ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

héttorony

 

eNRARV2019SK

 

bojarcuk

 

mizsák

 

Vianoce u babky2019

 

retRock

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Žart smrti

redaktor: Dalimír Stano 2009-05-29

 

Ž-

art

smrti

 

    V meste bývam na sídlisku Pri jazere. Názov sídliska je výstižný – vedľa panelákov je jazero. Nikdy som sa v ňom nekúpal. Som neplavec. Človek nevábnej telesnej konštrukcie. V najväčších horúčavách mi je najlepšie v chládku reštaurácie.

    Jazero v lepších zimách zvykne zamrznúť. Takáto jeho podoba je mi bližšia. Hoci dnes už iba na pozeranie. No ako dieťa som bol dobrým korčuliarom; prvé kanadky spolu so sánkami mám dodnes odložené v pivnici. Nie som športový typ – korčuľovanie je jediným športom, ktorý som v detstve zvládol. Odvtedy som sa na korčule nepostavil.

    V treskúcich zimách postávam dlho za oknom svojho tichého jednoizbového bytu na druhom poschodí. Pozorujem korčuliarov. Často pritom myslím na detstvo – náš ľad pred blokom. Spomínam si, ako som niekedy zaujatý hokejom alebo len tak, preháňaním sa bez hokejky a puku po klzisku, zmeškal sobotné kino. Prenasleduje ma pocit, že tie časti fantomasovskej či žandárskej série filmov s Funesom – hoci odvtedy šli mnohokrát v televízii – som dodnes nevidel.

    V januári, v tom dlhom mesiaci, má väčšina ľudí zimy už plné zuby. A niekedy to podľa toho aj vyzerá: akoby už mala prísť jar. No prejde týždeň-dva a znovu sa ochladí. Tohtoročný január skončí o pár dní. Dnes je nedeľa.

    „Aký je tvoj vzťah k nedeli?“ opýtalo sa ma raz jedno dievča.

    Ona potom o svojom vzťahu k tomu dňu napísala básnickú zbierku. Ja som svoj postoj k nedeli ešte nevyužil. A pritom mám s ňou problém od detstva: po nedeli nasleduje pondelok. Na pondelok som musel myslieť už v nedeľu predobedom. Škola. Nekonečne dlhý týždeň strachu. Školský pach – správnejšie by však bolo množné číslo, lebo školských pachov síce nie je veľa, ale je ich viac než jeden – som bytostne neznášal. Mám to dodnes kdesi hlboko v sebe.

    Dnes je to už s nedeľou lepšie. Tie dlhé letné nedele, chvejúce sa v horúcom mestskom vzduchu, chodievam zabíjať do ľudoprázdnych klimatizovaných obchodných domov. Môcť v nedeľu pracovať je Božia milosť. Tí, čo ju majú, by na to nemali zabúdať.

    Dívam sa cez okno svojho bytu na zamrznuté jazero. Je neskoré popoludnie, na jazere sa mihá len zopár postáv. Medzi nimi sotva desaťročný chlapec bez korčúľ. Rozbehne sa a šmykne. Ďaleko od miest, ktoré by sa dali identifikovať ako pevná pôda pod nohami. Chlapec sa opäť rozbehne a šmykne. Predstavím si: chlapec sa rozbehne a... ľad pod ním sa preborí.

    Čo by som v takej chvíli urobil, vidiac to z okna svojho bytu? Utekal by som k jazeru, ako by som najrýchlejšie vládal, a strmhlav skočil za chlapcom do diery v ľade? Neviem plávať. A keby som aj vedel, nedopadlo by to dobre. Čo by som mohol spraviť? Privolať pomoc? Akú? Políciu, hasičov, potápačov, 155-ku? Najlepší by boli potápači. Ale aké majú telefónne číslo?

    Jediné, čo môžem spraviť, je napísať báseň.

    Odlepil som sa od okna a presunul sa k písaciemu stolu. Sadol som si, vzal papier, pero a napísal tieto verše:                                    

    smrť má pauzu fajčí

    a usmieva sa

    na chlapca ktorý skúša

    pevnosť ľadu na jazere

    smrť fajčí je akási čudná

    naťahuje čas

    už sa stmieva

    z paneláka oproti

    nahnevaná

    mama volá

    syna

    chlapec sa

    ešte raz šmykne

    smrť zvážnie

    zabuchne sa okno

    zabrechá pes

    zajtra

    sa ide do školy

    Básni som dal názov „Žart smrti“.

    Vrátil som sa k oknu. Chlapec tam ešte bol.

    Rozbehol sa a šmykol. A znovu: dlhý rozbeh, kratší šmyk. Chlapec sa nachádzal na zasneženej ploche takmer v strede jazera, kam sa korčuliari neodvážia. Mal vyšmýkaných niekoľko dráh.

    Odrazu prestal. Niečo skúmal. Rozmýšľal som, čo ho mohlo zaujať. Žeby puklina v ľade? Striaslo ma. Vybehol som z izby na chodbu. V skrinke pri vešiaku mám odložený starý vojenský ďalekohľad – darček od otca, bývalého vojaka z povolania. Vrátil som sa k oknu a zamieril ďalekohľad na chlapca.

    Chlapec, ktorý zostal na jazere už celkom sám, sa práve pohyboval do kruhu a podupával pravou nohou. Skúša pevnosť ľadu, napadlo mi. Po chvíli prestal krúžiť a dupať, zostal stáť ako prikutý. Vzápätí vyskočil. A v momente, celou váhou tela, dopadol späť na ľadovú plochu jazera. Druhýkrát ma striaslo. Zložil som si spred očí ďalekohľad a od šarvanca tam vonku odvrátil zrak. Predstavil som si: vyskočí najvyššie ako vie a... Od hrôzy ma opäť striaslo. Otočil som sa chrbtom k oknu a neprítomne hľadel do izby.

    Zotmelo sa.

    Podišiel som k malému rádiu položenému na stole vedľa básne, ktorú som pred polhodinou napísal, a zapol ho. Koaličná rada sa nedohodla na podmienkach... Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky neschválili novelu zákona... Samovražedný útočník odpálil nálož... Európu zasiahla vlna extrémnych mrazov...

    Vtom nado mnou niečo buchlo. Prudko som sa otočil tvárou k oknu.

    Na niektorom z vyšších poschodí sa hlučne otvoril oblok. „Maroš, domov!“ zakričal smerom k jazeru energický ženský hlas.

    „Domov! Ale okamžite!“ zdupľovala nahnevaná mama.

    Chlapec sa pozeral kamsi ponad mňa. Chcel zaiste protestovať, ale okno, kde upieral svoj zrak, sa s hrmotom zabuchlo. V diaľke zabrechal pes. Chlapec sa posledný raz rozbehol a šmykol. A pomaly, so zvesenou hlavou, sa pohol k nášmu paneláku.

    „Zajtra sa ide do školy!“ vykríkol som úľavou.

    Hlas som mal poznačený predchádzajúcou úzkosťou.

    Ešte chvíľu som sa cez tmavý oblok bytu pozeral na chlapca, ktorý sa z nohy na nohu vliekol domov.

    Keď vošiel do brány, prešiel som od okna k písaciemu stolu. Zažal som stolnú lampu a niekoľkými rýchlymi pohybmi rúk zničil dnešnú báseň.

 

Martin Vlado