval pohár s nedopitým šampanským. Marta si sadla na posteľ a tupo sa dívala kamsi do okna. Tam už svitalo, rozvidnievalo sa, ozývali sa akési prvé vtáky z neznámych krajín. Bolo počuť každý, aj ten najmenší zvuk narodený v prevažne spiacom hoteli: čiesi kroky, tlmené kobercom na chodbe, otáčanie kľúča vo dverách oproti, šum vody v izbe za stenou. Svet ich lovil a chytil. Všetci uviazli v tomto hotelovom tichu ako v klepci.
Netrvalo to však dlho. Odrazu všetci začuli akýsi hluk predo dvermi, ktoré tentoraz neboli zamknuté – a do izby vtrhli dve obludy. Jedna v streleckej rovnošate s chocholom na oholenej hlave, druhá v čiernom fraku s motýlikom, no obe dokrčené, bledé a hlučné.
– Aha, všetci sprisahanci sú doma, – zvolal Hryc, čím pozdravil všetkých prítomných.
– Počúvaj, Choma, – začal rozhadzovať rukami Nemyryč, – stretol som sa s tvojimi postavami! Bola tam celá kopa všelijakých lotrov. Ledva som im utiekol!
– Sadnite si, chlapci, – pokojným hlasom sa z dlážky ozval Martofľak. – Alebo doneste ešte dva poháre zo svojej izby. Alebo mi dajte cigaretu. Alebo si sadnite a mlčte spolu s nami. Alebo choďte odtiaľto do riti.
Hryc si pohotovo vybral jednu z ponúknutých možností a vzápätí sa vrátil s dvoma pohármi. Chomskyj ponalieval zvyšné šampanské.
– Každý z nás po svojom príjemne strávil minulú noc, – obrátil sa k prítomným Martofľak, vstávajúc s plným pohárom. – Ale nech táto noc patrí každému zvlášť. Každému - jeho noc. A na to sa, kamaráti, napime. Mimochodom, len vy nás môžete zachrániť cigaretami.
– Suché hovno, – povedal na to Hryc.
– Skapatý pes, – solidárne sa s ním stotožnil Nemyryč.
– No, keď už nemáme ani jednu cigaretu, nezostáva nám nič iné, len zomrieť, – vzdychol si Martofľak, ale zháčil sa, lebo si spomenul na Nemyryča.
– Hanba nám, – súhlasil Hryc.
Všetci sa napili a opäť bolo ticho. Zdalo sa, že táto izba je kliatbou odsúdená na mlčanie. Keby sem vtrhlo ďalších dvadsať básnikov, aj tak by všetci mlčali a vyhasnutým pohľadom sa dívali každý do svojho kúta, každý do svojej noci, ktorá stála každému za chrbtom, hlboká a čierna.
– Poďme. Zobudíme Macapuru, – konečne prerušil ticho Chomskyj.
– A v ktorej izbe býva? – opýtala sa Marta.
– Predstavte si, ešte sme sa vôbec nevideli s Macapurom, – pokračoval Chomskyj. – Zorganizoval tento bordel, a sám sa kdesi skrýva...
– Vymyslel túto debilnú slávnosť, a sám zaliezol pod perinu, zakryl sa až po uši a drichme, – dodal Nemyryč.
– On na tom zarába peniaze a my sme sa dali kúpiť ako dajaké lacné šľapky, – rozčúlil sa Hryc.
– On na všetkom zarába peniaze...
– Je to talentovaný chlapec, ale je to veľké hovno...
– Zachoval sa tak ako vždy...
– Robí si na nás svoje pochybné pokusy...
– Nikdy sa mi nepáčil...
– Je dosť primitívny, ale veľa toho dostal od prírody...
– Zle skončí...
– Obesia ho za „jedenie ľudského mäsa“...
– Poďme ho zobudiť, – uzavrel to Chomskyj.
– Zavolám mu do izby, – oznámil Hryc a vytiahol z vrecka zápisník. – Býva na...
Hryc vykrútil akési číslo, ale o chvíľu zložil slúchadlo.
– Neberie? – dovtípil sa Martofľak.
– Presne tak, – odpovedal Hryc.
– Asi tam nie je, – zašiel ešte ďalej vo svojich úvahách Nemyryč.
