ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

Otvárací cas

 

Róth Maximilián

 

Sándy

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

A. Gajdošová - Nezvestný

redaktor: Dalimír Stano 2009-06-29

 

 

Nezvestný


         Otvorila som noviny. "Pomôžte pri pátraní." Fotky nezvestných, naposledy videných vtedy a vtedy, na sebe mali oblečené to a to. Kde sú tí ľudia? Nikdy mi to nešlo do hlavy, ako niekto môže zmiznúť, vždy som si myslela, že už musí byť mŕtvy, niekde v potoku, alebo na okraji lesa, bez dokladov, peňaženky, nafúknutý od vody, zmrznutý, prebodnutý, zaškrtený, zneuctený. To je definitívne a dotyčného ospravedlňuje, že sa neozýva a neukazuje. Lenže nezvestný, to je tajomné. Byť aj nebyť. Človek si prečíta, čo mal oblečené, modrá bunda, zelené nohavice, čierny vak, pozrie si fotku a predstavuje si toho človeka, ktorý sa stratil pred polrokom, ako si niekde vykračuje v tom istom oblečení, v ruke hot–dog, prechádza sa, obzerá výklady, pije kávu a užíva si fakt, že je stratený a neviditeľný. Znie to lákavo, priam básnicky. Pýtam sa, či našli niečo lepšie. Kde je tá diera, cez ktorú sa dá prejsť a stratiť sa tomuto svetu z očí. Možno len vošli do nejakých dverí s nápisom: "Letný výpredaj!", alebo pretrhli priestor na príliš ošúchanom mieste, alebo povedali zvláštnu vetu, heslo na zmenu identity, možno sú niekým iným, niekde inde. A mobil tam nemá signál.
Nezvestný. To slovo je nádherné. Odvodené od "zvestovať". Zvesť, správa. Ak je niekto nezvestný, znamená to, že o ňom nemožno podať žiadnu správu. Bol a je fuč.
Tragédia neistoty. Je, či nie je? Čakať ho, či nečakať? Prestierať obed aj pre neho, upratovať jeho izbu, pamätať na jeho narodeniny?

Pod schodmi vykvitli snežienky. Neopísateľná krása v tej špine, čo odkryl sneh.
Mama sedí pri kuríne a čaká, až sliepka znesie vajce. Do polievky. Všade samá poézia. Zo susedovej záhrady sa dvíhajú masívne kúdoly nepriehľadného dymu, stúpajú vo vetre vysoko k oblohe, valia sa po zemi, vytvárajú smradľavú clonu. No ako hmotne pôsobia, ako živo, keď sa z ničoho nič zvrtnú na opačnú stranu a rútia sa na človeka, akoby mali zámer, vlastnú vôľu. Zatvorím sa v izbe, kvôli duševnej a duchovnej práci a kvôli ochrane, ale pohľad mi ustavične blúdi k oknu a hypnotizuje moju myseľ, ako dokonalý, živý obraz, maľovaný najvyšším Demiurgom. Odvádza ma od mojej nanajvýš dôležitej skutočnosti, ponúka mi spev vtákov, oblohu počmáranú holými konármi stromov, tmavé pozadie kopcov v diaľke, zopár domov, okolo  ktorých sa motajú postavičky susedov s hrabľami, pílkami, sekerami, pokrikujú na seba, popíjajú fľaškové pivo, nadávajú na psov, nezvyknutých na náhlu voľnosť pohybu.
Aj my sme mali psa. Čierneho vlčiaka. Bola to ona a volala sa Aga. Lenže neplatili sme za ňu daň, veď kto to kedy videl, ujať sa zvieraťa, starať sa o neho, kŕmiť ho, cvičiť ho a platiť za neho štátu daň, a niekto z nepriateľov nás udal. Prišiel mladý pekný poručík bezpečnosti a povedal, že buď – alebo. Mama zvolila alebo, vraj vzhľadom na Agin psí vek a psí život. Prišla som domov zo školy, od ohrady sa cez dvor tiahli krvavé stopy. Mala som desať a dosť ma to poznamenalo.  
Rozhodla som sa, že si túto nespravodlivosť uctím polročnou mlčanlivosťou. Pretože duch má právo búriť sa, aj keď to vyzerá nezmyselne, tak ako sa Voltaire búril proti zemetraseniu v Lisabone. Duch má povinnosť búriť sa! Mlčať som samozrejme nevydržala ani týždeň, podplatili ma sladkosťami a logickými argumentmi.
Odvtedy sme psa nemali, zo strachu pred prisluhovačmi temnej moci, výbercami daní, bonzákmi, nepriateľmi života.
Mali sme prasa. K tomu som žiadne city neprechovávala. Prasiat je veľa. Jedno ako druhé. Niektoré sa však zjesť nedajú, lebo sú plné otrávených myšlienok, no dá sa nimi pohnojiť zem. Lenže tie sú zase pod ochranou bezpečnostných zložiek.

