ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Tieň z hliny (thriller)

redaktor: Richard Kitta 2009-06-29

 

 

Maroš Andrejčík - Tieň z hliny (thriller)

 

   Čierny džíp nešiel veľkou rýchlosťou. Vonku mrholilo a zvečerievalo sa. Gregor sa s manželkou vracal z golfového klubu. Pravidelne, ako každý iný štvrtok.

   Cesta viedla lesom. Unudený, rozoberal dnešný deň v práci. Žanet pracovať nemusela. Jej povinnosťou bolo počúvať manželove vety. Celé dni sa doma nudila. Gregor vlastnil realitnú kanceláriu, a vlastnil Žanet. Tá mala iba jednu povinnosť. Vyzerať ako najjagavejší diamant, ktorý si Gregor pripínal na hruď vždy, keď potreboval reprezentovať. Ten diamant sa ale časom menil na hada a on si ho stále hrdo pripínal na hruď.

   Cez vyhriatu garáž prešli chodbičkou do haly. Žena naliala do pohárov víno. Ako rada by do jedného primiešala trocha jedu. Chlap naštartoval kozub a šiel sa osprchovať. Žanet odtiahla ťažký záves a pozerala na svoje okrasné záhony.

   ,,Dážď im robí dobre,“ pomyslela si, ,,len mňa nikto neoblieva.“

   Gregor sa vrátil z kúpeľne, Žanet ešte stále sledovala svoje rastlinky. Podišiel k nej zozadu, začal jej bozkať krk. Ako neznášala jeho deodorant. Nebol to on. Ten smrad jej pripomínal naftárskeho bossa z ďalekého Dallasu. Presne tak isto odporný a slizký, to vystupovanie, keď sa chvastal v klube.

   ,,Dnes nie, Gregor. Prosím.“

   ,,Chápem. Stále je to kvôli tomu dieťaťu?“

   ,,Prestaň, prosím.“

   Žena odišla s plačom z miestnosti, chlap si sadol k vínu. Nalial si aj ďalší pohár. Potom naň doľahlo čosi ako predstava. Videl cez halu prebehnúť dieťa. Vlastne sa mu to stávalo už predtým. Nerozumel tomu. To dieťa bolo v každej jeho predstave to isté, no časom a mesiacmi, ako to dieťa vnímal, akoby rástlo, akoby bolo reálne. Tá aura zmizla v stene, za ktorou bola kúpeľňa.

   ,,Gregor! Gregor kde si!“

   Chlap sa zľakol, precitol. Rýchlo pribehol k žene.

   ,,Ja som ho videla! Videla som naše dieťa!“

   Žanet sa zajakávala, snažila sa nadýchnuť a hovoriť súvisle. Mala však strach a len ona sama vedela prečo. Gregor sa ju snažil presvedčiť, že sa jej len niečo zlé zazdalo. Nešlo mu to. Sám veľmi dobre vedel, čo jeho žena videla. 
 

   Ráno už svietilo slnko. Žanet sa o deviatej prechádzala v záhrade, pozorovala svoje nebezpečné kvety, či z nich dážď nezmyl ich rafinovanú krásu. Pestovala skoro všetko, čo sa pestovať dalo. Snažila sa tú dvestoročnú usadlosť zmeniť. Vadila jej fontána v strede záhrady. Muž ju nechcel odstrániť, hádali sa kvôli tomu. Rozpadávala sa po kúskoch. Na vrchu trónil anjel. Žanet neverila na anjelov.

   Manžel ešte predtým ako naštartoval auto, prešiel veľkým nádvorím k žene do záhrady.

   ,,Nemám zavolať lekárovi?“

   ,,Nie. Pokojne pracuj. Ja sa z toho dostanem. Je to osem rokov. Nepotrebujem už psychiatra.“

   Pokľakla si k svojim kvetom a hrala sa s hlinou. Gregor odišiel, brána sa automaticky zatvorila. Žanet si nebola istá, no zdalo sa jej, akoby sa na ňu od brány valil kúdol nejakej šedej vaty. Studený závan vetra jej pohladil vlasy.

   ,,Mamka kam odišiel otecko?“

   Naľakala sa, vystrela sa, ale žiadne dieťa nevidela.