– Alebo sa mu nechce vstávať k telefónu, – pripustil Chomskyj.
– Alebo práve leží s nejakou babou, – vyslovil domnienku Martofľak.
– Alebo tam leží s podrezaným hrdlom, – rozžiaril sa Hryc.
– Alebo sedí na záchode...
– Alebo visí na lustri...
– Alebo si dal vatu do uší...
– Alebo prikryl telefón vankúšom...
– Počujete? – opýtala sa Marta, ktorá už hodnú chvíľu sústredene počúvala zvuky za oknom.
A tu začuli, naozaj začuli kdesi tam, dolu pod nimi, v uličkách Čertopoľa streľbu zo samopalov, osamelé výstrely, akýsi zhon, hluk motorov, nezrozumiteľné výkriky. Všetci pribehli k oknu a dolu pod hotelom uvideli niekoľko nákladných áut, z ktorých zoskakovali vojaci v plnej zbroji, v prilbách, so samopalmi a plynovými maskami, v maskáčoch. Vojaci sa rýchlo a efektívne zoraďovali do malých skupín a obsadzovali priľahlé ulice. Dôstojníci vydávali rázne a stručné rozkazy.
– Radosť pozerať, – poveďa1 Martofľak.
Dvere izby sa otvorili, akoby do nich niekto kopol. Do izby vošiel mladučký poručík s neúprosným výrazom v tvári. Za jeho chrbtom stá1 dvojmetrový výsadkár so skladacím samopalom v rukách.
– Všetci von a zoradiť sa na ulici, – strohou ruštinou prikázal poručík.
– Je to vcelku pekná myšlienka, kamarát, – súhlasil Martofľak, – ale na kieho čerta tam musíme ísť...?
– Ticho! – prerušil ho poručík. – Je to rozkaz veliteľa posádky. Všetci musia nastúpiť na ulici!
– Choď vieš kam s tým svojím veliteľom, – zívol Chomskyj.
– V opačnom prípade mám právo použiť špeciálne prostriedky, – dôrazne povedal poručík.
– Počkajte, vysvetlite nám, čo sa stalo, nemôžeme predsa len tak jednoducho vstať a odísť, – zmenil tón Martofľak.
– Všetci musia nastúpiť vonku, – s náznakom únavy v hlase zopakoval poručík. – Bude vám tlmočené dôležité vládne vyhlásenie.
– A čo Všeobecná deklarácia ľudských práv? – zlomyseľne sa opýtal Nemyryč.
– Dosť! – vybuchol poručík. – Okamžite vyjdite von a zoraďte sa! Dosť! Váš čas vypršal!
Vonku, priamo pred hotelom ich zoradili do dvojíc. O nejakých desať-pätnásť minút výsadkári celkom vyčistili hotel od návštevníkov slávnosti - nevyspatých, polonahých, v pestrofarebných karnevalových handrách - a všetkých vyhnali smerom k námestiu Rínok.
– Nerozťahovať sa, nerozťahovať sa, rýchlejšie! – vykrikovali po stranách čatári a samopalmi popoháňali príliš pomalých. Celá kolóna takmer bežala - anjeli, Saracéni, kozáci a všetci ostatní, ľudia nechápali, čo sa stalo, ale poháňali ich samopalmi, vytiahli ich z teplých ranných postelí a teraz ich kamsi ženú, možno na prednášku o civilnej obrane, možno na popravisko. Nikto nič nevedel.
– Asi vyhlásili vojnový stav, – zašepkal zadychčaný Martofľak.
Marta šla vedľa neho, celá vyľakaná, v tom istom župane na nahom tele.
– Mám strach, – povedala. – Čo bude s našimi deťmi?
– Netreba vopred panikáriť, veď ešte nič nevieme, – pokúšal sa ju upokojiť Martofľak.
– Nechcela som sem ísť, načo som sem išla, – neprestávala Marta.
– Prinajhoršom máme možnosť zomrieť v ten istý deň, – povedal Martofľak.
– Braček, za koľko to máš?! – zakričal Nemyryč na jedného z vojakov.
Ale ako odpoveď dostal poriadny kopanec do chrbta.
Hryc mu to chcel vrátiť, aby vedel, sopliak, ako sa rukami oháňať, ale Nemyryč ho objal a zo všetkých síl ho pritisol k sebe.