Bolí ma žalúdok. Mám tridsať, veľa problémov a veľa sivých vlasov. Celý deň pijem čaj od priateľa, ktorý má štyridsať, veľa problémov a veľa sivých vlasov. Čaj je dobrý, s cukrom a brandy.
"V úrodných nížinách okolo starověkého města Kandy, rodí se plně aromatický čaj nízkohorského typu vhodný pro osamělé pijáky čaje.
Kterak delikátní šál čaje tohoto připraviti:
Hrstku čaje vložíme do vyhřáté čajové konve a necháme nejdéle 3 minuty močiti. Poté přes sítko slijeme do vyhřátých šálů. Přidání cukru a mléka dle libosti jest trpěno."
A človek má hneď pocit, že nepije len tak niečo. Ak nedodrží predpísaný postup a to, čo "jest trpěno", ktosi príde a urobí s ním poriadok. Zrazu zaklope na dvere, niekto, kto hovorí starým jazykom, obrába pôdu vlastnými rukami, zalieva čaj vlastným potom a je pred bohom a prírodou jeho výhradným zástupcom. Pravda, o brandy sa tam nepíše nič, no ako som povedala, Duch má povinnosť búriť sa. A mléko nenavozuje patřičně odvázaný stav mysle, nezklidňuje rozcupané nervy z oblasti žaludeční. Samozrejme, všetko s mierou.

Včera som videla krikľavo žltého motýľa. Vletel mi rovno do tváre, keď som na nej mala ten najpochmúrnejší, odmietavý, znechutený výraz. A razom bolo všetko preč. Bežala som za ním, mávala rukami a rozťahovala prsty, aby nimi mohol preletieť, aby sa mi ho nepodarilo chytiť.
Uletel. A mne sa uľavilo, lebo to znamenalo, že uletieť je možné, voľnosť, sloboda, hoci len jeden deň. Raz niekomu uletieť, je uletieť navždy.
Deväťdesiattriročný sused sa s pomocou bakule premiestňuje po záhrade a komanduje vnukov. Toto vykop, tamto zasaď. Mama doniesla tri mladé orechy, len akési palice s koreňmi a mne bolo jasné, že ich už nesadí pre seba, ale pre budúcnosť. A to ma dojalo, že človek myslí na tento svet, čo s ním bude potom, keď on tu nebude. Dojalo ma to tak ako snežienky, Aga, čaj a motýľ a ešte čosi navyše. Čosi, čoho je schopný len človek.
Človek, to je to.