         ,,Mama! Tak kam odišiel otec!?“

   Žanet si zatkala uši a rozbehla sa k domu. Za dverami skĺzla na zem, rozplakala sa. V dome sa však cítila bezpečne.

   ,,Nie, to mŕtve dieťa mi nemali po pôrode ukazovať! Prečo som to vlastne chcela!?“ povedala to nahlas a rozmýšľala, či nemá predsa len zavolať doktorovi. 

   Prešla halou do kuchyne, otvorila chladničku a naliala si z minerálky. Spoza záclony pozerala von. Stále svietilo slnko, stále bolo bezvetrie. Cítila sa už bezpečne. Vzala si fľašu a vrátila sa k svojim záhonom. Nápoj uložila do tieňa, aby sa tekutina nezohrievala na slnku.

   Gregor o pol jednej poobede odišiel z kancelárie. Dlho nevedel naštartovať auto. Namýšľal si, že takéto veci sa stávajú iba vo filmoch. Chcel Žanet povedať o tom, čo včera videl. Skúšal sa jej dovolať, no telefón vôbec nereagoval. Pozrel na svietiaci displej. Stále bolo pol jednej. Sám dobre vedel, že cestu z kancelárie do pozemných garáži musí prejsť za dobrých sedem minút. Bál sa však jej reakcie. ,,Budem jej vysvetľovať, že aj ja vidím nejaké dieťa, čo nám behá po dome?“ Nepotreboval sa zhadzovať. Naštartoval auto, pozrel na hodinky, ktoré mal na ruke. Ukazovali pol jednej až za niekoľko minút. Ale tešilo ho, že motor funguje a vôbec si nevšimol hru s časom. 

   Žanet sa asi hodinu venovala svojim záhonom. O pol jednej na obed pocítila smäd. Natiahla sa za fľašou, otvorila ju. Tešila sa, fľaša bola zarosená. Oxid v nej sa vzbúril, zasyčal. S chuťou fľašu obrátila k perám a nič. Bola prázdna. Teraz sa nezľakla, skôr ju začalo hnevať, čo sa to robí. 

   Večer obaja sedeli na pohovke. Nerozoberali žiadnu tému. V 21. storočí predsa deti nebehajú cez steny. Gregor pohladil Žanet po vlasoch. Pobozkal ju nesmelo na peru. Bál sa jej včerajšej reakcie. Dnes to potrebovala.

   Skĺzla na kolena, pokorne kľačala pred mužom.

   ,,Ovoňaj mi vlasy, prosím.“

   Gregor ju poslúchol. Vôňa, ktorá mu podráždila mozog, takú vôňu ešte nikdy necítil.

   ,,Čo je to?“

   ,,To je z tých orchidei, ktoré pestujem.“

   Chlap cítil niečo ako jemnú halucináciu, uvoľňovalo sa v ňom napätie. Oči sa mu zatvárali. Všimol si, ako si Žanet vložila do úst nejaký červený kvet. Rozopla zips na Gregorových nohaviciach. Mal to rád, no nie od svojej ženy. Nikdy to nevedela urobiť poriadne. Vietor, ktorý okolo seba robili ženine vlasy Gregora ešte viac vydráždil. Nechápal. Aj sa jej chcel opýtať ku komu sa chodí doučovať, no nechcel ten vietor prerušiť.

   Žanet z Gregora stiahla nohavice. Čisto a rýchlo. On to ani nestíhal vnímať. Jej ruka mu masírovala miešok. Potom prostatu a nakoniec mu prostredník strčila do análneho otvoru. Penis sa mu vtedy napol ešte viac. Žanet v tej chvíli stačili tri pohladenia perami, jedno jemné zahryznutia do penisu a Gregor zabudol, ako sa volá.  

   Noc bola pokojná. Obaja spali zamotaní do seba ako dážďovky. Bolo len tridsať minút po polnoci. V otvorenom okne vietor so záclonou tancoval tango. Pred posteľou stálo dieťa v bielej nočnej košeli. V ruke držalo červenú orchideu. Na niektorých miestach bolo špinavé od hliny, no mesiac bol rafinovaný osvetľovač.  

