ROVART - Portál pre súčasné umenie
husken

BistRovásSK

 

FecsoDuncsak

 

Sloboda

 

Otváracie hodiny

 

vyznamenanie

 

Plaketa predsedu KSK

 

ISSN 1337-7167

< STALO SA < DOSLOVA < POD OBRAZ < ATĎ.

 

< Večerná škola

 

< ROVÁS < ROVART < LÖFFLEROVA AKADÉMIA < eNRA

 

Szabó Ottó

 

Kulčár – Používať mozog

redaktor: Richard Kitta 2009-07-15

 

 

Ticho lieči iba poštárky, teda mňa určite nie.
      Ktovie čo by bolo, nebyť mňa. Rozmýšľal som, keď som ležal doma u Sofie na gauči. Bolo tam fajne vyhriate, no musel som otvoriť okno, pretože som potreboval trochu nového vzduchu do mojej hlavy. Život nie je taký ľahký. Pozeral som sa chvílu z okna. Videl som plno detí ísť do školy. Škola bola blízko Sofiinho bloku. Rozmýšľal som o tom, o čom rozmýšľajú tie deti. Nebolo to ľahké. Predsa len som si nemohol predstaviť presne to, na čo myslia oni. To preto, pretože nie som oni. Ani by som znova nechcel byť. Rozmýšľal som o budúcnosti. No zdala sa mi taká nejasná, že som o nej prestal rozmýšľať. Je to hlúposť rozmýšľať o nej. Niekto iný by zas povedal, že je hlúposť o nej nerozmýšľať. Lebo sa vraj treba na ňu aspoň trochu pripraviť.
      Neznášam ľudí, ktorí bojujú za pravdu. Je to zbytočné. Pravda proste je. A nikto to nezmení. A hádať sa o niečom čo proste je, sa mi zdá ako vypočítavosť. Tak som teda privrel okno a šiel si ľahnúť naspäť na gauč. Bolo sedem tridsaťdeväť podľa hodín, ktoré viseli nad telkou. Tak som si ľahol  a zabalil sa do deky. Bolo to fajn. Teplé. Príjemné. Čo budem robiť dnes? Neviem.
      Sofia vyšla zo svojej izby asi okolo deviatej a zobudila ma a povedala aby som išiel preč.
„Fajn.“ povedal som a obliekol som sa. Odprevadila ma ku dverám a ja som odišiel. Boli tam schody. No ja som išiel výťahom. Neviem prečo nechodím po schodoch, keď je to zdravšie. I keď neviem, čo mám radšej. Výťah alebo schody? Eskalátor!

 

 


You make me feel so dizzy!
      Nebyť faktu, tak asi ani nie som. Často rozmýšľam. No myslím, že by som mohol aj častejšie. Dve hodiny som sedel na lavičke a dúfal. Dúfal som, že sa vráti a odíde so mnou. A že sa niekde potom zastavíme a budeme tam proste žiť. Nebudeme mať žiadne problémy. Ani jeden. Všetko bude fajn a uvoľnené.
„Blbosť.“ povedal nejaký  človek, ktorý vedľa mňa sedel.
„Ale pekná je!“ odpovedal som.
„Nie. Naivná a hlúpa.“
„Podľa toho, ako sa na to pozeráš.“
„Racionálne. Naivná a hlúpa.“
Hneď som si pomyslel, že ten človek je nejaký robot. Takéto veci môžu povedať iba veľmi múdri ľudia. Jedného takého som kedysi poznal. Ale bolo to veľmi dávno. A k tomu bol ešte svalnatý a chodil často do kryokomory. Bol to proste chlapík. A nebol to taký klasický bifľoš ale bol to génius. Vedel reagovať snáď na všetko. Všetko čo sa okolo neho dialo príjimal strašne rýchlo do mozgu a všetko si to rýchlo uvedomil. Nevidel rozdiel v tom, či je to niečo smiešne, alebo nechutné, alebo či na neho niekto nadával. Proste bol ako robot. Musel byť múdry, keď skoro nič nehovoril. Ale písal pekné básne. Boli to síce veľmi vážne básne a boli väčšinou o nenaplnenej láske, ale páčili sa mi. Dojali ma. Ako to, že človek ktorý takmer vôbec neprejavuje city vedel napísať takú peknú báseň práve o citoch? Nič nehovoril zrejme preto, lebo sme boli asi príliš hlúpi na to, aby sme naplnili účel konverzácie v jeho chápaní. Rozprával sa určite celý čas iba so svojou hlavou.
„A trápna!“ povedal zrazu ten ujo.
„Fajn. Už to nemusíte komentovať!“
„Musím. Kým si to neuvedomíš!“
Zhlboka som sa nadýchol, vstal som a šiel k Sofii. Každých trinásť a pol sekundy som sa otáčal aby som si bol istý, že za mnou nejde. Je to učiteľ filozofie. Myslí si zrejme, že všetko vie a tak vyšiel po dlhom čase medzi ľudí, aby zistil, či je ešte stále múdry a ľudia hlúpi. No mal kamaráta, ktorý sa volal Mozog. Neviem, skade ho poznal. No poznal ho takmer od svojho detstva. Často sa rozprávali o veciach ako sú dobytok, množstvo svetla na zemi, paralelných svetoch a ich inverziách, mostoch, lietadlách, tenisových loptičkách a o skle. Ich rozhovory boli dlhé. Často ten starý ujo rozmýšľal o tom, aký je už múdry. A potom zväčša rozmýšľal o šachu. Už asi od desiatich rokov píše knihu o šachu. Teraz má už nejakých dvanásťtisícšestotridsaťdva strán. Nie je to len o šachu. Ale čítal som iba veľmi malé časti v porovnaní s dĺžkou strany. Jeho život sa jemu samému zdal fajn a to bolo fajn. No mozog ho často napomínal ze jeho dobré správanie. A preto robil tento teraz už starý ujo dosť čudné veci.

 

z internetovej knihy Petra Kulčára – … ako používať mozog