V živote je toľko náhod a nekontrolovateľných okamihov, ktoré majú zásadný význam, že je smiešne čokoľvek si plánovať, veriť krátkozrakému rozumu, ktorý chce na základe včerajška vytvoriť zajtrajšok a myslí si o sebe, že je pánom situácie.
V Pekingu si žena kúpila mačku, tá jej rozhrýzla plynovú rúru a bolo. Agent – mačka. Krytie – olizuje pánovi topánky. Lenže kto vie, z ôsmich, desiatich mačiek, ktorá je agent? Stačí zle ukázať prstom a bum!
Zajtrajšok sa rozplynie v zemnom plyne.
A človek žasne, čo všetko je v živote možné a je rád, že sa to nestalo jemu. Nie som retardovaná, mám všetko na svojom mieste, netrpím žiadnou dosiaľ známou chorobou, nemala som nikdy nič zlomené, nezrazilo ma auto, ani iné smrtiace stroje, nepomlela som si prsty v mlynčeku, nespadlo mi nič na hlavu, nikto ma neprepadol, neutopila som sa, nespadla som z rebríka, neotehotnela som, neotrávila som sa, nedusila som sa jedlom, nezostala mi v krku rybacia kosť, nepohrýzol ma pes, nezasiahol ma blesk, ani jeho civilizovaný brat prúd, netrpím hladom, nestratila som strechu nad hlavou, som iba tridsať rokov svedkom toho, ako sa to všetko deje ostatným. Človek aby sa cítil previnilo. Alebo vďačne. Závisí od komplexov.
No stačí jeden hlupák v rodine a to je za všetky nehody. Lebo tí najslabší sú najsilnejší. Ovládajú svojimi problémami celé okolie, spoločnosť, kultúru. Vo všetkom chcú zanechať stopu, všetko označkovať výkalmi, čo vykonštruuje ich pudová, chorá myseľ. Nemožno ich prehliadať, lebo kričia a sťažujú sa o to hlasnejšie, o čo viac na nich človek kašle. A obvykle sú schopní naozaj všetkého, lebo im nejde o vec, ale o ukojenie pozornosti. Alkoholici, násilníci, hypochondri, fanatici, cintľavky, hysterky, ľudia dožadujúci sa toho, čo im nepatrí. Najsilnejší spomedzi najslabších. Hlavne sa im nikdy neotočiť chrbtom. Mohlo by to byť osudné. Osudné je to tak či tak, lebo žiť s nimi dlhšiu dobu, to znamená vážne ohroziť svoje duševné zdravie a pekné vyhliadky na infarkt. Oni si nie sú ničoho vedomí, ničoho z toho, čo konajú, vedia len o krivde, ktorá sa pácha na nich, vykonštruovanej, tisíckrát zväčšenej, navyše majú akési šialené hodnotové systémy, ktorým zdravý rozum neporozumie, no oni s kamennou tvárou žiadajú súcit a zadosťučinenie. Napríklad vrah požiada na súde o zníženie trestu, lebo vykonal vraždu svedomito a mŕtvolu odpratával sedem hodín. Znie to komicky. Keby to nebola pravda. Svet je plný bláznov, vycuciavačov energie, vrahov psychiky, przniteľov rozumu, chorých ľudí, na ktorých neplatí vôbec nič, lebo ich mozog je zavírený nejakým svinstvom. Sú nebezpeční a sú všade. Predavačka zeleniny, revízorka, politik, moderátor, policajt, vodič autobusu, bratranec, švagor, obraz v zrkadle. Nie. Kto sa vie pozrieť do seba ako do zrkadla, vie aj to, aké následky má jeho správanie a konanie na okolie.
No keby v živote nebolo čo riešiť, tak by nebolo čo riešiť.
A keďže všetko a život každého má nejaký zmysel, treba sa aj na vycuciavačov pozerať ako na užitočný artikel. Aspoň ako na odstrašujúci príklad, hříčku přírody, skúšku pevných nervov, vynaliezavosti, rozumu a ľudskosti. Zásadná otázka totiž znie: "Môže niekto za to, že je, aký je?"
Kto vie posúdiť mieru zodpovednosti za seba samého?
Kde končí to, čo nás ovláda a kde začíname vládnuť my?
A ďalšia  vec – nikto by si to nechcel vymeniť s niekým iným. Aj keď sa mnohí sťažujú a závidia úspešnejším a naoko šťastnejším, keby došlo na vec, ani blázon a mrzák by sa nevzdali sami seba, lebo  právo na existenciu je pre každého zvrchované, nenapadnuteľné a každý je sám pre seba najväčšou vzácnosťou, aj so svojimi nedostatkami, hriechmi, starosťami a hlúposťami. Človek je s tým všetkým zžitý viac, než si kedy pripustí. Mrzák je hrdý na chýbajúcu nohu, hlupák na svoju hlúposť, zlodej na svoju šikovnosť, alkoholik na delíriá a bezmocnosť. Naše chyby sú súčasťou našej identity, dávajú nášmu konaniu punc jedinečnosti, umožňujú nám odpúšťať sebe, aj iným.
Ale väčšinou iba sebe.