   

              Ráno Gregora zobudila vôňa slaninky a volského oka. Žanet to vedela zahrať. Prestrela v kuchyni. Gregorovi vadila silná aróma včera natrhaných kvetov vo váze. Možno by vedel urobiť aj kompromis, keby sa tá vôňa nemiešala s vôňou slaniny. Bolo na ňom vidieť, že je podráždený. Najedol sa, aby neurazil manželku a šiel do kúpeľne. Žanet odliala vodu z vázy do čistého pohára. Keď sa Gregor vracal späť do kuchyne, dala mu tú vodu vypiť. Ponáhľal sa, dnes mal veľa práce.

   Žanet poupratovala v kuchyni a tešila sa, že popolieva kvety. V záhrade, v jej záhrade bol zatúlaný pes. Nič ju nevie tak vytočiť. Bol to taký malý drzý oriešok, no chodil si pod záhony schovávať svoje bravčové kosti. Žena psa vyplašila. To, čo uvidela ju prekvapilo. Biela ľudská kosť, na ktorej bola topánka.

   Polícia jej zničila skoro celú záhradu. Všetka jej práca bola preč. Len fontána tam stála a Žanet zúrila, že pes mal podhrabať ten gýč, aby spadol, aby sa rozsypal aj s anjelom. Gregor nevravel nič. Bál sa o svoju povesť, bál sa, že hodnota domu prudko klesne. Veď sám pracuje v realitnej kancelárii. Bál sa výsmechu konkurencie, že bude predávať domy s darčekmi v záhradách. Už videl titulky v novinách a počul reči starých báb spred kostola. Už teraz ho istotne odsúdili na upálenie. Počul aj hlasy priateľov v golfovom klube. Žanet zasa spomínala na pôrod. Jej dieťa muselo umrieť a toto tu niekto zahrabal do hliny.

   Inšpektor sa ponáhľal, aby manželom oznámil upokojujúcu správu. Skelet dieťa bol podľa všetkého v zemi niečo cez sto rokov. Prípad sa odkladá a záhradu dá do poriadku firma. 

Vo štvrtok ráno Gregor rozmýšľal, či má zmysel vstať dnes z postele. Nechcel ísť večer do klubu. Žanet ho neskôr presvedčila.

   Na obed pozval Gregor manželku do reštaurácie. Chceli vedieť reakcie okolia. Nik sa však o nich nestaral, zbytočne nevypytoval. Len čašník sa na Žanet tak zvláštne usmieval. Gregora to  chvíľu dráždilo, potom na to nemyslel. Aj s tým počítal, že nejaká odozva na ten nález na ich pozemku predsa len bude. Žanet sa tvárila ako milujúca manželka. Gregor už niekoľko dní pociťoval žalúdočné problémy.

   Večer v golfovom klube prebiehal normálne. Nik ho zbytočne nezaťažoval hlúpymi otázkami. Bolo na ňom vidieť, že ho trápia bolesti. Bál sa ísť k lekárovi, namýšľal si, že to prejde. Obával sa, že bude musieť prehltnúť sondu, či v ňom nekvitne nejaký vred.

 

   ,,V tej reštaurácii som si asi zabudla telefón. Nepôjdeme tam na pohár vínka, neopýtame sa, či sa tam nenašiel mobil?“

   Gregorovi sa nechcelo. ,,Teraz o deviatej večer?“

   ,,Tak ma tam aspoň zavez, mám v telefóne dôležité čísla! Čo ak to niekto zneužije?“

   ,,Dobre, ale vybav to rýchlo!“

   Žanet potrebovala vidieť čašníka, potrebovala niečo ako iskru, aby pochopil, o čo jej ide. A Bruno to pochopil.

   ,,Máš?“

   ,,Mám, ideme!“

   Večer bol nudný, o ničom. Žanet ležala s knihou v posteli. Listovala až príliš rýchlo. Gregora trápil žalúdok. Blížila sa noc a on vedel, že to bude ešte horšie.