– Neštuchaj do hovna, Hryc, – povedal Nemyryč. – Tí zelenáči nevedia, čo je to vojna, paskudy, zasrani, odporné hnidy...
Len Chomskyj bol absolútne pokojný, pokojne kráčal vo dvojici s akýmsi mladým katolíckym kňazom.
Ulice už dávno zalialo svetlo a všetci mohli vidieť, koľko veľa vojakov pobehuje po meste. Všetky bočné ulice zatarasili nákladné autá alebo obrnené vozy. Hryc škrípal zubami a zatínal päste.
– Svinstvo, samé svinstvo, – opakoval.
 
Obsadili všetko na svete: telegraf, poštu, mosty, banky a hotely, obsadili Kremeľ a Ermitáž aj všetky ostatné strategické budovy, majú tanky a granáty, operácia bola vykonaná bleskovo, pomocou chemických zbraní a ostnatého drôtu, zaistili kľúče od všetkých nemocníc a blázincov, prekvapili nás ako nahých v saune, za dve-tri hodiny bola všetka moc v ich rukách, teraz budú konečne môcť urobiť poriadok a vyhlásiť vysnívanú vojnu celej zemeguli, rozkážu nám ľahnúť si tvárou k zemi a potom budú veliť „vztyk - k zemi“ a my budeme vstávať a potom si opäť na povel ľahneme, veď obsadili Ľvov a Kyjev, obsadili dokonca aj Záporožie a to všetko za nejaké dve-tri hodiny, ktosi to veľmi dôkladne premyslel, ktosi dostane Zlatú hviezdu, veď teraz sú všade, v Múzeu ukrajinského umenia dokonca zriadili vojenskú väznicu a v katedrálnom chráme strážnicu a nič s tým neurobíme, Marta, moja maličká, môžem len zachytiť tvoje guľky a to je všetko a chlapci nech sa z toho vykrútia, ako chcú, nakoniec, byť popravený zastrelením nie je až taká zlá smrť pre básnika, ach, aké nenahraditeľné straty utrpí naša literatúra, popravené obrodenie, tak o nás napíšu potomkovia, ak niekedy nejakých potomkov budeme mať, ak títo dovolia, aby sme mali nejakých potomkov, a oni to nedopustia, lebo už majú veľké skúsenosti, ako nás očistiť od potomkov, toto je hlavná vec, hlavný cieľ, aké je to hlúpe, nechcel som ti ukrivdiť, Marta, už ti o mnohých veciach nestihnem porozprávať, ani o Chomovi, ktorý ťa miluje, ani o Hrycovi, ktorý sa narodil v Karagande, ani o Jurkovi, ktorému zoberú jeden, najviac dva posledné roky života, ale som pyšný, že práve teraz som tu spolu s týmito chlapcami, že nás hodia do jednej veľkej jamy spolu s tými Židmi, prostitútkami a Cigánmi, som hrdý na to, že som sa poznal s týmito chlapcami, sú to vynikajúci básnici a prvým dôkazom toho je, ako zomrú, ale inak to ani nebýva, a načo je dobrý život, keď ešte aj v našej obľúbenej kaviarni zriadili spojovaciu ústredňu a v siedmom nebi raketovú strelnicu, načo žiť, keď títo budú čítať naše duše svojimi radarmi a o šiestej ráno nás budú budiť, aby sme šli umývať ich ovracané záchody, oveľa múdrejšie bude nedožiť sa toho, a preto treba niekoho z nich vyprovokovať, povedzme, napľuť mu do tváre a on sa neovládne a napáli do mňa celú dávku z automatu, lebo vie, čo je česť vojaka, viac ako ona je na celom svete iba veliteľov rozkaz, a urobil by som to hneď teraz, okamžite, ale najprv musím svojím telom zachytiť tvoje guľky, nemôžem tým predsa poveriť Chomského, ktorý ťa miluje, ale tvoja ruka je v mojej, už dávno sme sa nedržali za ruky, naposledy asi pred siedmimi rokmi, keď si bola tehotná s Oxanou a maľovala si moje portréty rúžom na všetky okná nášho domu...