Minulý týždeň som žila ako barbar. Okrem toho, že som si ráno a večer umývala zuby (lebo kto má dnes na zubára), som so všetkou civilizovanosťou skončila. Bola to nepredstaviteľná úľava. S nikým som nekomunikovala, nedvíhala  telefón, neotvárala dvere. Už to ma naplnilo novou silou. Žiadne dobré spôsoby, úsmevy, tolerancia, strach z toho, či si udržím svoje dobré meno, či ma bude mať ten a ten rád, či sa niekoho nedotknem nedostatočne vrelým pohľadom, zle pochopeným slovom a podobne. Všetko išlo do čerta. Nesprchovala som sa, neumývala si vlasy, neholila nohy. Vykašľala som sa aj na upratovanie, umývanie riadu a obliekanie. Rozťahané tepláky, lepkavý pot, znovu objavený pach vlastného tela ma naladil na tie správne hodnoty a myšlienky. Najlepšie začať od začiatku. Sebaspytovanie, pozorovanie, spomínanie, hodnotenie. Kto nevie ako ďalej a má po krk sveta tam vonku, pre toho niet lepšieho receptu. Nič tam vonku nie je dôležité, to je prvá zásada. Po týždni v takom humuse, vnútornom aj vonkajšom, je kúpeľ takmer posvätný, upratovanie hotový šamanizmus, návrat do spoločnosti iniciačný rituál. Človek si musí sám vedieť určiť, čo kedy potrebuje a ak je na hranici, nesmie nikomu dovoliť, aby mu stál v ceste, nech je to aj celý vesmír päť minút pred výbuchom. Keď sa potrebujem zastaviť a otočiť a svedomie nič nenamieta, tak sa zastavím, aj keby ma to malo pripraviť o audienciu u samého Najvyššieho. Lebo kto vie, vie a kto nevie, tomu škoda hovoriť. A ako človek rastie a poznáva princípy, podľa ktorých svet funguje, dá prednosť mlčaniu. Amatéri sa skúšajú zdôverovať. Deti v nás chcú veriť v dobro, pochopenie, spravodlivosť. Prahneme po láske, ocenení. Veď prečo nie? Lenže tento dedičným hriechom zaťažený rod slabých rodičov príde skôr či neskôr na to, že je opustený ako prašivý pes práve v tých chvíľach, keď sa ho zmocní zmätenosť, keď do neho vstúpi beznádej, spochybnenie všetkých hodnôt, keď sa zrazu v dave prebudí po tisícročiach bezvedomého spánku, trasie sa od chladu, od strachu z toho, čo sa náhle odkrylo pred jeho zrakom, nespoznáva svoj dom, svoju rodinu, seba samého a nikto nespoznáva jeho. Prehovorí a jeho priatelia si začnú vymieňať prekvapené pohľady, počúvajú ho a nerozumejú  jedinému slovu. Vravia –vyspi sa, to prejde, ale človek vie, že to čo vidí, je dôležité a ide sa zblázniť z toho, že to nemá komu povedať, pocíti hlbokú bolesť osamenia, odvráti sa od všetkého, čo ho ťahá späť do nevedomosti a  vyberie sa do šíreho sveta, pokračovať v bádaní a dúfa v jediné, že sa mu od niekoho dostane aspoň teplej polievky a možnosť prenocovať v sychravom počasí. Ak má šťastie a svoju dlhú poznávaciu púť prežije, nájde si niekde prístrešie, vediac, že návrat domov je márny a vloží do svojho diela všetko, čo objavil. Keď chytí módnu vlnu, dobový štýl, hoci nechtiac, lebo on vie, že hovoriť sa dá iba s človekom, nikdy nie s ľudstvom, stane sa vyznávaným. Jeho bývalí priatelia sa k nemu začnú opäť hlásiť, manželka zanechá milenca a vyberie sa na výzvedy, vydavateľ sa mu pchá do zadku. Nevedia, že je to zbytočné. Lebo ich svet už nie je jeho svetom. Jeho oči sú očami iného človeka, jeho duša sa ani len nezachveje pri veciach, ktoré rozžiaria ostatných. Lebo ako je napísané, božstvo sa nezrodí v človeku, ktorý je dieťaťom tohto sveta.
Ale väčšinou je to tak, že najprv treba zomrieť. Svet sa k nám nehlási, keď nehovoríme jeho rečou. Ľudia sa k nám obracajú chrbtom, aby neprišli o svoj zbabelý pokoj.   
Keď človeka stretne nešťastie a zmarí jeho plány, trpel by menej, keby svoj život neporovnával s ideou harmonického života v radosti a šťastí, aký mu predvádza zábavný priemysel a väčšina jeho známych. Nikto žiadnemu človeku pri narodení nesľuboval blaženosť, pokoj, úspech a bezproblémovosť, nikto mu netvrdil, že v tom je skutočná hodnota a že život v problémoch je hotové prekliatie, nestojí ani za deravý groš, je hodné poľutovania a ak sa nedá utiecť, tak lepšie by bolo vôbec sa nenarodiť. Nie je umenie žiť s ľuďmi, ktorých máme radi a preplávať životom bez vedomia toho, čo všetko je v ňom možné, chránení Šťastenou ako malé deti. Nie sme deti. Kto nemusí bojovať, nikdy nepríde na to, aké sily sa v ňom skrývajú, neodhalí svoje slabosti, nenájde svoj osud, charakter, vnútorný mravný zákon, ktorý nemá nič spoločné s morálkou malomeštiakov a pokrytcov. Kto dá prednosť pohodliu a hľadaniu rýchleho úspechu a spoločenského ocenenia pred tým, čo mu život pripravil, ten svoju úlohu nesplnil, nech by stál v očiach verejnosti akokoľvek vysoko a zabezpečil svoje pokolenia na generácie dopredu. Nie šikovnosť v umení robiť život ľahším, ale umenie žiť ho taký, aký je, lebo nie je náhoda, že sa niekto narodí v tej dobe, v tej vlasti, v tej rodine, s takými danosťami, vlohami, defektmi. To všetko je výzva, ktorá  robí z človeka Človeka. A ten si už môže svoje hodnoty určovať sám, bez ohľadu na svet. Je tou kvapkou v mori, v ktorej sa ukrýva jeho sila, tajomstvo, život. To ostatné, to je len slaná voda.