   ,,Ja ti niečo pripravím, chceš?“

   Gregor by si dal hocčo, len aby mu to pálenie prešlo. Žanet mu opäť naliala tinktúru z kvetov a priložila obyčajnú tabletu vitamínu. Sny, ktoré v noci mal, boli plné kostí a hliny. Detského plaču, potratov a mŕtvych batoliat.

   Precitol a šiel na toaletu. Bol rád, že sen skončil. Keď si však ľahol a zaspal, sen pokračoval ďalej. 
 


   Ráno sa cítil akoby mal dvadsať. Žanet to vedela. Sny, ktoré mal, na tie si ani nespomenul. Dnes ho čakal skvelý kšeft. A podľa všetkého ako sa dnes cíti, tak ten obchod vyjde. Žanet sa prešla po svojej záhrade, natrhala niekoľko kvetov. Pretriedila ich a uložila postupne do váz. Bola rada, že dieťa sa jej neozýva. A so smrťou svojho dieťaťa sa zmierovala. Náplasť si už našla včera v reštaurácii.

   Bruno mal dnes voľno. Čiernovlasý fešák, dokonalá postava, žily na rukách, to mala Žanet rada. Jej Gregor mal malé dlane, tučné krátke prsty, ktoré nikdy fyzicky nepracovali. Vedeli držať iba pero pri podpisovaní zmlúv. Rokmi sa zaobľoval, aj keď sa tváril, že sa telu venuje. Už jej šiel na nervy. Potrebovala slobodu. Chcela kvitnúť nadivoko ako jej orchidei. V reštaurácii si vypýtala kontakt na Bruna. Zahrala to perfektne. Chce sa mu odvďačiť za nájdený telefón. Bruno už vedel, čo treba robiť keď sa mu Žanet ozvala. Nebolo to prvýkrát, čo robil zajačika a Žanet to nevadilo. Konečne sa cítila voľná. Konečne dá Gregorovi pocítiť, že ju len ničil. Rozhodla sa to urobiť hneď nasledujúcu noc, keď sa nevrátila domov. Gregor pochopil. Otvoril si fľašu, rozmýšľal, kde celé roky robil chyby. Nakoniec zaspal. Ešte sa mu zazdalo, akoby halou prebehlo dieťa, lenže jemu to už bolo ukradnuté. Nech si behá...

   Žanet dostala Bruna kam chcela. Pomohli jej k tomu kvety. Aj ona sama sa nakoniec pestovala ako fazuľka.

   Na raňajky sa vybrali spolu na benzínovú pumpu. Ako správne zamilovaní, dali si bagety. Sadli na lavičku a jedli.

   ,,Chcem zabiť svojho muža!“

   Bruno nereagoval žiadnym pohybom. ,,Prečo si s ním špiníš ruky?“

   ,,Nešpiním si! Zabijú ho moje kvety. Pestujem zvláštnu odrodu orchidei.“

   Pozrel sa prísne na Žanet.

   ,,Čo ak sa rozhodneš takto skoncovať aj so mnou?“

   ,,Nie Bruno. Ty mi dávaš silu!“

   Mladík si podoprel hlavu, zahľadel sa na cestu, ktorá viedla z mesta na východ. Červené slnko mu na tvár vrhalo akýsi zvláštny oheň. Prižmúril oči. ,,Musíme ísť. Dnes ma čaká práca v reštaurácii.“

   Žanet si chytila taxikára, ktorý dopíjal kávu, Bruno nasadol do svojho čierneho sedanu. Zazvonil mu telefón.

   ,,Tak ako bolo v noci?“

   ,,Začalo to presne tak, Gregor, ako si mi to opísal.“

   ,,Cítil si v jej vlasoch vôňu orchidei?“

   ,,Cítil a dala si do úst aj nejaký červený kvet.“

   ,,Je to suka!“

  ,,Je to ešte stále tvoja žena!“

   ,,Neraď mi, Bruno! Viem, čo mám urobiť!“

   ,,Ten taxikár, ktorý nás mal odfotiť, ju teraz vezie domov.“

   ,,Dobre, ja sa idem pripraviť do práce.“

   ,,Gregor!“

   ,,Čo ešte?“

   Bruno chvíľu rozmýšľal. ,,Už nič.“

   Gregor vylial celú fľašu vína na podlahu, aby ho bolo poriadne cítil. Chcel v Žanet vzbudiť dojem, že chľastal celú noc, že sa trápil kvôli nej. Robil zo seba úbožiaka. Keď ju uvidel vo dverách, trel si oči.

