ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Nástroj ako architektúra

redaktor: Richard Kitta 2009-06-08

 

Nástroj ako architektúra


Začiatkom 20. storočia avantgardní umelci začali pociťovať možnosti uplatnenia hudobného nástroja aj na iné účely, ako len klasické opakovanie notového zápisu. Rozmýšľali v intenciách interaktivity, vychádzali z potreby expanzie do priestoru preč zo zatvorených sál plných núteného ticha a strnulej atmosféry. Vzdali sa autorstva komponovaných skladieb a začali umiestňovať svoje nástroje na miesta, kde mohli interagovať s okolím. Prvým hlavným prostriedkom na dosiahnutie interakcie bol vietor alebo voda, ktoré používali aj starovekí Gréci. Na veterné miesta umiestňovali rôzne veterné píšťaly, alebo naťahovali struny, ktoré ladili do určitých tónov. 
„Umelci ako Johan Goedhart a Paul Panhuysen  (v roku 1991 v Bratislave na výstave Hills and Mills a v Nových Zámkoch  na festivaloch Transart comunication a Sound Off, 1998) alebo Gordon Monahan  Aeolian piano (1984) stavajú rozmermi predimenzované konštrukcie a nástroje, ktoré majú svojich predchodcov vo veľkých exteriérových veterných harfách zo 17. a 18. storočia. Nástroje s dlhými strunami, ktoré ako rezonátory využívajú podlahu alebo steny.“ 

„Cage, Wolf a Stockhausen prezentujú smer performovanej hudby, ktorá je hraná pre diváka nie ako samostatne stojaca inštalácia, ktorá by oslovovala diváka.“
 
„Popri využívaniu krajiny pre inšpiráciu, alebo dokonca ako miesta pre koncert, existuje rovnako dlhá tradícia využívať vietor pre tvorbu zvuku.“ 

Už starovekí Gréci vymysleli hudobný nástroj  nazvaný Aeolian zasvätený bohu vetra Æolusovi, ktorého struny boli naladené na rovnaký tón, natiahnuté na veterných miestach v priestore alebo v krajine. Struny interagovali s prúdením vetra a spoločne vytvárali harmonické melódie.    
Jedným z najznámejších umelcov pracujúcich s vetrom je Gordon Monahan.        
V inštalácii Æeolian piano (1984) natiahol struny piana z jedného mostu na druhý a ako ozvučnicu použil na moste nainštalované piano. V niektorých jeho inštaláciách struny presahovali dĺžku 50 m. Dosiahnuté frekvencie strún sa pohybovali okolo 400 Hz – 2000 Hz a v určitých prípadoch jedna struna dokázala znieť až tromi tónmi naraz. V ideálnom prípade sa zvuk z takejto inštalácie dokázal šíriť až do vzdialenosti 500 m. Neskôr experimentoval s rôznymi prostrediami ako technické budovy alebo opustené ranče, kde naťahoval struny po celom priestore     a pripevňoval ich o rezonančné dosky, ako v prípade Æeolian Silo - permanent installation: Funny Farm, alebo Æeolian Winds Over Claybank Saskatchewan, 2006/2007, kde za pomoci ťažkej techniky rozprestrel doslova pavučinu z natiahnutých strún a obsadil celé územie starej továrne.


Postupné zdokonaľovanie techniky umožňuje umelcom vyvíjať čoraz komplikovanejšie interaktívne systémy reagujúce na prostredie v reálnom čase. Vytváranie interaktívnych inštalácií je ako tvorba nových svetov, kde autor určuje podmienky a následky interakcie.  Napriek technickej a sociálnej revolúcii sa autori stále obracali a využívali prírodu, ktorá disponuje dostatočným množstvom potenciálnych vstupných informácií. 
Je to ako tvoriť nové vlastné princípy fungovania sveta v uzavretom systéme, o ktorých rozhoduje autor.
„Leif Brush vo svojej interaktívnej inštalácii Meadow Piano (1972) pracue s prírodnými javmi ako je dážď, vietor, sneh, zemský magnetizmus atď.. Meadow Piano je svojím spôsobom prerobená alebo vylepšená Æeolian Harfa o použité snímače. Inštalácia je umiestnená na lúke, kde na ňu pôsobia poveternostné podmienky, rastlinstvo a živočíšstvo. Inštalácia zaberá rozlohu 1/16 x 1/18 míle a je vybavená rôznymi senzormi, ktoré  konvertujú podmienky, v ktorých sa inštalácia nachádza na zvuk.“   

V roku 1977  Max Neuhas spravil inštaláciu pre Time Square, kde nainštaloval veľké reproduktory ukryté pod ventilačnou mrežou na ostrovčeku pre chodcov, ktoré vydávali bohaté hlboké zvuky ovplyvnené počasím. Na Documente 6             v Cassely použil vysoký strom pre zvukovú inštaláciu produkujúcu jemné zvuky.
John Hassell rovnako obsadil živý strom, na ktorého vrchole nainštaloval mikrofóny a reproduktory napájané batériou, aby tak zosilňoval akustické prostredie existujúce v korune stromu tzn. listy, vtáky, vietor atď.. 

 

 

Erik Bartoš
autor je študent Ateliéru Digitálnych Médií MgA. M. Murina, ArtD.
na Akadémii umení v Banskej Bystrici