Ráno som v kúpeľni strhla plagát. Pripináčka odletela, nepodarilo sa mi ju nájsť. Zostáva už len čakať, kedy si nájde ona mňa.
Pár kilometrov od môjho bydliska je letisko. Stáva sa, že ma v noci zobudí zvláštny bublavý zvuk, prídem k oknu a vidím svetlá helikoptér, nízko a pomaly prelietavajú okolie, vrtule sa približujú a vzďaľujú, sekajú a melú vzduch, všade tma, len oni, mačací agenti. Nočné cvičenia. Virtuálna realita. Môžem si predstavovať čokoľvek, a obvykle už nezaspím. Akoby sa náš pozemok končil strechou domu! Vtákom lety tolerujem, ale prečo si ozbrojené sily myslia, že môžu rušiť môj vzdušný priestor? Štát je všade. Nie a nie si od neho oddýchnuť, alebo ho vziať na zodpovednosť.
Išla som na záchod, vytrhla list z jednej svojej poviedky, zabalila do neho použitú vložku a hodila do koša.
To dokáže len niekto, kto má radosť z písania. Vložím do stroja nový papier a začnem takto:
Z bezpečnostných dôvodov treba veriť tomu, že svet je tu pre človeka a nie proti nemu, nech to už vyzerá akokoľvek.