Na Rínku vás zoradili chrbtom k slnku nad radnicou. Bolo vás veľmi veľa - stovky takých ako vy, ktorí sa prišli zabávať na slávnosť Vzkriesenia Ducha. Mlčali ste a pozorovali dôstojníka, ktorý sa prechádzal pred vami, díval sa na hodinky a stále pozeral smerom k bývalej Ulici sakramentiek. Zástavu z radnice odstránili.
A ty, Martofľak, si sa držal ženinej ruky ako posledného útočišťa na tomto svete, a ty, Jurko, si si oblizoval suché pery a niečo si popiskoval, a ty, Hryc, si si spomínal na poslednú báseň, ktorú si nestihol zapísať, a ty, Chomskyj, si niečo kreslil špičkou topánky na starú cestu, ale nič sa ti nepodarilo, tvoja topánka nezanechávala stopy.
Ale presne o siedmej ráno sa smerom od bývalej Ulice sakramentiek zjavilo elegantné obrnené vozidlo a zastalo asi sto metrov pred vami. Vietor sa pohrával so stanmi na námestí, vláčil po ňom kopy sviatočných smetí, klbká papierových špirál, zažltnuté noviny, balóny, kúsky zástav a vlajočiek.
– Pozor, pozor! – hlasne vydýchol dôstojník.
Nad obrneným vozidlom sa zjavil ktosi v maskáčovej uniforme s veľkým megafónom na hrudi.
A vy ste začuli jeho kovový hlas, zdeformovaný megafónom:
– Milí priatelia! Bratia a sestry! Slobodní občania slobodného karnevalu! Som rád, že vás môžem privítať na začiatku druhého dňa nášho bláznivého mystéria. Som hlavný režisér tejto slávnosti Pavlo Macapura. Dúfam, že sa vám páčil tento dosť ostrý nečakaný žart, tento happening, ktorého účastníkmi ste sa náhodou stali aj vy. Dúfam, že sa nikto z vás necíti urazený alebo poškodený. Napokon, v programe sme vám sľubovali prekvapenia. Všetkých vás srdečne pozývam na sviatočný jarmok, ktorý sa začne o dve hodiny. A teraz sa všetci môžete rozísť a pokračovať v zábave. V masových scénach účinkovali herci mládežníckeho a experimentálneho divadla. Poďakujme sa im za dokonalý výkon úprimným potleskom!
A vy všetci, ktorí ste stáli chrbtom k slnku, ste začali zúrivo tlieskať a tlieskali ste a tlieskali a nemohli ste prestať, až vás začali bolieť ruky, ale vy ste stále tlieskali a dôstojník a vojaci sa ukláňali. Macapura zoskočil z vozidla a aj on sa klaňal a za potlesku a výkrikov „bravo“ kráčal smerom k vám. Bol jednoducho geniálny, celý žiaril, žiarili aj jeho okuliare, zuby, žiarili jeho čižmy. Spoznal vás už z diaľky, zakýval vám rukou a poklusom sa rozbehol k vám.
– Tak ako? – opýtal sa a vyobjímal a vybozkával vás všetkých, najmä Martu.
– Špica, – povedal Choma.
–  Neviete si ani predstaviť, koľko to všetko stálo: samopaly, autá, desiatky debien slepých nábojov, koľko som sa len nabehal, aby som to všetko presadil, sponzori pomohli, ale všetko som musel vybavovať sám, ale našťastie to celé vyšlo bezchybne, dobre, že ste došli, ešte sa tu bude diať všeličo...
– Svedčí ti, – prerušil ho Martofľak.
– Čo, výsadkárska uniforma? – upresnil Macapura.
– A vôbec, si pekný chlapec, – povedal Hryc.
– Ozaj, požičaj tri stovky, – povedal Choma.
– A daj cigaretu, – požiadal Nemyryč.
Martofľak pustil ženinu ruku.
– Vypijeme dnes ešte niečo? – opýtal sa.
– Áno, ale nezabúdajte, že dnes o ôsmej je váš večer poézie. – Macapura si zložil okuliare a poutieral ich vreckovkou. – Takže budete musieť recitovať svoje básne, drahí chlapci...

 


z Knihy Jurija Andruchovyča - Rekreácie, 1992, BAUM, Prešov 2003
vybral Dalimír Stano