   ,,Milujem ťa, Žanet!“

   Žene jej ho prišlo ľúto. Cítila víno, no keď sa k nej Gregor priblížil, ucítila deodorant, ktorý neznášala. Bol nahladko oholený. Preblesklo jej hlavou, že po pijatike sa nikdy neholil, pretože sa mu ráno triasli ruky. Gregor nebol taký detailista ako ona.

   ,,Si smädný?“

   ,,Áno, veľmi!“

   ,,Odpustíš mi to? Chcela som byť sama. Túlala som sa. Vieš, ako vtedy keď som porodila mŕtve...“

   Gregor jej naznačil, aby nepokračovala. Žanet odišla do kuchyne. Po chvíli mu v pohári doniesla vodu. Gregor ju s chuťou vypil a odišiel do práce. V chodbe za ním ostala sladká aróma vína, ktorú prebíjal deodorant. Žanet neznášala umelo vytvorené vône. Tak, ako u niekoho vyvolávali jej tinktúry z jej orchidei halucinácie alebo stavy uspokojenia, tak v Žanet rástla agresivita a snažila sa ovládať, keď zacítila továrenský parfum.

   Brána sa pomaly zatvárala za čiernym džípom. Žanet v tej chvíli opäť niečo nesedelo. Gregor po alkohole nikdy ráno nesadal za volant. 

   ,,Bruno, Bruno si tam?“

   Čašník nedvíhal svoj telefón. Žanet nechcela využiť odkazovú službu, rozhodla sa preto napísať mu správu. Ani po dvoch hodinách sa jej neozval, nereagoval na prezváňanie. Nechcela milenca iba na jednu noc. Zúrila. Sadla do svojho auta a šla sa previezť. Len tak, kam ju to napadne. Opúšťala mesto, čakala ju periféria. Prechádzala okolo čerpacej stanice. Zazdalo sa jej, že na pumpe vidí zaparkovaný Gregorov džíp. Prešla na vedľajšiu cestu, zaparkovala ku krajnici a čakala. Ani nie po desiatich minútach uvidela Gregora. Vychádzal zvnútra smerom k autu. Dvere mu otváral chlap, ktorého už niekde videla. ,,Taxikár!“ napadlo ju v momente.

   Posledný z dverí vyšiel Bruno. 

   ,,Aký si mal dnes deň?“

   Gregor už vedel, kedy je jeho manželka podráždená.

   ,,Vyšiel mi jeden obchod! Zájdeme na večeru?“

   ,,Nie, dnes chcem ostať doma!“

   ,,Si podráždená?“

  ,,Prepáč, idú moje dni!“

   Gregor na manželku hodil psie oči.

   ,,Mám chuť na drink.“

   ,,Mám nový recept! Chceš?“

   Žanet sa usmiala. Bol to pre ňu problém, pretože cítila podraz. V kuchyni za barom namiešala drink.

   ,,Zelená farba?“

   ,,Ešte si nepočul o aloe?“

   ,,Aloe v šampóne, v kréme na tvár, no v nápoji?“

   ,,Nestíhaš, drahý. Vždy pracuješ.“

   Pritúlila sa k mužovi. Opäť sa musela nútiť, no chcela dosiahnuť, aby sa Gregor napil.

   Ráno záchranná služba odvážala jeho bezvládne telo. Potom vdove telefonovali, že manželovi zlyhalo srdce.

 

   ,,Bruno, tá ženská nám odstavila zdroj!“

   ,,Nie cez telefón, stretneme sa o hodinu na pumpe za mestom!“

   Taxikár už na Bruna netrpezlivo čakal.

   ,,Ja ju pôjdem udať! Sám si vravel, že ho chcela zabiť!“

   Chlap ani neodzdravil na Brunov pozdrav, keď si prisadol do auta.

