ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

FFF

 

augusztusi nyitva tartás

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Naratívnosť v obraze?

redaktor: Richard Kitta 2009-06-16

 

 

Podľa Aumonta (2005) bol výsek zo skutočnosti bežnou zobrazovacou funkciou obrazu založeného len na percepčnom vnímaní. Percipientovi sa umelec mohol priblížiť len verifikovateľným zobrazovaním priestoru a času. Naratívnu funkciu zobrazovanej udalosti tak plnili jasne znaky priestoru, v ktorom sa udalosť odohrávala a bola tak pre diváka umeleckého
diela (ďalej len u. d.) už vopred jasná. Divák tu intuitívne nehľadal iné interpretácie ani súvislosti so svojimi životnými skúsenosťami, lebo príbeh, lepšie povedané odkaz naň, bol daný a legitímny, tak ako u diváka tak aj u autora. Funkcií tvorivosti a prostriedkov na zobrazovanie autentickosti bytia, bolo málo a keď nejaké prípady boli (viď obr. 3), stávali sa
atrakciou pre súčasníka. Pri pohľade na takýto obraz, sa tak umeniu dostavalo obdivu z pohľadu remeselnej zručnosti a originalita bola potlačená legitimitou zobrazenia. V dejinách moderného umenia sa táto legitimita rozprávania stáva kľúčovým prvkom pri prehodnocovaní a chápaní u. d. Mohli by sme začať u impresionistov. Ich stručné rýchle skice zachytávajúce pocit, pripomínajúce rozmazanú fotografiu. Boli na tú dobu veľmi neakademické a sami časom pochopili, že revolučné. No kľuč k narácii a hlbšej súvislosti umenia a ľudského bytia bol skrytý inde. Nedal sa zjednodušiť len na zobrazenie prchavého okamihu, ktorým v zmysle časovej existencie našej zeme, ľudská existencia nepochybne je. Následne práve symbolisti dávali u. d. naratívnu funkciu, ktorou predurčili ďalší vývoj umenia.
Podľa Ruhrberga (2004), symbolistický obraz začína byť exkluzívny práve svojou nezávislosťou. Interpretuje iba samého seba, to znamená subjektívnu obrazovú myšlienku svojho tvorcu. Práve symbolista Maurice Denis (In Rurhberg, 2004, s. 22) už v roku 1890 prehlásil: „je treba si uvedomiť, že kým sa obraz stane vojnovým zákopom, ženským aktom alebo nejakým príbehom, je predovšetkým a v prvom rade rovnou plochou pokrytou farbami v určitom usporiadaní“. Umenie teda nemá tendenciu byť opäť prírodou v zmysle napodobňovania skutočnosti.
Keď narazíme na niektoré výrazové rozprávania fauvistov či nemeckých expresionistov, napríklad Emila Noldeho, zistíme, že rozprávanie a narácia obrazu sa stupňuje a je vybičovaná do maximálnych výrazových foriem. Pôsobí doslova atakujúco na naše zmysly. Expresivita týchto foriem je viazaná na obsah a epochu doby, v ktorej boli vytvorené. Toto transcendentné spojenie silného príbehu a výrazovej formy predznamenáva ďalšie cesty moderného umenia k neoexpresionizmu Anselma Kiefera, či Georga Baselitza. Expresivita a kríza moderného vedomia sa odráža ešte nástojčivejšie v diele Edvarda Muncha. V prípade tohto maliara je priam jednoznačné spojenie melancholickej povahy s pesimisticky naladenou epochou, v ktorej tvoril. Už pre mladého Muncha bol život stretnutím so smrťou. V piatich rokoch stratil matku, tak isto o niečo neskôr aj sestru, ďalšia sestra zošalela. Otec bol lekár chudobných v Oslo, bieda musela byť v dome Munchových častým hosťom. Nedá sa poprieť, že Muchove umelecké vyjadrovanie a to, čo ho zaradilo medzi priekopníkov moderného umenia, úzko súvisí s jeho osobným príbehom. Forma nie je pre Muncha samoúčelná, je iba prostriedkom k premene vlastných vízií v maľbu. Munch zobrazuje svoje vnútro. (Ruhrberg, 2004)
Jasné formy naratívnosti, silnej osobnej výpovede vidíme aj v obrazoch Ruského žida Marca Chagalla (viď obr. 4), ktorý svojimi formálnymi prvkami výrazu vypovedá autobiografické spomienky z rodnej dediny. Podľa Ruhrberga Chagal nie je literárnym maliarom. Svoje fantastické príbehy prevádzal priamo do maliarskej podoby. Preto ho surrealisti uctievali ako jedného zo svojich prorokov, ktorý zaviedol do moderného maliarstva metaforu. (Rurhberg 2004)
Obraz a narácia na seba odjakživa formálne nadväzujú. A sú vo vzájomnej väzbe. Bez obrazov podnecujúcich našu predstavivosť by sme nevedeli vnímať umenie. Takisto bez príbehu alebo narácie by nám umelecká snaha bola cudzia a umelecká energia tvorby by nebola natoľko silná a presvedčivá vo svojich výrazových prostriedkoch. No legitimitu umeleckého rozprávania by sme v tomto kontexte mali chápať ako heterogénnosť rôznych znakov a ich pluralitnú previazanosť. Nie ako literárny príbeh písaný od začiatku do konca v nadväznosti na dej a čas, v ktorom sa odohráva.

(úryvok z textu Self Naration)

 

Mgr. Art Martin Kudla
autor je výtvarník a hudobník