Keď čítam knihy veľkých duchov a poznám ich biedny život, ich osamelosť, ktorá viedla k depresiám a samovraždám, vravím si, veď to nie je pravda, že je človek sám! Som tu ja, žijem a viem aj o ďalších ľuďoch, ktorí rozumejú tomu, o čom čítajú. Iste, nemôžeme založiť spoločnosť, štát, rodinu, nový Jeruzalem, lebo každé spoločenstvo je degeneratívne, nemôžeme si zaplniť prázdne miesta a ošetriť utŕžené rany, lebo riešenie nie je v úniku a izolácii, ale cítiť sa sám proti všetkým, to je scestné. Kto sa nezatvrdí, nepodľahne opačnej ilúzii nezmyselnosti a vlastnej jedinečnosti, ten stretne ľudí, ktorí stoja za poznanie, ktorí sú na tom podobne, bojujú poctivo s vlastnými démonmi a už len fakt ich existencie musí dať človeku silu. Vždy je na tom niekto horšie, kto to zvláda lepšie. Nie je dôvod na sebaľútosť. A ak takých ľudí nestretne, nech ide do knižnice, nech pátra vo svojej pamäti a nech si je istý, že ten kto pozná svoju bolesť, pozná aj jeho, je jeho bratom, priateľom, spolubojovníkom. Nech však nehľadá nikoho, kto by ho jeho bremena zbavil. Nedeje sa mi nič, čo by sa už niekomu neudialo.  Sila človeka je bezhraničná, keď dá svojmu údelu zmysel.  A zmysel rozhodne nenájde v táraní ľudí, ktorí svoj údel neprijali a nevedia nič o tom, kto sú, nekladú si žiadne otázky, kráčajú po svete s klapkami na očiach a vyhýbajú sa introspekcii. Človek, ktorý si nekladie otázky, je pre svet mŕtvy. Možno prispieva k prežitiu, ak pracuje v pekárni, ale neprispieva k bytiu, k vývinu. Jeho duch, ktorý pramení z toho, k čomu sa musí každý dostať, už nie je sprostredkovateľom medzi malým a Veľkým Vedomím, je zneužitý na nízke ciele, nasýtený výparmi pečených rožkov.

Cítim v sebe napätie, ale už necítim slová. Sadnem si do fajčiarskeho kútika vo chvíli, keď sa tam blíži aj otec. Som prvá, obsadím tam svoju samotu a jeho nechám čakať. Zbavujem sa neurózy, túžby každému vyhovieť. Fajčím pomaly, venujem sa myšlienkam, vysmievam sa potrebe vstať a uvoľniť miesto. Lebo kto nie je sám sebou, ten nie je. Kto nechce zaberať jemu určené miesto na tomto svete so všetkým, čo mu patrí, kto ustupuje, ten sa vzdáva možnosti niečím prispieť, plazí sa popri stenách s plášťom neviditeľnosti, ospravedlňuje pred ostatnými svoju existenciu, odhadzuje dar, ktorý dostal pri zrodení. A neprijať sám seba, aj to je zbabelosť. Je to rovnaké, ako byť nezvestný.