   ,,Neplaš sa! Potrebujeme čas. Nechcem nič pokaziť!“

   ,,Je to zmija, rozmýšľa! Takú by som doma nechcel!“

   ,,Tak rozmýšľaj aj ty! Neurob hlúposť, zavolám ti, jasné!?“

   Žanet sa od rána venovala svojej záhrade. Konečne mohla odstrániť tú fontánu aj s anjelom. Okolo obeda ju navštívil Bruno. Žena sa potešila. Jej plán začína vychádzať. Brunovo opálené telo sa zvíjalo nad Žanet. Slnko pálilo a obaja boli potom smädní. Žanet úplne nahá prešla terasou až do kuchyne. Namiešala aloe a náhlila sa k Brunovi.

   ,,Čo si ty mal s mojim mužom?“

   ,,S tvojim mužom? Čo ti je?“

   ,,A na pumpe? O čom ste sa zhovárali?“

   Bruno sa chcel postaviť. Ucítil krč.

   ,,A ten taxikár, čo ma viezol domov?“

   ,,Čo si mi to dala vypiť?“

   Brunovi došlo, čo s ním je.

   ,,Žanet, prosím. Ja ešte nechcem umrieť. Prosím!“

   Pozerala naňho. Spomenula si na ten jeho pohľad, na čerpacej stanici. Bruno pozeral do diaľky, možno niekam na východ. Už v tvári nemal ten oheň. Vtedy oči pred slnkom privrel, dnes ich chcel mať otvorené. Viečkami párkrát zaklipkal a umrel s otvorenými očami. Žanet šla do záhrady pod fontánu vykopať jamu. Skončila až večer. Brunovo telo chladlo ešte vždy na terase. Na vozíku, na ktorom si vozila sadenice, odviezla Bruna k jame. Telo, zabalené do čierneho igelitu, spustila do zeme. Zdvíhal sa vietor. Chcela si na chvíľu oddýchnuť, no mala ešte prácu.

   ,,Mama, vieš kde je otecko?“

   Žanet sa preľakla. Ten detský hlas ju riadne vystrašil. Teraz nesmie myslieť na hlúposti. Prestala na chvíľu zahrabávať jamu. Poobzerala sa okolo seba. Vietor povieval silnejšie, noc bola čierna, naokolo bol pokoj. Utrela si čelo do rukávu a pokračovala v práci. Odrazu akoby ucítila mužov deodorant. Snažila sa upokojiť, že to je len svedomie, povedomie a jej ranná kresťanská výchova. Pozrela na anjela na fontáne. Vedľa sochy sedelo asi osemročné dievčatko v bielej nočnej košeli, ktorá bola od hliny.

   ,,Už mi veríš, mama?“

   Žanet cítila v hrudníku zvláštne teplo. Srdce asi naraz prepumpovalo všetku krv. Necítila si nohy, ruky mala tvrdé, a prsty, prsty nevedela vôbec ohnúť. 
 
 

   Červené slnko vyšlo a hľadalo tváre, ktorým by vtlačilo pod kožu svoj oheň. Taxikár končil nočnú, Bruno asi opäť nocoval s nejakou šľapkou. Nedvíhal telefón. Chlapa netešil nočný zárobok. Dostal nápad. Vybaví to po svojom. Fotky, na ktorých bola Žanet mal stále pri sebe. Hlupák Bruno mu ich nechal. A vedel aj o tom, že pani Žanet mala zvláštnu záľubu v pestovaní orchidei. 

 

   Policajný inšpektor klopal a zvonil dlho pred bránou usadlosti. Všimol si zaparkovaný taxík povyše plota, otvorenú kapotu. Napadlo ho, či sa vdova nechytá niekam nadlho preč. Lekár, ktorý vykonal na Gregorovom tele pitvu objavil niečo zvláštne. A to zvláštne sa chystal policajt oznámiť vdove. Keď počul, že sa po dome niekto pohybuje, preskočil plot.

   Taxikár sa preľakol a utekal aj s lupom cez záhradu. Tam zakopol o mŕtve telo ženy, na ktorú v noci spadla socha z fontány. Fotky vypadli z bundy vystrašenému chlapovi a zakryli ženinu tvár. Tá tiež ako Bruno, umrela s otvorenými očami. 

 

- - -